Rozhovor s Mons. Jánom Babjakom, účastníkom synody o rodine
V rámci rubriky
pre gréckokatolíkov prinášame rozhovor s prešovským arcibiskupom metropolitom Mons.
Jánom Babjakom SJ, ktorý na III. mimoriadnom generálnom zhromaždení Synody biskupov
zastupoval Gréckokatolícku cirkev sui iuris na Slovensku. V rozhovore, ktorý sa uskutočnil
dva dni pred ukončením synody, v piatok 17. októbra 2014, sa Mons.
Babjak najprv stručne vyjadril k momentálnej situácii na synode:
Sme na
konci biskupskej synody o rodine, ktorá je však iba prvou časťou, pretože na budúci
rok sa bude konať riadna synoda o rodine, takže nejaké veľké očakávania od tejto mimoriadnej
synody ani neboli. Je to taká prípravná fáza. Samozrejme, že sa očakávali určité strety.
Vnímali sme univerzálnosť Katolícke cirkvi, pretože z každého kúta sveta tam zazneli
veci, ktoré sa týkajú rodiny, ako vlastne rodina žije. Viacerí synodálni otcovia podčiarkli
dôraz na život podľa viery, lebo vlastne všetky problémy vznikajú, keď viera slabne,
keď sa nežije autenticky podľa viery. Potom prichádzajú všetky problémy, pokušenia,
slabosti. Žiaľ, dosť sa dával dôraz, alebo sa niektorí synodálni otcovia dotýkali
extrémnych situácií, či už druhého manželstva po rozpade prvého alebo homosexuálnych
zväzkov, atď. Mnohí sme podčiarkli to, že treba vyzdvihnúť rodinu, ktorá žije podľa
svojej charizmy, podľa Božej vôle a že máme povzbudiť tieto prirodzené rodinné zväzky
a upevniť dobro v kresťanských rodinách. Samozrejme, že Cirkev má otvorenú náruč pre
všetkých, aj pre tých, ktorí padli, ktorí zhrešili. Má otvorenú náruč podľa toho Augustínovho,
že hriech odsudzujme, ale hriešnika milujeme. Čo môže táto prvá časť synody
naznačiť pre ďalšiu časť, ktorá bude na budúci rok?
Takých vážnych momentov
bolo iste veľmi veľa, ale viacerí synodálni otcovia podčiarkli, že vyšlo dosť veľa
materiálov od Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa týkajú rodiny a boli odporúčané,
aby sa znova čítali, študovali, aby sa im venovali biskupi a kňazi v jednotlivých
diecézach.
Čoho ste sa dotkli vo Vašom príspevku?
V Prešovskej
archieparchii sme prežívali celý tento rok a prežívame stále ako Rok rodiny. Tak som
chcel trošku povzbudiť, podeliť sa s tým ako ho prežívame. Na začiatku som vydal pastiersky
list, posvätil som ikonu Svätej rodiny a jej 360 kópií sa rozišlo po jednotlivých
farnostiach – máme 166 farnosti –, aby mohli prejsť našimi rodinami. Takže mnoho pekných
vecí vyšlo na povrch. Chcem povedať o jednej veci, ktorá je takým jasným plodom prežívania
Roku rodiny – je to Akatist požehnania rodín. Je plodom jednej kňazskej rodiny. Na
základe Svätého písma vytiahli všetky manželské dvojice a k tomu vytvorili prosby
a systém akatistu. Dal som dovolenie na jeho vytlačenie. Potom vyšiel aj v rusínskom
jazyku a vytlačili sme aj 1000 kusov v talianskom jazyku. Samozrejme, že som to doniesol
tu na synodu a podaroval Svätému Otcovi a všetkým synodálnym otcom.
Gréckokatolícka
cirkev je výnimočná tým, že aj kňazi majú svoje rodiny. Ako vnímate Vy situáciu rodiny
vo Vašej archieparchii?
Viacerí synodálni otcovia sa ma osobne pýtali,
či povolenie, ktoré sa tak akosi očakáva do budúcnosti, že by aj Katolícka cirkev
západného obradu mala dovolenie svätiť ženatých mužov na kňazov, že či to vyrieši
problém. Povedal som: Asi nie celkom, pretože tu sú dve povolania – povolanie ku kňazstvu
a povolanie k manželstvu. A ja vidím u mojich kňazov, že ich to stojí nemalé úsilie.
A najmä, keď sú na takých slabých farnostiach, aby uživili svoju rodinu, aby dali
všetko, čo ako otcovia rodín majú dať rodine a potom, aby slúžili aj veriacim naplno
ako je potrebné. Nie je to také jednoduché, ale dá sa to skĺbiť. Práve vyšší arcibiskup
Ševčuk toto podčiarkol, že my môžeme z praxe povedať aj o tom, ako prežívajú naše
kňazské rodiny charizmu rodinného života. Je to otázka veľmi široká, komplikovaná.
Musím povedať, že sa mi, žiaľ, dve kňazské rodiny rozpadli a veľmi ma to bolí a trápi.
Dnes to, čo sa tlačí na rodinu zvonku, sa dotýka aj kňazských rodín. Obstáť v tomto
a vyvážene žiť si vyžaduje veľké úsilie, veľkú námahu, a samozrejme aj veľkú disponovanosť
zo strany manželky, ktorá musí naplno chápať obetu kňaza a to, že on je vlastne pre
všetkých, ale aj pre vlastnú rodinu, lenže iste v obmedzenom čase a priestore.
Aké
očakávania alebo nádeje vkladáte do tohto Roka rodiny? Čo by bolo tým najlepším výsledkom?
Mám
takú túžbu, aby sa v našich rodinách začalo znova spoločne modliť. Spoločná modlitba
rodičov s deťmi. V našej rodine počas mojej mladosti som zažil, že sme sa spoločne
modlili a bolo to takým veľmi dobrým príkladom pre mňa osobne. Keď sme začínali nejakú
prácu na poli, najprv sme sa pomodlili, otec požehnal, a keď sme z poľa odchádzali,
takisto. Bolo to čosi také silne, boli sme prepojení duchovne so životom. Myslím,
že ťažkosti, ktoré dnes doliehajú na rodiny sa dajú riešiť iba na základe Božieho
požehnania a pevnej silnej viery. Spoločnou modlitbou, meditovať a prosiť o to, aby
sme dostali dostatok svetla a sily ako riešiť jednotlivé záležitosti, jednotlivé problémy
v každej rodine. Teda spoločná modlitba v rodine večer, spoločné čítanie Svätého písma,
modlitba vlastnými slovami, atď. Toto čakám, očakávam od tohto Roka rodiny v Prešovskej
archieparchii pre naše rodiny.
Niektorí hovoria, že by sa dalo pomôcť rodinám,
ktoré sa ocitli v situácii kolapsu, zjednodušením, zrýchlením právneho procesu, ktorý
by dokázal neplatnosť tých manželstiev, ktoré v skutočnosti ani neboli platne uzavreté.
Vo Vašej archieparchii je situácia zložitá v tom, že sa musí dlho čakať, alebo
ako to vyzerá?
Myslím si, že v každom biskupstve je s tým dosť problémov,
pretože to skutočne vyžaduje dôsledné preštudovanie platnosti, či neplatnosti manželstva.
Máme na to dosť málo kvalifikovaných ľudí, ale samozrejme robíme všetko pre to, aby
boli, študujú, atď. Poviem Vám úprimne, že som niekedy taký trošku rozčarovaný, že
podpisujem dosť veľa anulácií manželstiev a mám s tým akýsi vnútorný problém. Predsa
čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Ale iste, keď boli zanedbané niektoré veci
alebo neboli objavené na začiatku a sú zneplatňujúcimi, tak potom samozrejme, že treba
takéto zväzky uvoľniť a dovoliť stránke, ktorá je v takej situácii nevinne, aby mohla
uzatvoriť platné manželstvo. No nie je to jednoduchá záležitosť. Bojím sa, keby to
malo byť iba na mne, na biskupoch, že biskup to má rozhodnúť. Nič iné by som asi nerobil,
iba študoval tie kauzy. Iste, môže prísť k určitému zjednodušeniu procesu, ale je
to tak delikátna záležitosť, že tu ani nepredpokladám, že by sa v tomto smere udiali
nejaké veľké veci, nejaké veľké zjednodušenia. Nebolo by to zo strany Cirkvi asi správne.
Záver,
vyvrcholenie bude predstavovať slávnosť na Námestí sv. Petra s blahorečením
pápeža Pavla VI.
V prvom rade budem ďakoval Pánu Bohu za túto synodu a
za to, že pápež Pavol VI. bude blahorečený, pretože som ho vnímal ako toho, ktorý
dosť veľa trpel, najmä po koncile, keď sa určité veci nie celkom správne interpretovali,
keď bol – dá sa povedať – dosť veľký úbytok kňazov. On to prežíval dosť ťažko a bolestne.
Teda som vďačný, že Cirkev ho dvíha na oltár. Som vďačný za túto synodu, pretože iste
prináša určité svetlo do problematiky rodiny, aj keď sa neočakávajú nejaké finálne
dokumenty, ale očakáva sa určité usmernenie pre biskupov, pre kňazov, ale aj pre veriacich
ako by sme počas tohto roka do riadnej synody mali meditovať alebo postupovať, študovať,
viesť svojich veriacich. Ja som si urobil aj sám vlastné závery, dosť veľa záverov
a chcem ich aplikovať po svojom návrate do Prešova. Som vďačný Pánu Bohu za túto synodu,
za stretnutia a za to všetko, čo som počul, čo vyšlo na povrch. Som vďačný za všetkých
tých, ktorí sa modlili za nás synodálnych otcov, pretože viem, že celé Slovensko –
ale nielen Slovensko – aj celý svet bol zjednotený. Toto je pekné, že ľudia sa zjednocujú
v dobrom. Vďaka Bohu za všetky modlitby, vďaka za to, že ste nás doprevádzali svojimi
obetami. -jb-