Homília Svätého Otca: Vďaka, náš milovaný pápež Pavol VI.!

Homília Svätého Otca Františka 19. októbra 2014 pri Eucharistii uzatvárajúcej III. mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov a spojenej s blahorečením pápeža Pavla VI.

Práve sme počuli jeden z najslávnejších výrokov v celom evanjeliu: «Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu» (Mt 22,21).

Na provokáciu farizejov, ktorí sa takpovediac snažili vyskúšať ho v náboženstve a prichytiť ho pri omyle, Ježiš odpovedá touto ironickou a geniálnou vetou. Je to pôsobivá odpoveď, ktorú Pán ponúka všetkým, ktorí majú ťažkosti vo svedomí, najmä keď do hry vstúpia ich výhody, bohatstvá, prestíž, moc a povesť. A toto sa deje v každom čase, odjakživa.

Ježiš zdôrazňuje nepochybne druhú časť vety: «A (dávajte) Bohu to, čo je Božie». To značí uznať a vyznať – pred akýmkoľvek druhom moci – že iba Boh sám je Pánom človeka a nik iný. Toto je neustála novosť, ktorú máme denne objavovať, prekonávajúc obavu, s ktorou sa často stretávame, keď sa ocitáme pred Božími prekvapeniami.

On sa neobáva novostí! Práve kvôli tomu nás ustavične prekvapuje, otvára nás a vedie nás na netušené cesty. Obnovuje nás; teda, neprestajne nás robí «novými». Kresťan, ktorý prežíva evanjelium, je «Božou novosťou» v Cirkvi i vo svete. A Boh veľmi miluje túto novosť. «Dať Bohu to, čo je Božie», znamená otvoriť sa jeho vôli, odovzdať mu náš život a spolupracovať na jeho Kráľovstve milosrdenstva, lásky a pokoja.

Tu spočíva naša naozajstná sila, kvas, ktorý ju prekvasí a soľ, ktorá dáva chuť každej ľudskej snahe pri prekonávaní pesimizmu, ktorý nám predkladá svet. Tu prebýva naša nádej, pretože nádej v Bohu nie je vôbec únikom z reality, nie je alibi: je usilovným prinavracaním Bohu toho, čo mu patrí. Preto kresťan hľadí na budúcu realitu, na tú Božiu, aby prežíval život naplno – s nohami pevne postavenými na zemi – a odpovedal s odvahou na nespočetné nové výzvy.

Videli sme to v týchto dňoch počas Mimoriadnej synody biskupov – «synoda» značí «kráčať spoločne». Vskutku, pastieri a laici z každej časti sveta priniesli sem do Ríma hlas svojich miestnych cirkví, aby pomohli dnešným rodinám kráčať po ceste evanjelia, s pohľadom upretým na Ježiša. Bola to mocná skúsenosť, v ktorej sme zažili synodálnosť a kolegialitu a vnímali sme silu Ducha Svätého, ktorý vedie a vždy obnovuje Cirkev, ktorá je povolaná bez otáľania ošetriť rany, ktoré krvácajú a znovu zažať nádej pre toľkých ľudí bez nádeje.

Za dar tejto synody a za konštruktívneho ducha, ktorým všetci prispeli, spolu s apoštolom Pavlom «ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách» (1 Sol 1,2). A Duch Svätý, ktorý nám v týchto činorodých dňoch umožnil pracovať veľkoryso, s pravou slobodou a pokornou kreativitou, nech naďalej sprevádza cestu, ktorá nás v cirkvách po celej zemi pripravuje na Riadnu biskupskú synodu v októbri 2015. Zasiali sme a budeme naďalej zasievať s trpezlivosťou a vytrvalosťou, v presvedčení, že Pán dáva vzrast tomu, čo sme zasiali (porov. 1 Kor 3,6).

V tento deň blahorečenia pápeža Pavla VI. sa mi opäť vynárajú v mysli jeho slová, ktorými zriadil Biskupskú synodu: «Pozorne skúmajúc znamenia čias, usilujme sa prispôsobiť cesty a metódy... vzrastajúcim potrebám našich dní a zmeneným spoločenským podmienkam» (Apoštolský list motu proprio Apostolica sollicitudo).

V spojitosti s týmto veľkým pápežom, týmto odvážnym kresťanom a neúnavným apoštolom, nemôžeme inak, ako vysloviť dnes pred Bohom jedno slovo, jednoduché, a zároveň také úprimné a dôležité: vďaka! Vďaka, náš drahý a milovaný pápež Pavlovi VI.! Vďaka za tvoje pokorné a prorocké svedectvo lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi!

Do svojho osobného denníka si tento veľký kormidelník Koncilu, deň po ukončení koncilového zasadania, zapísal: «Možno ma Pán povolal do tejto služby a udržiava ma v nej ani nie preto, žeby som k nej mal nejaký vzťah, alebo aby som spravoval a zachránil Cirkev z jej terajších ťažkostí, ale aby som pre Cirkev niečo vytrpel a aby bolo zrejmé, že to on, a nik iný, ju vedie a zachraňuje» (P. Macchi, Paolo VI nella sua parola, Brescia 2001, 120-121). V tejto pokore sa odráža veľkosť blahoslaveného Pavla VI., ktorý počas vytvárania sa sekularizovanej a neprajnej spoločnosti, vedel riadiť s prezieravou múdrosťou – a niekedy i v osamotení – kormidlo Petrovej loďky bez toho, aby čo len raz prišiel o radosť a dôveru v Pána.

Pavol VI. vedel skutočne dať Bohu to, čo je Božie, odovzdajúc celý svoj život «posvätnej, slávnostnej a najvážnejšej úlohe: pokračovať v Kristovom poslaní v čase a rozširovať ho na zemi» (Homília pri obrade korunovácie: Insegnamenti I, 1963, 26), milujúc Cirkev a vedúc ju k tomu, aby bola «zároveň milujúcou matkou celého ľudstva a vysluhovateľkou spásy» (Encyklika Ecclesiam Suam, Úvod).

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ