Generálna audiencia: Cirkev kráča od rozdelenia k jednote
Vatikán 8. októbra - Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pokračoval v cykle
katechéz o Cirkvi. Tentoraz sa zameral na skutočnosť rozdelenia medzi kresťanmi a
na požiadavku úsilia o dosiahnutie plnej jednoty, pričom vychádzal z Ježišových slov
z Veľkňazskej modlitby v 17. kapitole Jánovho evanjelia: «Svätý Otče, zachovaj ich
vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.»
Po tom, ako poukázal
na zranenia spôsobené nejednotou Cirkvi, pápež položil otázku, čo možno v tejto situácii
robiť. Vyzval k prekonaniu pasívnej rezignovanosti voči faktu rozdelenia a k vytrvalej
modlitbe za plnú jednotu. Upozornil, že napriek rozdielom v teologických postojoch
a spôsoboch spolunažívania kresťanov spája to najdôležitejšie: viera v nášho Pána,
Ježiša Krista, viera v spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého a skutočnosť, že všetci
spoločne kráčame, sme na ceste.
Aplauz vyvolal Svätý Otec, keď sa priznal,
že presne pred 70 rokmi bol na prvom svätom prijímaní. Svoj príhovor uzavrel výzvou
k praktizovaniu duchovného ekumenizmu modlitbou a spoluprácou na dobročinných dielach.
Na celkom zaplnenom Námestí sv. Petra boli aj pútnici zo Slovenska, okrem
iných Katedrálny spevácky zbor sv. Cyrila a Metoda z Košíc a skupiny farníkov zo Skalice,
Kostolnej pri Dunaji, Majcichova, Medzeva a z farnosti Košice-Pereš.
Svätý
Otec sa dnes s výnimkou času venovaného generálnej audiencii zúčastňuje na zasadnutiach
Biskupskej synody. -jb-
Plné znenie katechézy
Drahí bratia
a sestry, dobrý deň!
V uplynulých katechézach sme sa usilovali osvetliť pôvod
a nádheru Cirkvi a pýtali sme sa, čo pre každého z nás znamená, že sme súčasťou toho
ľudu, Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Nemôžeme však zabudnúť na to, že sú mnohí bratia,
ktorí sa spolu s nami delia o vieru v Krista, no patria k iným vierovyznaniam či
tradíciám, ktoré sú odlišné od našej. Mnohí rezignovali pred týmto rozdelením – aj
vo vnútri našej katolíckej Cirkvi pred ním rezignovali– ktoré bolo v priebehu
dejín často príčinou rozporov a utrpení, ako aj vojen! A to je hanba! Ani dnes nie
sú vzťahy vždy charakterizované rešpektom a srdečnosťou... Avšak, pýtam sa: Ako sa
my staviame k tomu všetkému? Rezignovalismeaj my, či sme dokonca priam
ľahostajní voči tomuto rozdeleniu? Alebo pevne veríme, že je možné a potrebné kráčať
smerom k zmiereniu a plnému spoločenstvu? K plnému spoločenstvu, inými slovami, k
možnosti mať účasť všetci spoločne na Kristovom tele a krvi.
Rozdelenia medzi
kresťanmi zraňujú Cirkev, a tým zraňujú Krista, a my, rozdelení, uštedrujeme Kristovi
ranu: Cirkev je vskutku telo, ktorého hlavou je Kristus. Vieme dobre, ako veľmi ležalo
Ježišovi na srdci, aby jeho učeníci zostali spojení v jeho láske. Stačí si uviesť
na myseľ jeho slová v sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v modlitbe, ktorou sa
obracia na Otca v bezprostrednej blízkosti umučenia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo
svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my» (Jn 17,11).
Táto jednota
bola ohrozená už vtedy, keď bol Ježiš ešte medzi svojimi: evanjelium nám pripomína,
že apoštoli sa medzi sebou dohadovali, ktorý z nich je väčší, dôležitejší (porov.
Lk 9,46). Pán však veľmi trval na jednote v Otcovom mene, umožňujúc nám pochopiť,
že naše ohlasovanie a naše svedectvo budú o toľko viac tým dôveryhodnejšie, čím viac
my ako prví budeme schopní žiť v spoločenstve a mať sa radi. Tomuto jeho apoštoli
vďaka milosti Ducha Svätého hlboko porozumeli a vzali si to k srdcu natoľko, že sv.
Pavol naliehavo prosí spoločenstvo v Korinte týmito slovami: «Prosím vás, bratia,
pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky,
ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku» (1 Kor 1,10).
Počas
svojej púte v dejinách je Cirkev pokúšaná od zlého, ktorý sa snaží, aby ju rozdelil,
a bola, žiaľ, poznačená vážnymi a bolestnými rozdeleniami. Sú to rozdelenia, ktoré
niekedy pretrvávajú dlhú dobu, až podnes, kvôli čomu je teraz ťažké zrekonštruovať
všetky dôvody a hlavne nájsť možné riešenia. Pohnútky, ktoré priviedli až k rozkolom
a oddeleniam môžu byť najrozličnejšie: od rozdielnosti dogmatických a morálnych princípov,
odlišných teologických a pastoračných koncepcií, cez politické a prospechárske dôvody,
až po boje kvôli antipatiám a osobným ambíciám... Isté však je, či už v jednom alebo
v druhom prípade, že za týmito roztržkami sa vždy schováva pýcha a sebectvo, ktoré
sú príčinou každého rozbroja a robia nás netolerantnými, neschopnými načúvať, a prijať
toho, kto má inú predstavu alebo pozíciu ako my.
Teraz, tvárou v tvár tomu
všetkému: je niečo, čo my všetci ako členovia svätej Matky Cirkvi máme a musíme urobiť?
Rozhodne nesmie chýbať modlitba, v nadväznosti na Ježišovu modlitbu a v spojení s
ňou, modlitba za jednotu kresťanov. A spolu s modlitbou Pán od nás žiada obnovenú
otvorenosť: žiada nás, aby sme sa nezatvárali pred dialógom a stretnutím, ale aby
sme prijali všetko hodnotné a pozitívne, čo sa nám ponúka aj od tých, ktorí zmýšľajú
inak ako my alebo sa stavajú do odlišných pozícií. Žiada od nás, aby sme sa zameriavali
nie na to, čo nás rozdeľuje, ale najmä na to, čo nás spája, snažiac sa lepšie poznať
a milovať Ježiša a deliť sa o bohatstvo jeho lásky. A toto konkrétne zahŕňa priľnutie
k pravde, spolu so schopnosťou odpustiť si, cítiť sa byť súčasťou jednej kresťanskej
rodiny, považovať sa za dar jeden pre druhého a spoločne konať mnoho dobrých vecí
a dobročinných skutkov.
Je to bolestné, ale sú rozdelenia, kresťania sú rozdelení,
sme rozdelení medzi sebou. Všetci však máme niečo spoločné: všetci veríme v Ježiša
Krista, Pána. Všetci veríme v Otca, v Syna a v Ducha Svätého, a do tretice, všetci
spoločne kráčame, sme na ceste. Pomôžme si vzájomne! - Ty to chápeš takto, ty zas
tak... - Ale veď vo všetkých spoločenstvách sú vynikajúci teológovia, nech teda oni
diskutujú, nech hľadajú teologické pravdy, pretože to je povinnosť, my však spoločne
kráčajme, modlime sa jeden za druhého a konajme skutky lásky. A takto vytvárame spoločenstvo
na ceste. Toto sa volá duchovný ekumenizmus: kráčať po ceste života všetci spoločne
v našej viere, v Ježišovi Kristovi, Pánovi.
Vraví sa, že sa nemá hovoriť o
osobných veciach, ale neubránim sa pokušeniu. Hovoríme o spoločenstve... o spoločenstve
medzi nami. A dnes som veľmi vďačný Pánovi, pretože presne pred 70 rokmi som bol na
prvom svätom prijímaní... [aplauz] A to musíme vedieť všetci, že prijať prvé
sväté prijímanie znamená vstúpiť do spoločenstva s ostatnými, do bratského spoločenstva
v našej Cirkvi, ale aj do spoločenstva so všetkými tými, ktorí patria do odlišných
komunít, ale veria v Ježiša. Poďakujme sa všetci Pánovi za náš krst, poďakujme sa
všetci Pánovi za naše spoločenstvo; aby sa toto spoločenstvo naplnilo tak, že bude
patriť všetkým, spoločne. Drahí priatelia, poďme teda v ústrety plnej jednote! Dejiny
nás rozdelili, sme však na ceste v ústrety zmiereniu a spoločenstvu! A toto je pravda!
Toto máme brániť! Všetci sme na ceste k spoločenstvu. A ak by sa nám cieľ javil azda
veľmi vzdialený, takmer nedosiahnuteľný a cítime sa byť unesení skľúčenosťou, nech
nás posilní pomyslenie na to, že Boh nemôže nepočuť hlas svojho Syna Ježiša a nevypočuť
jeho a našu modlitbu, aby všetci kresťania boli naozaj jedno. Ďakujem.