Peter Dufka SJ: Chudoba a bohatstvo v našom duchovnom živote

Včera sme si liturgickou spomienkou pripomenuli sv. Františka Assiského, ktorý sa svojím jednoduchým životným štýlom významne zapísal do dejín duchovného života. Často používané slovo „chudoba“ v súvislosti s týmto svätcom má svoje duchovné opodstatnenie a jej správne pochopenie môže byť veľmi užitočné i pre dnešného človeka.

Podstatou jednoduchého životného štýlu, ku ktorému tento svätec vyzýva, je vedomie totálnej závislosti na Bohu. V dejinách kresťanskej spirituality je františkánska chudoba iná ako chudoba benediktínov či jezuitov. V benediktínskej tradícii má charakter zaostrenia, koncentrácie na to, čo je v našom živote podstatné: nenechať sa rozptýliť tým, čo nás odvádza z cesty, ktorá vedie k Bohu. Je to usmernenie celej našej vnútornej energie na Boha.
V jezuitskej spiritualite má chudoba charakter nenaviazanosti, indiferencie a slobody od vlastnenia vecí. Znamená to mať odstup od vecí, ktoré dokážu priťahovať a fascinovať falošným spôsobom, ale byť dotknutý a fascinovaný hodnotami ducha.
Vo františkánskej tradícii chudoba nie je len vyjadrením nasmerovania na Boha alebo slobody od vecí, ktoré k Bohu nevedú. Tu ide o radikálnu dôveru v Boha. O istotu, že On sa postará. Vstúpiť do sveta sv. Františka z Assisi znamená vstúpiť do sveta, kde Boh je zdrojom všetkého.

Františkánsky páter Albert Haase hovorí o jednej udalosti z detstva. Keď mal 13 rokov, stratil za tragických okolností otca. Jeho matka mala vtedy len 42 rokov. Tri z jej piatich detí boli nezabezpečené a okrem toho mala po manželovi dlh 60 tisíc dolárov, ktorý jeho smrťou nezanikol. Mala len stredoškolské vzdelanie a minimálne skúsenosti so zamestnaním. Po svadbe totiž zostala doma s deťmi. Táto nová situácia ju donútila hľadať si zamestnanie. Každé ráno čakala na autobus, ktorý ju odviezol do centra mesta New Orleans, kde hľadala prácu. Bola to však neúspešná námaha. Jedno ráno počas čakania na autobus si zrazu všimla, ako jej holub prešiel cez nohu. Nebolo to nič zvláštne, pretože toto mesto je plné holubov, ktoré sa vôbec neboja. Ale v úzkostlivej atmosfére neúspešného hľadania zamestnania táto ustarostená matka v srdci pocítila, ako sa jej Boh prihovára slovami evanjelia: „Rita, pozri sa na nebeských vtákov: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony“ (porov. Mt 6, 26). Zrazu ju zalial úžasný pokoj a istota, že všetko sa dobre skončí. Večer sa podelila so svojimi deťmi o tento neobyčajný zážitok. Páter Haase hovorí, že počas celého svojho života v obdobiach kríz a ťažkostí počul tieto slová svojej matky. Prekvapujúce bolo i pokračovanie tohto zážitku. Nielen že matka našla dobrú prácu, ale zvládla sa postarať o tri nezabezpečené deti a zaplatiť i dlh 60 tisíc dolárov po manželovi.

V júni 2005 sa páter Albert vrátil z misie v Číne a ako prvú navštívil svoju matku, ktorá mala Alzheimerovu chorobu. Prišiel do miestnosti zdravotníckeho zariadenia, ktorá vyzerala podobne ako jej izbička v rodnom dome. Jeho sestra sa totiž rozhodla veľkú časť interiéru a všetky jej modlitebné knižky premiestniť do zdravotníckeho zariadenia tak, aby sa mama cítila ako doma. Páter Albert o tomto stretnutí hovorí: „Po krátkom zvítaní mi padol pohľad na Bibliu, ktorú som často vídaval v rukách mojej matky. Zvláštne na nej bolo to, že niektoré strany boli takmer nedotknuté a veľmi zachovalé. Avšak jedna strana bola úplne zošúchaná. Ihneď mi padol zrak na vety podčiarknuté ceruzkou: «Pozrite sa na nebeských vtákov: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?» (Mt 6, 26). Povedal som mame: «Mami, tá Biblia vyzerá tak, akoby si celý život nečítala nič iné, iba jednu jedinú stranu.» Ona mi s pokojom odpovedala: «Ty si venoval veľa času štúdiu teológie, ale je len jedna vec, o ktorej musíš vedieť a je len jedno miesto, ktoré si skutočne musíš zapamätať z Biblie.» Vtedy som si spomenul na jej zážitok spred tridsiatich rokov, kedy čakala na autobus a po jej nohe prešiel holub. Celý tento čas moja matka žila z tejto vety evanjelia. To bola najväčšia lekcia v mojom živote o dôvere v Boha, ktorú som kedy dostal. Bola to lekcia o tom, že Boh sa o nás stará, a o tom, že všetko je jeden obrovský dar.“

Thomas Merton raz povedal: „Rast v duchovnom živote je mierou tvojej absolútnej závislosti na Bohu.“ Toto je kritériom dospelosti v duchovnom živote a k tomuto má priviesť striedmosť a františkánska chudoba, ktorým sa niektoré duchovné osoby dobrovoľne podriaďujú.
Celý duchovný rozmer istého nedostatku a závislosti na Bohu možno zostručniť do piatich bodov:

1. Chudoba a striedmosť je jeden zo spôsobov nasledovania Krista, ktorý tiež zažíval chudobu či nedostatok. Nedostatok, strata i akákoľvek bolesť nás tajomne zjednocuje s Kristom.

2. Základom chudoby je silná dôvera v Boha. Je to existenciálne presvedčenie, že Boh sa postará. Tu nejde o pohodlné spoliehanie sa na Božiu starostlivosť, ale o istotu, že Boh nás neopustí a nenechá nás v biede. Dospelosť v duchovnom živote znamená spoznať vlastnú chudobu, vlastnú závislosť na Bohu.

3. Striedmosť a skromnosť napomáha k tomu, aby sa človek sústredil na to, čo je podstatné. V tejto súvislosti je dobre pripomenúť i psychologické hľadisko, ktoré podčiarkuje potrebu zbavovať sa nepotrebných vecí. Podľa istej zásady veci, ktoré nepoužívame niekoľko rokov, nepotrebujeme. Ak sa nimi napriek tomu zaoberáme, zbytočne nás oberajú o čas a energiu, ktorú sme mohli venovať duchovným veciam.

4. Striedmosť a nenáročný životný štýl vydávajú pred svetom svedectvo o tom, že nie je veľa toho, čo človek skutočne potrebuje. Sv. Bazil pri pozorovaní prírody hovorí, že Boh stvoril všetko tak, aby to slúžilo istému cieľu. Tento princíp aplikuje i na striedmosť a chudobu. Netreba mať zbytočné veci.
Už Gregor Nisský hovorí o tom, ako ľahko človek zamieňa potrebné za to, čo sa páči očiam, za vášnivú túžbu a Teofán Zatvorník vysvetľuje že takýto zmätok má svoj základ v našich zlých návykoch.

Milí priatelia, jednoduchý životný štýl, ba dokonca istý nedostatok či straty, majú v našom duchovnom živote svoj zmysel. Usmerňujú totiž našu pozornosť na Boha a vedú nás k pravde o nás samých: že totiž úplne závisíme od Neho a že On sa o nás postará.