Zamyslenie P. Bubáka k 27. nedeli: Ako pracovať na agresivite?

Nedeľné evanjelium (Mt 21,33-43) je plné arogancie a násilia. Jeho pôvodcami sú nájomníci vinice, terčom majiteľ vinice, jeho sluhovia a rodina. Spôsob, ako sa nájomníci voči majiteľovi vinice v čase oberačky zachovali je neférový a preto hodný odsúdenia. No aj napriek tomu, málokoho z nás prekvapí. Žijeme totiž v násilnom svete, kde sa arogancia, násilie a nekalé praktiky tolerujú nielen pri presadzovaní si svojich cieľov medzi mafiánmi a podvodníkmi, ale často aj tam, kde by sme očakávali kultivovanosť a slušnosť, napríklad v politike.

Čo je príčinou násilia a arogancie, s ktorými sa stretávame nielen v nedeľnom evanjeliu, ale aj v každodennom živote? Niektorí hovoria, že to je strach iní, že sebectvo. Bude to asi oboje. Strach je napojený na obavu o to, čo by mohlo zničiť naše istoty a tak sa na scénu dostáva sebectvo.

V evanjeliu sa nájomníci dostali k hotovému. Majiteľ im všetko pripravil. Nemuseli sa teda vôbec pri budovaní si svojej existencie namáhať. Nič nemuseli investovať. Teraz už len zbierať úrodu. A čistý zisk by bol všetok ich. Lenže majiteľ potreboval vrátiť nielen to, čo do vybudovania vinice vložil, ale - keďže bol majiteľom - chcel mať aj podiel na zisku. A to sa vlastníkom nepáčilo. Chceli všetko pre seba. Preto špekulovali a prišli až na ten absurdný nápad, zabiť dediča, aby všetko pripadlo im. Podľa zákona to bolo možné, lebo ten hovoril, že ak vlastník nemá dediča, vlastníctvo po jeho smrti automaticky pripadne nájomníkom, lenže či by to platilo aj o vrahoch dediča, to je otázne...

Ľudí, akí sú v evanjeliu, z hĺbky srdca odsúdime. A naozaj, prejavy hrubozrnného sebectva a jeho následnej agresivity, ako ich popisuje aj evanjelium, patria - ak sú v otvorenej forme - medzi vážne poruchy osobnosti. Lenže nedajme sa klamať, sklony k sebectvu a agresivite máme v sebe všetci. Františkán Benedikt Groeschel hovorí, že sebectvo, privlastňovanie si vecí a kladenie seba samého na prvé miesto - čo sú vlastnosti kojencov - máme v latentnej forme v sebe všetci.

Je známe, že keď sa dieťa narodí, prvé, čo sa v ňom ozve je tzv. princíp pôžitku. Je to princíp, ktorý kladie seba na prvé miesto a všetci ostatní mu musia slúžiť. Dieťa je kráľom, všetci ostatní sú sluhami. Tento princíp je dôležitý, inak by dieťa neprežilo. Lenže ako tak rastie, musí vyrásť aj z neho. Niektorí z neho vyrastú niektorí však nie. Len si všimnite, ako sa deti predbiehajú v rade, kto bude prvý napríklad pri čakaní na obed, alebo kto dostane väčší kus niečoho. Keď dieťa rastie v dobrom prostredí, ktoré je zamerané na altruizmus, ohľaduplnosť, delenie a rozdávanie sa, potom postupne z hrubozrnného princípu pôžitku a z neho vyplývajúcej arogancie vyrastie. Keď však nerastie v takomto prostredí, potom z neho nevyrastie. Lenže aj keď vyrastie, toto vyrastenie nebude nikdy kompletné a mnohoráz bude ono iba hrou. Nebudeme ho prejavovať, pretože sa to nepatrí, lenže ono v nás kdesi v hĺbke osobnosti zostane. Stačí potom niekedy už len nejaká malá kombinácia okolností, a egoizmus a sebectvo spolu s agresivitou prepukne v celej svojej „kráse”. Groeschel hovorí, že u mnohých sa prejaví napríklad v týchto okolnostiach:

Choroba: človek, ktorý sa dostane do telesnej alebo duševnej nepohody na dlhšiu alebo dlhú dobu, má sklon stať sa veľmi zahľadeným do seba a byť precitlivelým a veľmi požadovačným. Spýtajte sa na to, hovorí, zdravotných sestier! Zdĺhavé obdobie telesného alebo a duševného stresu môže tiež spôsobiť, že človek sa stane prehnane zahľadeným do seba a začne sa správať arogantne.
Aj nedostatok citovej opory môže spôsobiť, že človek začne reagovať do seba zahľadeným egoistickým ba až násilným a zneužívajúcim spôsobom. Ďalej obdobia životných kríz môžu tiež spôsobiť, že človek sa stane dosť sebeckým. Napríklad opravdivo milý a veľkodušný človek, ktorý práve prechádza cez obdobie krízy stredného veku sa môže stať netypicky sebeckým. Alebo človek, ktorý sa presťahuje do iného prostredia či do inej kultúry, môže začať reagovať nepatrične. Dosť často to, čo je v nás, odhalí pozícia moci: ľudia, ktorí dostanú moc, sa zrazu správajú voči svojim podriadeným panovačne.

Každý z nás by sa teda mal z času na čas zastaviť a pýtať sa sám seba: Nestávam sa náhodou sebeckým? Dostal som sa už zo svojich detských sklonov? Ako sa zbaviť týchto tendencií: k sebectvu a agresivite, alebo snáď lepšie povedané - ako na nich pracovať?

Po prvé, stanovením si limitov. Napríklad keď sa začnú u teba prejavy sebectva a agresivity, keď cítiš, že ľudia, ktorým slúžiš, sa snažia dostať od teba maximum, to je znak, že v svojej službe si si nestanovil limity; že si sa neodhadol. Potrebuješ si čestne priznať, čo môžeš a to robiť… a byť pripravený na láskavé ale pevné vyrovnávanie sa s požiadavkami ľudí, ktorí sa pokúšajú prekračovať limity, ktoré si si stanovil.

Po druhé, snahou o riešenie svojho existenčného strachu. Nájomníci vo vinici boli ustarostení, že nebudú mať dosť. Možno nevedeli, čo je to dosť. Možno by to nikdy neboli vedeli. Boli to ľudia, ktorí boli nenásytní, a tí budú mať vždy málo a vždy sa budú snažiť zo všetkých situácií vyťažiť maximum. Podáš im prst, oni si pritiahnu ruku. Ak si jedným z nich, potrebuješ túto mentalitu riešiť, možno uzdravením koreňov, z ktorých táto tendencia vyrastá.

A po tretie, láskou. Láskou aj k sebe, ale láskou aj k iným. Človek sa nikdy nestane nesebeckým, ak nezačne pozitívnym spôsobom praktizovať dobročinnú lásku. Láska však nie je ľahká. Nielen preto, že dávať čosi zo seba veľa stojí a to bolí. Ale aj preto, že keď vystrieš ruku, aby si dával, môžu ti ju - ako to ktosi povedal - prebiť klincom. Mentalita lásky je veľmi zraniteľná a ty musíš byť na ňu pripravený. Láska však definitívne a jednoznačne lieči človeka zo sebectva a tak aj agresivity.

Pane, prosíme ťa, premáhaj v nás týmto darom, darom lásky naše prirodzené sklony k agresivite, arogancii a egoizmu. Daj, aby sme si boli všetci vedomí toho, že agresor leží v každom jednom z nás a že ak si nedáme pozor, môže v nás prepukne v nechcenej forme. Daj, aby sme pracovali pozitívne na jeho prekonaní. Amen.