Pápež František Kongregácii pre klerikov: Povolanie je ako neopracovaný diamant
Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca prijal
na audiencii 80 účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov pod vedením
jej prefekta kardinála Beniamina Stellu. Vo svojom príhovore sa pápež František zameral
na tri kľúčové témy v súvislosti s poslaním Kongregácie pre klerikov: na podstatu
povolania k posvätnému stavu, na formáciu služobníkov Cirkvi počas ich prvotnej prípravy
i neskôr v celoživotnej forme, a na evanjelizáciu ako účel, na ktorý sú povolania
zamerané. Povolanie prirovnal k diamantu, ktorý treba najprv objaviť a potom obojstrannou
spoluprácou starostlivo opracovávať, aby naplno slúžil evanjelizácii. Svätý Otec sa
dotkol aj problému nedostatku povolaní, vystríhal však biskupov pred unáhlených prijímaním
uchádzačov o kňazstvo bez dôsledného preverenia ich zdravia, zrelosti a ďalších predpokladov.
Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka:
„Páni kardináli, drahí bratia
biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,
obraciam sa každého z vás so srdečným
pozdravom a s úprimným poďakovaním za vašu spoluprácu pri starostlivosti Svätej stolice
o vysvätených služobníkov a ich pastoračnú činnosť. Ďakujem kardinálovi Beniaminovi
Stellovi za slová, ktorýmiuviedol toto stretnutie. To, čo by som vám chcel
dnes povedať, sa dotýka troch tém, ktoré zodpovedajú cieľom a aktivitám tohto dikastéria:
povolania, formácie a evanjelizácie. Vychádzajúc z obrazu z Matúšovho
evanjelia, rád prirovnávam povolanie k službe v posvätnom stave k «pokladu
ukrytému v poli» (Mt 13,14). Je to naozaj poklad, ktorý Boh neustále vkladá do sŕdc
niektorých mužov, ktorých si vybral a povolal, aby ho nasledovali v tomto osobitnom
životnom stave. Tento poklad, ktorý si vyžaduje, aby bol objavený a vynesený na svetlo,
nie je daný preto, aby «obohacoval» iba niekoho. Ten, ktorý je povolaný do posvätného
stavu, nie je «majiteľom» svojho povolania, ale správcom daru, ktorý mu Boh zveril
pre dobro celéhoľudu, ba viac, pre dobro všetkých ľudí, i tých, ktorí sa vzdialili
od praktizovania náboženstva alebo nevyznávajú vieru v Krista. Rovnako i celé kresťanské
spoločenstvo je strážcom pokladu týchto povolaní, ktoré sú určené na to, aby mu slúžili,
a musí si vždy viac uvedomovať úlohu podporovať ich, prijímať a s láskou ich sprevádzať.
Boh neprestáva povolávať niektorých, aby ho nasledovali v posvätnom stave. Aj
my však musíme prispieť svojím podielom prostredníctvom formácie, ktorá je
odpoveďou človeka, Cirkvi, na Boží dar, na ten dar, ktorý jej Boh dáva prostredníctvom
povolaní. Znamená to chrániť povolania a zabezpečovať ich rast, aby priniesli zrelé
plody. Ony predstavujú «neopracovaný diamant», na ktorom treba starostlivo pracovať
s ohľadom na svedomie jednotlivých osôb a s trpezlivosťou, aby sa zaskvel uprostred
Božieho ľudu. Formácia preto nie je akousi jednostrannou činnosťou, ktorou niekto
odovzdáva teologické či duchovné poznatky. Ježiš tým, ktorých povolával nehovoril:
«poď, povysvetľujem ti», nie! A nehovoril ani: «nasleduj ma, vyškolím ťa» - to nie!
Aleformácia, ktorú ponúkol Ježiš svojím učeníkom sa udiala cez «poď a nasleduj
ma», «konaj tak, ako ja konám», a toto je metóda, ktorú chce Cirkev aj dnes používať
pre svojich služobníkov. Formácia, o ktorej hovoríme, je skúsenosťou učeníctva, ktorá
približuje ku Kristovi a umožňuje čoraz viac sa mu pripodobňovať.
Práve z tohto
dôvodu ju nemožno chápať ako raz skončenú úlohu, pretože kňazi nikdy neprestanú byť
Ježišovými učeníkmi a nasledovať ho. Niekedy napredujeme rýchlo, inokedy je náš krok
neistý, zastavíme sa a môžeme i padnúť, ale vždy zostávame na ceste. A preto formácia,
keďže je učeníctvom, sprevádza celý život vysväteného služobníka a vzťahuje sa celkovo
na jeho osobu, a to intelektuálne, ľudsky i duchovne. Počiatočná formácia a permanentná
formácia sú síce odlíšené, pretože si vyžadujú rozličné prístupy a obdobia, avšak
sú dvoma polovičkami tej istej skutočnosti, života učeníka klerika, zapáleného láskou
k svojmu Pánovi a neprestajne v jeho nasledovaní.
Podobná cesta objavovania
povolania a rozvíjania jeho hodnoty má presný zámer: evanjelizáciu. Každé povolanie
je pre poslanie a poslaním vysvätených služobníkov je evanjelizácia v každej jej podobe.
V prvom rade vychádza z «byť», aby sa potom premenila na «konať». Kňazi sú spojení
vo sviatostnom bratstve, preto prvou formou evanjelizácie je svedectvo bratstva a
spoločenstva medzi nimi a s ich biskupom. Z takého spoločenstva môže vyprýštiť intenzívne
misionárske nadšenie, ktoré oslobodzuje vysvätených služobníkov od pohodlného pokušenia
dbať viac na súhlasnú mienku druhých a vlastné pohodlie, ako na to, aby boli oduševnení
pastoračnou láskou, pre ohlasovanie evanjelia až po najvzdialenejšie periférie.
V
takomto evanjelizačnom poslaní sú presbyteri povolaní, aby rástli v uvedomovaní si,
že sú pastieri, poslaní, aby stáli uprostred svojho stáda, aby sprítomňovali Pána
prostredníctvom Eucharistie a aby rozdávali jeho milosrdenstvo. Ide o to, aby «boli»
kňazmi, aby sa neobmedzovali na to, že «robia» prácu kňaza, aby boli slobodní od každého
duchovného svetáctva, vedomí si toho, že evanjelizujú svojím životom ešte skôr než
svojou činnosťou. Aké pekné je vidieť kňazov radostných v ich povolaní, s hlbokou
vyrovnanosťou vo vnútri, ktorá ich podrží aj vo chvíľach námahy a bolesti! A to sa
nikdy neudeje bez modlitby, tej modlitby srdca, toho dialógu s Pánom..., čo je takpovediac
srdcom kňazského života.
Potrebujeme kňazov, povolaní je nedostatok. Pán
povoláva, no nie je ich dosť. A my biskupi máme pokušenie prijímať mladých uchádzačov
bez rozlišovania. Toto je Cirkvi na škodu! Prosím vás, skúmajte dobre priebeh jednotlivého
povolania! Dobre preskúšajte, či je to od Pána, či ten muž je zdravý, či je ten muž
vyvážený, či ten muž je schopný dávať život, evanjelizovať, či je schopný založiť
si rodinu a tohto sa zrieknuť kvôli nasledovaniu Ježiša. Dnes máme toľko problémov,
a v mnohých diecézach je to pre tento sebaklam niektorých biskupov prijímať tých,
čo prídu, neraz vylúčení zo seminárov alebo z rehoľných domov – len preto, že je
tu potreba kňazov. Prosím vás, myslime na dobro Božieho ľudu.
Drahí bratia
a sestry, témy, ktorými sa v týchto dňoch zasadania zaoberáte, majú veľkú dôležitosť.
Povolanie, o ktoré sa dbá prostredníctvom permanentnej formácie, v spoločenstve, sa
stáva mocným nástrojom evanjelizácie, na službu Božiemu ľudu. Pán nech osvecuje vaše
úvahy, a nech vás sprevádza aj moje požehnanie. A prosím vás o to, aby ste sa modlili
za mňa a za moju službu Cirkvi. Ďakujem.“