Evangelii gaudium - Motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia – 7
Evanjelizujeme
spolu s Máriou, Matkou evanjelizácie
S Duchom Svätým uprostred ľudu vždy
stojí aj Mária. Ona zhromažďovala učeníkov, aby ho vzývali (porov. Sk 1, 14), a tak
umožnila misijnú explóziu, ku ktorej došlo na Turíce. Ona je Matkou evanjelizujúcej
Cirkvi a bez nej nemôžeme naplno pochopiť ducha novej evanjelizácie. (284)
Na
kríži, keď Kristus vo svojom tele podstupoval utrpenie dramatického stretnutia medzi
hriechom sveta a Božím milosrdenstvom, pri svojich nohách videl utešujúcu prítomnosť
matky a priateľa. V tomto rozhodujúcom okamihu ešte predtým, než vyhlásil za dokonané
dielo, ktoré mu zveril Otec, Ježiš povedal Márii: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal
milovanému priateľovi: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27). Tieto Ježišove slová
na prahu smrti nevyjadrujú na prvom mieste jeho súcitnú starosť o matku, ale sú skôr
formuláciou zjavenia, ktoré odhaľuje tajomstvo zvláštnej spásonosnej misie. Ježiš
nám necháva svoju matku, aby bola našou matkou. Až keď to urobil, Ježiš pocítil, že
„je už všetko dokonané“ (Jn 19, 28).
Pod krížom v najdôležitejšej hodine nového
stvorenia nás Kristus privádza k Márii. Privádza nás k nej, pretože nechce, aby sme
kráčali bez matky, a ľud v tomto materinskom obraze číta všetky tajomstvá evanjelia.
Pánovi sa nepáči, aby jeho Cirkvi chýbala ikona ženskosti. Ona, ktorá ho s toľkou
vierou zrodila, sprevádza aj ostatných „z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania
a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 12, 17). Toto intímne spojenie medzi Máriou, Cirkvou
a všetkými veriacimi, z ktorých každý osobitným spôsobom privádza na svet Krista,
nádherne vyjadril blahoslavený Izák zo Stelly: „V Bohom inšpirovaných Písmach, to,
čo sa vo všeobecnosti rozumie o Cirkvi, panne a matke, sa v konkrétnosti chápe o Panne
Márii... Možno tiež povedať, že každá verná duša je snúbenicou Božieho Slova, matkou
Krista, dcérou a sestrou, pannou a plodnou matkou. […] Kristus zostal deväť mesiacov
v lone Márie a zostane vo svätostánku viery Cirkvi až do skončenia vekov; a v poznaní
i láske vernej duše po všetky veky vekov.“ (285)
Mária je tá, ktorá dokáže
s niekoľkými biednymi plienkami a velikánskou nehou premeniť jaskyňu pre zvieratá
na dom pre Ježiša. Ona je služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály.
Je vždy pozornou priateľkou, ktorá sa stará, aby v našom živote nechýbalo víno. Je
tou, ktorej srdce prenikol meč; ona chápe všetky bolesti. Ako Matka všetkých je znamením
nádeje pre národy, ktoré trpia pôrodnými bolesťami, kým nevzklíči spravodlivosť. Je
misionárkou, ktorá je nám nablízku, aby nás sprevádzala životom, a svojou materinskou
láskou otvára naše srdcia pre vieru. Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje
a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky. Prostredníctvom rozličných foriem mariánskej
zbožnosti, ktoré sa zvyčajne viažu na jej svätyne, má účasť na životoch všetkých národov,
ktoré prijali evanjelium, a stáva sa súčasťou ich historickej identity. Mnoho kresťanských
rodičov si žiada krst pre svoje dieťa v mariánskej svätyni, čím prejavujú svoju vieru
v materinskú starostlivosť Márie, ktorá dáva život novým deťom pre Boha. A práve tam,
vo svätyniach, možno pozorovať, ako Mária zhromažďuje okolo seba deti, ktoré aj za
cenu mnohých obetí prichádzajú ako pútnici, aby sa s ňou stretli, aby na nich mohla
pohliadnuť. Tam nachádzajú Božiu silu pre znášanie životných trápení a námah. Ako
Juanovi Diegovi, aj im Mária ponúka pohladenie svojej materinskej útechy a hovorí:
„Nech sa ti srdce nestrachuje... Vari tu nie som ja, tvoja Matka?“ (286)
Matku
živého evanjelia prosíme, nech oroduje za nás, aby sa toto pozvanie do novej etapy
evanjelizácie stretlo s prijatím zo strany celého cirkevného spoločenstva. Ona je
žena viery, ktorá kráča vo viere, a „jej jedinečná púť viery je pre Cirkev trvalým
orientačným bodom“. Ona sa dala viesť Duchom Svätým po ceste viery k poslaniu služby
a plodnosti. My dnes upierame svoj pohľad na ňu, aby nám všetkým pomohla ohlásiť posolstvo
spásy a aby sa noví učeníci stali pracovitými hlásateľmi evanjelia. Na tejto púti
evanjelizácie nechýbajú ani etapy sucha, temna a námahy, ktorú zažívala aj Mária počas
rokov v Nazarete, keď Ježiš rástol: „Je to začiatok evanjelia, začiatok dobrej, radostnej
zvesti. Nie je však ťažko v tomto začiatku postrehnúť zvláštnu námahu srdca, spojenú
s určitou ,nocou viery‘ – aby sme použili výraz svätého Jána z Kríža –, akoby ,závoj‘,
cez ktorý sa treba približovať k Neviditeľnému a žiť v dôvernosti s tajomstvom. Takýmto
spôsobom totiž Mária mnoho rokov ostávala v dôvernom styku s tajomstvom svojho Syna
a napredovala na svojej ceste viery.“ (287)