Komentár Jozefa Kováčika

Komentár Jozefa Kováčika, hovorcu Konferencie biskupov Slovenska: Čo je cisárovo?

Ku koncu totalitného režimu sa jedným z najväčších hitov stali popri nedostupných kazetových páskach igelitky. Ak v nich bola zaliata stránka z módneho či hudobného časopisu zo Západného Nemecka, jej majiteľ bol, ako sa dnes hovorí „in“. Tí ostatní ticho závideli. Pred niekoľkými dňami som čítal, že jeden z amerických štátov zakázal používanie igelitových tašiek v supermarketoch. Dôvod? Znečisťovanie pláží a ich prakticky dlhotrvajúca životnosť. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi hitom, sa dnes stáva predmetom zákazu. Aj fajčenie bolo niekedy „in“. Dokonca i v istých cirkevných hnutiach. Svojho času i pápež, dnes už svätý Ján XXIII. na otázku novinárov, čo hovorí na fakt, že niektorí kardináli fajčia, s úsmevom odpovedal, že je lepšie, ak sa z nich dymí za živa, ako po smrti... Nadnesene môžeme povedať, že dnes by bol s takýmto názorom pomaly na hrane zákona. A predsa, napriek tomu, že sú skutočnosti, ktoré s posunom rokov a informácií môžu meniť náš pohľad na svet, sú i pravdy, ktoré meniť nemožno.

Zaujímavým pohľadom na tieto skutočnosti je i kniha súčasného arcibiskupa Phliadelhie, kapucína Charlesa Chaputa „Čo je cisárovo, cisárovi. V jednej z pasáží knihy sa venuje problematike identity občanov svojej krajiny. Porovnáva myšlienky, ktoré formovali vznik Spojených štátov amerických s tými, ktoré sa čoraz viac presadzujú v spoločnosti dnes. Píše: „Keď Američania v minulosti čelili hlbokým krízam, zvykli sa obracať na Boha... Dnes však niektorí myslitelia považujú aj samotného Boha za problém a spolu s ním odsudzujú aj veriacich.“ Podľa arcibiskupa je to o to nebezpečnejšia skutočnosť, že tento spôsob myslenia presadzujú viacerí predstavitelia tzv. elity národa. Americká národná identita nie je podľa neho založená na príslušnosti k určitej etnickej skupine. Jej vnútornou podstatou je určité poznanie o svete a ľudskej prirodzenosti odvodené od náboženského presvedčenia a z predstáv o svete, ktoré z tohto poznania sveta vyplývajú. A práve preto je úsilie vylúčiť náboženské presvedčenie z verejnej diskusie nespravodlivé a kontraproduktívne. Sekularizmus, ktorý sa dnes chce stavať do úlohy nosnej doktríny štátu, nie je neutrálny. Je vyslovene protináboženský. Naopak- katolíci, ktorí vstupujú do tzv. „svetských“ inštitúcií, neopúšťajú Cirkev. Skôr sa zomknú v malých komunitách, aby vieru prežívali hlbšie a zároveň pôsobia vo svete. Aj preto je legitímna prítomnosť katolíkov v rôznych politických stranách a zoskupeniach, nielen v jednej, ktorá si niekedy mylne namýšľa, že má automaticky právo na podporu cirkevných predstaviteľov na úkor iných.

Veľkým problémom súčasnosti je však fakt, že miera kontroly nad vlastnou vládou sa neustále znižuje. Dôvod? Lobing, ktorý narastá do obludných rozmerov. Iba vo Washingtone pôsobí dnes 35 tisíc lobistov. Teda na jedného člena kongresu 64 lobistov. V Bruseli ich je viac ako 50 tisíc. V rokoch 2000 až 2005 sa ich počet zdvojnásobil. Platby klientov za služby lobistov sa pritom zdvihli o 100 percent. Táto skutočnosť rozdeľuje spoločnosť na tých, ktorí majú na lobing prostriedky a tých, ktorí ich nemajú. A tak sa otvárajú pomyselné nožnice stále viac a viac. Priamym dôsledkom tejto mentality je pokus veľkých finančných skupín o ovládnutie mediálneho sektoru. Tak sa ľahšie presadzujú vlastné záujmy a investície bez ohľadu na morálne hodnoty a kritériá. Sme toho v masívnej miere svedkami v súčasnosti aj u nás na Slovensku. Ako píše arcibiskup Chaput, prehnané poznanie našich osobných práv a osobnej slobody vytlačilo zodpovednosť a slušné správanie, ktoré by sme mali voči sebe uplatňovať. „Nestali sme sa Aténčanmi, ale skôr Vizigótmi, teda ľuďmi, ktorí si viac vážia to, čo sa páči masám, než výnimočnosť myšlienok či vkusu.“ Nesmieme zabudnúť na to, že tu nežijeme sami. Hovorí sa tomu jednoducho egoizmus verzus altruizmus. Človek nebol stvorený na to, aby žil izolovane a v ilúzii, že šťastie dosiahne sám izolovane od šťastia iných.