Príhovor v prezidentskom paláci: Albánsko je vzorom spolunažívania náboženstiev

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Albánska 21. septembra 2014 v Prezidentskom paláci v Tirane:

„Pán prezident,
pán ministerský predseda,
ctení členovia diplomatického zboru,
Excelencie, dámy a páni,

Som veľmi šťastný, že tu môžem byť s vami, v šľachetnej albánskej krajine, zemi hrdinov, ktorí obetovali život za nezávislosť krajiny, a zemi mučeníkov, ktorí dosvedčili svoju vieru v ťažkých časoch prenasledovania. Ďakujem vám za pozvanie navštíviť vašu vlasť, nazývanú „zem orlov“, a ďakujem za vaše slávnostné prijatie.

Prešlo už takmer štvrť storočia, odkedy Albánsko znovu nastúpilo náročnú, ale fascinujúcu cestu slobody. Táto umožnila albánskej spoločnosti naštartovať proces materiálnej i duchovnej rekonštrukcie, rozhýbať množstvo energie a iniciatív, umožnila otvoriť sa spolupráci a vzájomnej výmene so susednými krajinami Balkánu a Stredomoria, s krajinami Európy a celého sveta. Znovuzískaná sloboda vám umožnila hľadieť do budúcnosti s dôverou a nádejou, rozbehnúť nové projekty a znovunadviazať priateľské vzťahy s blízkymi či vzdialenými národmi.

Rešpektovanie ľudských práv, medzi ktorými vystupuje do popredia náboženská sloboda a sloboda myslenia, je totiž vstupnou podmienkou pre samotný spoločenský a ekonomický rozvoj krajiny. Keď sa rešpektuje dôstojnosť človeka a keď sú uznané a garantované jeho práva, rozkvitajú aj kreatívnosť a vzájomnosť a človek môže rozvíjať mnohé iniciatívy v prospech spoločného dobra.

Osobitne sa teším z jednej zo šťastných charakteristík Albánska, ktorú treba udržiavať s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou: myslím na pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Klíma vzájomného rešpektu a dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami je vzácnou hodnotou pre krajinu a osobitne zaváži v tejto dobe, keď zo strany extrémistických skupín dochádza k prekrúcaniu opravdivého zmyslu náboženstva a ku skresľovaniu a účelovému využívaniu rozdielov medzi jednotlivými vyznaniami, vytvárajúc z nich nebezpečný faktor konfliktu a násilia, namiesto toho, aby naopak boli príležitosťou pre otvorený a úctivý dialóg, ako aj pre spoločné uvažovanie nad tým, čo znamená veriť v Boha a riadiť sa jeho zákonom.

Nikto nech si nemyslí, že si z Boha možno robiť štít a pritom páchať skutky násilia a útlaku. Nikto nech neberie náboženstvo za zámienku pre svoje činy proti dôstojnosti človeka a jeho základným právam, na prvom mieste právu na život a na náboženskú slobodu všetkých.

Prípad Albánska nám však ukazuje, že pokojné a plodné spolužitie medzi osobami a spoločenstvami patriacimi k rôznym náboženstvám je nielen želateľné, ale aj konkrétne možné a dosiahnuteľné. Pokojné spolužitie medzi rôznymi náboženskými spoločenstvami je totiž neoceniteľným prínosom pre pokoj a pre harmonický rozvoj národa. Je hodnotou, ktorú treba chrániť a zveľaďovať každý deň, a to výchovou k rešpektovaniu rozdielov a špecifických totožností otvorených dialógu a spolupráci pre dobro všetkých, rozvíjaním vzájomného poznania a úcty. Je to dar, ktorý treba stále vyprosovať od Pána v modlitbe. Kiež Albánsko stále pokračuje touto cestou, stanúc sa pre mnohé krajiny príkladom, ktorým sa možno inšpirovať!

Pán prezident, po zime izolácie a prenasledovania prišla konečne jar slobody. Cez slobodné voľby a nové inštitucionálne štruktúry sa upevnil demokratický pluralizmus, čo podporilo aj oživenie ekonomickej činnosti. Mnohí, zvlášť zo začiatku, sa pri hľadaní práce a lepších životných podmienok stali vysťahovalcami a prispievajú svojím spôsobom k napredovaniu albánskej spoločnosti. Mnohí ďalší objavili dôvody zotrvať v krajine a budovať ju zvnútra. Námahy a obety všetkých spoločne prispeli k všeobecnému zlepšeniu podmienok.

Katolícka cirkev sa mohla zo svojej strany opäť vrátiť k normálnej existencii, znovuzriadením svojej hierarchie a nadviazaním na dlhú tradíciu. Vybudovali a rekonštruovali sa miesta kultu, medzi ktorými sa vyníma Svätyňa Matky dobrej rady v Skadare, boli založené školy a významné vzdelávacie a sociálne centrá, ktoré sú k dispozícii všetkým obyvateľom. Prítomnosť Cirkvi a jej činnosť sa teda právom vníma nie iba ako služba katolíckemu spoločenstvu, ale celému národu.

Blahoslavená Matka Tereza spolu s mučeníkmi, ktorí hrdinsky dosvedčili svoju vieru – patrí im naše najvyššie uznanie a naša modlitba – sa v nebi zaiste radujú z úsilia ľudí dobrej vôle o nový rozkvet spoločnosti a Cirkvi v Albánsku.

Teraz sa však objavujú nové výzvy, na ktoré treba odpovedať. Vo svete, ktorý sa uberá k ekonomickej a kultúrnej globalizácii, je potrebné všemožne sa usilovať, aby rast a rozvoj boli k dispozícii všetkým, a nie len časti populácie. A navyše, rozvoj nebude opravdivý, pokiaľ nebude aj udržateľný a spravodlivý, čiže ak nebude mať na zreteli práva chudobných a rešpektovanie životného prostredia. Je nevyhnutné, aby globalizácii trhov zodpovedala globalizácia solidarity. K ekonomickému rastu sa musí pridružiť zásadné rešpektovanie stvorenstva. Spolu s právami jednotlivcov je potrebné chrániť aj práva medzičlánkov medzi jednotlivcom a štátom, na prvom mieste rodiny. Albánsko dnes môže týmto výzvam čeliť v kontexte slobody a stability, ktoré je potrebné upevňovať a ktoré sú dobrým prísľubom pre budúcnosť.

Ďakujem vám srdečne za vaše šľachetné prijatie, a tak ako to urobil Ján Pavol II. v apríli 1993, vyprosujem pre Albánsko ochranu Panny Márie, Matky dobrej rady, zverujúc jej nádeje celého albánskeho ľudu. Nech Boh vyleje na Albánsko svoju milosť a svoje požehnanie.“

(Preklad: Zuzana Klimanová, Jozef Bartkovjak SJ)