Pápež v piatkovej homílii: Kresťanská totožnosť sa zavŕši vzkriesením

Cesta kresťana sa završuje vzkriesením, uviedol pápež František pri rannej svätej omši v piatok 19. septembra, slávenej v Dome sv. Marty. Komentujúc slová svätého Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom (15,12-20) poukázal na to, že kresťania, ako sa zdá, majú problém uveriť v premenu vlastného tela po smrti.

Svätý Otec sa vo svojej homílii zameral na prvé čítanie, ktoré predstavuje svätého Pavla v úlohe urobiť neľahké usmernenie ohľadom vzkriesenia. Apoštol národov sa obracia na spoločenstvo kresťanov v Korinte. Verili, že „Kristus vstal z mŕtvych“ a „pomáha nám z neba“, ale nebolo im jasné, že budeme vzkriesení aj my. „Uvažovali inak: áno, mŕtvi sú ospravodlivení, nepôjdu do pekla, to je veľmi pekné! Ale budú tam kdesi vo vesmíre, vo vzduchu, duša pôjde pred Boha, len duša.“

Koniec koncov aj svätý Peter „v to ráno vzkriesenia bežal k Ježišovmu hrobu a myslel si, že ho ukradli“. Takisto aj Mária Magdaléna. „Nedokázali do svojej mysle vtesnať reálne vzkriesenie.“ Nedokázali chápať náš prechod zo smrti do života skrze vzkriesenie. Vzkriesenie Ježiša nakoniec akceptovali, pretože ho videli, ale vzkriesenie kresťanov takto nechápali. Navyše, keď svätý Pavol ide do Atén a začne hovoriť o vzkriesení Krista, grécki mudrci, filozofi sa vyľakajú:

„Nuž, vzkriesenie kresťanov je škandálom, nemôžu ho pochopiť. A preto Pavol vysvetľuje, dáva takéto veľmi jasné zdôvodnenie: «Ak Kristus vstal z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Ak Kristus vstal, potom aj mŕtvi budú vzkriesení» (porov. 1 Kor 15,12-14). Je tu zdráhavosť voči premene, odpor voči tomu, že pôsobenie Ducha, ktorého sme prijali v krste, nás nakoniec premení vzkriesením. Keď o tom hovoríme, vyjadrujeme sa takto: ‚Chcem ísť do neba, nechcem ísť do pekla‘, ale tým končíme. Nikto z nás nehovorí: ‚Budem vzkriesený ako Kristus.‘ Nie. Aj pre nás je ťažké to chápať.“

„Oveľa ľahšia je predstava akéhosi kozmického panteizmu“ – pokračoval Svätý Otec. A to preto, že je tu zdráhanie voči tomu, že sa premeníme, čo je slovo, ktoré používa Pavol: «Budeme premenení. Naše telo bude premenené.» Keď nejaký muž alebo žena musí podstúpiť chirurgický zákrok, má veľký strach, pretože mu niečo vezmú alebo mu niečo pridajú, bude takpovediac zmenený. A „vzkriesením budeme všetci premenení“, dodal pápež:

„Toto je budúcnosť, ktorá nás čaká, a toto je skutočnosť, ktorá nás privádza k veľkému zdráhaniu voči premene nášho tela. Aj k zdráhavosti voči kresťanskej totožnosti. Povedal by som dokonca, že možno nemáme taký strach pred zjavením sa Zlého. Pred apokalypsou Antikrista, ktorá má prv prísť, možno nemáme toľko strachu. Možno nemáme toľko strachu pred hlasom archanjela alebo hlasom poľnice, veď to bude Pánovo víťazstvo. Ale máme strach zo svojho vlastného vzkriesenia: my všetci budeme premenení. A toto premenenie bude zavŕšením nášho kresťanského putovania.“

„Toto pokušenie neveriť vo vzkriesenie mŕtvych, ako povedal Svätý Otec, sa zrodilo „v prvých dňoch cirkvi“. A keď Pavol musel o tomto hovoriť Solúnčanom, „na záver, aby ich utešil, aby ich povzbudil, vysloví výrok, ktorý je v Novom zákone jedným z najbohatších na nádej, a povie: «Nakoniec budeme s Ním.» A toto je kresťanská identita, dodal pápež František: „Byť s Pánom takto, s naším telom i našou dušou.“ „Budeme vzkriesení, aby sme boli s Pánom, a vzkriesenie sa začína tu, ak sme ako učeníci s Pánom, ak kráčame s Pánom.“ Toto je cesta ku vzkrieseniu. „A keď sme navyknutí byť s Pánom, potom sa tento strach pred premenením nášho tela vytráca“ – povedal Svätý Otec.

Vzkriesenie, dodal ďalej, „bude ako prebudenie“. Jób nám hovorí: «Uvidím ho na vlastné oči.» „Nie duchovne, nie, ale mojím premeneným telom, mojimi premenenými očami.“ „Kresťanská identita sa s pozemským triumfom nekončí, nekončí sa s krásnou misiou.“ Kresťanská identita sa napĺňa „vzkriesením našich tiel, naším vzkriesením“:

„Tam je zavŕšenie, aby sme sa nasýtili obrazom Pána. Kresťanská identita je cesta, púť, na ktorej sme s Pánom. Ako tí dvaja učeníci, ktorí «zostali s Pánom» celý ten večer, aj celý náš život je povolaním zotrvať s Pánom, aby sme nakoniec na hlas archanjela, po zaznení poľnice zostali, zotrvali s Pánom.“ -jk-