Zamyslenie P. Bubáka k 25. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SDV k 25. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 20, 1-6): Snaž sa o radosť z toho, že môžeš pracovať!

Milí priatelia, máme pred sebou dvadsiatu piatu nedeľu „cez rok A“ a s ňou i podobenstvo o hospodárovi, ktorý si v rozličných hodinách dňa prichádzal na námestie najímať robotníkov do svojej vinice. Na konci dňa ich potom vyplatil – každému bez ohľadu na to, ako dlho pracoval, dal rovnakú plácu – jeden denár. Je to krásne podobenstvo, pretože nám hovorí o Božej veľkorysosti. No je to podobenstvo aj dosť rozvratné. Ako keby bolo výsmechom spravodlivosti a poctivých ľudí. Ľudia, ktorí pracovali celý deň boli na hospodára nahnevaní. Veď ako prídu k tomu, že oni, ktorí – ako sami hovoria – „znášali ťarchu a horúčosť dňa“, sú postavení na roveň tým, ktorí pracovali iba jednu hodinu? Kde je tu spravodlivosť? A načo byť poctivým? Niektorí kritici hovoria, že podobenstvo je potešením pre tulákov, bezdomovcov, trhanov, darebákov, príživníkov, lenivcov a špekulantov. A toto by bolo urážkou nielen poctivých, svedomitých, zodpovedných a tvrdých pracantov, ale aj práce ako takej. Aký zmysel by potom malo pracovať celý deň, keď na konci budeme vyplatení všetci narovnako? Načo drieť celý deň, ak by stačilo objaviť sa kdesi na námestí niekedy okolo jedenástej hodiny a nechať sa najať na jednu hodinu a dostať tú istú mzdu, ako keby som pracoval celý deň? Načo pracovať? Načo sa snažiť? Načo byť poctivý?

Tieto otázky sú vážne, a preto sa im poďme venovať. Náš problém je, že podobenstvo čítame – a to sa nám stáva často – cez skúsenosti a zvyklosti nás ľudí 21. storočia. Preto sa pozrime na to pozadie doby, v ktorej Ježiš podobenstvo predniesol. Je veľmi dôležité vedieť, že ľudia, ktorí začali pracovať o 11:00 hod. neboli tuláci a lenivci a špekulanti, ktorí by sa boli vyhýbali práci. Naopak, boli to ľudia, ktorí po práci opravdivo túžili. Lenže problém bol v tom, že ich skorej jednoducho nikto nenajal. Prax bola takáto: muži sa vybrali ráno veľmi zavčasu na námestie a tam čakali na nejakého zamestnávateľa, aby si ich najal. Ak čakajúci muž bol remeselník, doniesol so sebou aj nástroje, ktoré potreboval k výkonu svojho remesla, murár nástroje murárske, stolár stolárske, roľník rýľ, hrable či motyku. Väčšina však boli muži jednoduchí, bez nejakej špeciálnej zručnosti či remesla. V nedeľnom podobenstve vystupujú robotníci, ktorých by sme podľa vtedajšieho delenia mohli nazvať najnižšia trieda robotníkov.

Ak podnikateľ potreboval robotníkov, zašiel si ráno na trh, tam si vybral tých najlepších či najzručnejších jedincov, zjednal sa s nimi na pláci a zobral si ich so sebou. Keď počas dňa zistil, že mu pracovné sily chýbajú, zašiel si znova na námestie a prenajal si ďalších. Prenajal si ich však z čoho? No predsa zo zbytkov, ktoré tam ostali. Medzitým totiž iní zamestnávatelia prišli a tiež si vyberali robotníkov do svojej práce a tiež si vybrali tých najlepších či najsľubnejších. A práve v tomto je celá pointa podobenstva. Myšlienka, že by nejaký podnikateľ v rozličných hodinách dňa, chodil krížom krážom a prosíkal ľudí, ktorí nič nerobili len sa nečinne povaľovali kdesi v chládku pod stromom, a týchto pobral a platil im za ich milosť, že sa nechali presvedčiť a že mu prišli pomôcť a on by im bez ohľadu na dĺžku ich práce platil vysoké sumy, by bola nemysliteľná. Bol by to naozaj výsmech spravodlivosti, poctivosti a všetkých ostatných dôležitých hodnôt, na ktorých stojí zdravá ľudská spoločnosť. A tak tí, ktorí pracovali najdlhšie, by právom boli na hospodára naštvaní.

Ak tomu tak je, tak potom prečo Ježiš toto podobenstvo ľuďom svojej doby porozprával? Čo ním sledoval? Hovoril nie o vinici, ale o nebeskom kráľovstve, o ľuďoch, pre ktorých je toto nebeské kráľovstvo určené, a o spôsoboch, ako sa títo ľudia stávajú jeho súčasťou.

Poslucháči Ježišovi vedeli veľmi presne, o čom v podobenstve hovorí. Vedeli, že nehovorí o trhu práce, ani že nemá úmysel zmeniť obyčaje vo vyplácaní mzdy za prácu. Ľudia, ktorí boli najatí o deviatej, dvanáste, tretej či piatej hodine boli hriešnici a pohania. Tí, ktorí pracovali celý deň boli židia. Vinica bola Božie kráľovstvo. To, čo chcel Ježiš podobenstvom povedať, bolo toto: Boh ponúka hriešnikom a pohanom svoje kráľovstvo presne tak, ako ho ponúka Židom. Samozrejme, Židia protestovali. Toto nepokladali za férové. Oni boli presvedčení, že keď pracovali celý svoj život v Božej vinici, že si zaslúžia viac. Ježiš však nástojí na tom, že dostali presne toľko, za koľko sa zjednali. Viac už nejestvuje. Tak dobre, ak nie je možné dostať viac, tak potom nech oni dostanú menej. Ani v tomto sa im však nevyhovie. A presne to je to slabé miesto podobenstva. Keby sa hovorilo o pravom trhu práce, podobenstvo by bolo rozvratné a naozaj by podkopávalo základy, na ktorých zdravá ľudská spoločnosť stojí: spravodlivosť, poctivosť, zodpovednosť.

Ježiš však hovoril o nebeskom kráľovstve a svojím podobenstvom chcel podmínovať ich vrodené presvedčenie o ich nadradenosti nad inými národmi, a teda i nad pohanmi. Posledná vec, po ktorej v tomto zmysle túžili, bola veľkodušnosť, pretože ona kládla všetko na jednu rovinu. Veľkodušnosť nabúravala ich motiváciu: načo byť dobrý a čnostný. Pre nich tou motiváciou bola odmena. Boli presvedčení, že Boh funguje podľa systému odmeny. Podľa tohto systému milosť získaš tvrdou prácou. Pracuj tvrdo a dostaneš veľa. Pracuj málo a dostaneš málo. Ježiš toto nabúral. Boh je naším otcom. A otec nefunguje voči svojím deťom podľa tohto systému. Ak by fungoval, nebol by otcom.

Podobenstvo nás chce teda viesť k presvedčeniu, že Boh je veľkodušný. Že jeho veľkodušnosť sa týka všetkých ľudí, dokonca aj hriešnikov a vyvrheľov. Nemáme právo Bohu klásť hranice. Boh nie je ako my. Toto môže byť pre nás radostná zvesť, ak sme na strane pohanov, no je to pre nás problém, ak sme na strane židov. Načo potom pracovať? Pre radosť, že môžeme pracovať. Skutočné veľkí ľudia nepracujú bežne pre peniaze. Samozrejme nechcem tu nabúrať dôležitosť odmeny za našu prácu. Treba sa snažiť mať prácu, ktorá je dobre platená a aj meniť zamestnanie dovtedy, kým nebudeme zaplatení dobre a spravodlivo. Avšak nemajte mi za zlé, keď budem trvať na presvedčení, že opravdivým prínosom pre ľudstvo je až človek, ktorý dokáže pracovať za radosť zo svojej práce, a nie za peniaze, ktoré za svoju prácu dostane. Vo veciach Božieho kráľovstva a vo veciach duchovných platí výlučne len tento motív. A my sa na záver modlime modlitbu za veľkodušnosť, ktorá pochádza od sv. Ignáca z Loyoly:

Večné Slovo jednorodený Syn Boží, nauč ma pravej veľkodušnosti, nauč ma tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ. Aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali, a nedbali na rany, aby sme pracovali, a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali, a nečakali inú odmenu ako to vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu. Amen.