Pápež František: Evanjelizátori sú povolaní zachytávať znamenia doby
Vatikán 19. septembra - Svätý Otec dnes adresoval slová povzbudenia dvom tisíckam
účastníkov stretnutia organizovaného Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie
s témou „Pastorálny projekt Evangelii gaudium“. Na tomto trojdňovom medzinárodnom
stretnutí v Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa zúčastňujú biskupi a pastorační pracovníci,
ktorých úlohou je rozoznávať, ako má Cirkev odpovedať na Pánovu výzvu k novej evanjelizácii.
Včera sa na ňom podelil so svedectvom o načúvaní chudobným zakladateľ spoločenstva
Archa Jean Vanier. Dnes bol hlavným hosťom samotný autor exhortácie Evangelii gaudium
pápež František.
Po svojom príchode okolo 16.30 a privítaní zo strany predsedu
Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rina Fisichellu v príhovore zdôraznil
úlohu tých, ktorí sú zodpovední za pastoráciu. Je ňou neustále rozlišovanie znamení
čias, a to aj uprostred náročných a zložitých situácií. Svätý Otec ďalej zdôraznil
potrebu nedať sa vyľakať množstvom úloh, ani nepodľahnúť pokušeniu uzatvorenia sa
do sebestačnosti a klerikalizmu, či prehnanému aktivizmu. Ako povedal, je potrebné
nachádzať si čas na uzobranie a modlitbu, byť trpezlivými, pracovať vytrvalo a nečakať
za to odmenu. Dôraz položil na vydávanie svedectva: „Svedectvo je počiatkom takej
evanjelizácie, ktorá sa dotýka srdca a premieňa ho.“
Ďalšie
príspevky na sympóziu sa zameriavajú na témy: od Evangelii nuntiandi k Evangelii
gaudium, pastorácia v meste, rodina, ľudová zbožnosť, pastorálna konverzia, spiritualita
evanjelizátorov, ľud ako subjekt evanjelizácie, sociálne médiá, evanjelizácia prostredníctvom
krásy, kultúra stretnutia, kerygmatické ohlasovanie, katechéza, homília, dynamizmus
radosti v kresťanskom živote. -jb-
Plné znenie príhovoru Svätého Otca „Drahí
bratia a sestry, dobrý večer. Som rád, že sa môžem podieľať na vašom pracovnom programe
a ďakujem Mons. Rinovi Fisichellovi za jeho úvod. Som tiež vďačný za tento krásny
obraz života: toto je život, či nie? Ďakujem!
Pracujete v pastorácii v rôznych
cirkvách sveta a zišli ste sa, aby ste spoločne uvažovali nad pastoračným projektom
Evangelii gaudium. Vskutku, ja sám som napísal, že tento dokument
má «programový význam a závažné dôsledky» (č. 25). A nemôže tomu byť inak, keď ide
o základné poslanie Cirkvi, teda o evanjelizovanie! Existujú však momenty, keď sa
táto úloha stáva naliehavejšou a naša zodpovednosť musí byť oživená.
Prichádzajú
mi na myseľ predovšetkým slová z Matúšovho evanjelia, kde sa hovorí, že Ježiš, «keď
videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera»
(9,36). Koľkí ľudia na mnohých existenciálnych perifériách našej doby sú „zmorení
a skleslí“ a čakajú na Cirkev, čakajú na nás! Ako sa k nim priblížiť? Ako sa podeliť
s nimi o skúsenosti viery, Božej lásky, stretnutia s Ježišom? A toto je zodpovednosť
našich komunít a našej pastorácie.
Pápež nemá za úlohu «ponúkať detailnú a
komplexnú analýzu súčasnej reality» (EG 51), ale vyzýva celú Cirkev, aby zachytávala
znameniadoby, ktoré nám Pán neúnavne ponúka. Koľko znamení je
prítomných v našich komunitách a koľko príležitostí Pán kladie pred nás, aby sme rozpoznali
jeho prítomnosť v dnešnom svete! Uprostred negatívnych skutočností, ktoré ako vždy
robia viac hluku, vidíme aj veľa znamení, ktoré zdôvodňujú nádej a dávajú odvahu.
Tieto znamenia, ako hovorí Gaudiumetspes, musia
byť opäť čítané vo svetle evanjelia (porov. č. 4 a 44): Toto je «milostivý čas» (porov.
2 Kor 6,2), toto je čas konkrétneho úsilia, je to kontext, v ktorom sme povolaní pracovať
pre rast Božieho kráľovstva (porov. Jn 4,35-36).
Koľko chudoby a osamelosti
vidíme, žiaľ, v dnešnom svete! Koľko ľudí prežíva veľké utrpenie a prosia Cirkev,
aby bola znamením blízkosti, láskavosti, solidarity a Pánovho milosrdenstva. To je
úloha, ktorá zvláštnym spôsobom prináleží tým, ktorí majú zodpovednosť za pastoráciu:
biskupovi v jeho diecéze, farárovi v jeho farnosti, diakonom v službe lásky, katechétom
a katechétkam v ich službe odovzdávania viery... V skratke tí, ktorí sú zapojení do
rôznych oblastí pastorácie, sú povolaní, aby rozoznávali a čítali tieto znamenia čias,
a aby dali na ne múdru a veľkorysú odpoveď.
Zoči-voči mnohým pastoračným potrebám,
toľkým požiadavkám ľudí, ideme do rizika, že sa vyľakáme a utiahneme do seba v postoji
strachu a sebaobrany. A odtiaľ pochádza pokušenie sebestačnosti a klerikalizmu, toho
zakonzervovania viery do pravidiel a predpisov, ako to robili zákonníci, farizeji
a učitelia v Ježišovej dobe. Budeme mať všetko jasné, všetko uhladené, ale veriaci
a hľadajúci ľud bude ďalej hladovať a žízniť po Bohu. Viackrát som tiež spomenul,
že Cirkev sa mi zdá byť ako poľná nemocnica: toľko zranených, toľko doráňaných ľudí...
ktorí od nás očakávajú blízkosť, ktorí od nás žiadajú to, čo žiadali od Ježiša: blízkosť,
osobný kontakt. A s týmto postojom zákonníkov, učiteľov zákona a farizejov nikdy nedokážeme
prejaviť svedectvo blízkosti.
Je tu aj druhé slovo, ktoré ma núti uvažovať.
To, keď Ježiš rozpráva o majiteľovi vinice, ktorý keď potrebuje robotníkov, vychádza
z domu v rôznych časoch dňa, aby zavolal robotníkov do svojej vinice (porov. Mt 20,1-16).
Nevyšiel len raz. V podobenstve Ježiš hovorí, že vyšiel najmenej päťkrát: za úsvitu,
o deviatej hodine, na obed, o tretej hodine a o piatej hodine popoludní... [pápež
sasmeje] Ešte máme čas, aby prišiel medzi nás, nie? [je pred piatou
hodinou] Bolo ich treba veľa do vinice a tento pán strávil takmer celý čas chodením
po uliciach a námestiach obce, aby hľadal pracovníkov. Premýšľajte o tých, čo boli
najatí v poslednú hodinu: nikto ich nepovolal. Ktovie, ako sa mohli cítiť, že na konci
dňa by nepriniesli domov nič, aby nasýtili svoje deti. Hľa, tí, ktorí sú zodpovední
za pastoráciu, môžu nájsť dobrý príklad v tomto podobenstve. Vychádzať v rôznych hodinách
dňa, aby sa stretli s tými, ktorí hľadajú Pána. Priblížiť sa k najzraniteľnejším a
najviac znevýhodneným a podržať ich, dať im pocítiť, že sú užitoční vo vinici Pánovej,
hoc i len na hodinu.
Iný aspekt: nechoďme, prosím vás, za hlasmi vábenia sirén,
ktoré pozývajú k tomu, aby sme z pastorácie urobili silený rad iniciatív, bez toho,
aby sme sa dotkli toho podstatného v evanjelizačnej úlohe. Neraz sa zdá, že sme viac
zaujatí množením aktivít, než pozornosťou voči osobám a ich stretnutiu s Bohom. Taká
pastorácia, ktorej chýba táto pozornosť, je zakaždým neplodná. Nezabúdajme robiť tak,
ako Ježiš a jeho učeníci: potom, ako sa rozišli do dedín roznášať evanjeliovú zvesť,
vracali sa uspokojení svojimi úspechmi; ale Ježiš ich berie bokom, na osamelé miesto,
aby bol chvíľu s nimi (porov. Mk 6,31). Pastorácia bez modlitby a kontemplácie nedokáže
zachytiť srdcia ľudí. Zastaví sa na povrchu a neumožní semenám Božieho slova uchytiť
sa, klíčiť, rásť a priniesť úrodu (porov. Mt 13,1-23).
Viem, že všetci veľa
pracujete, a preto vám chcem zanechať posledné dôležité slovo: trpezlivosť. Trpezlivosť
a vytrvalosť. Božie Slovo vstúpilo s trpezlivosťou, vo chvíli vtelenia, a tak tomu
bolo až po smrť na kríži. Trpezlivosť a vytrvalosť. Nemáme „čarodejnú paličku“ na
všetko, ale máme dôveru v Pána, že nás sprevádza a nikdy nás neopustí. V ťažkostiach
a aj v sklamaniach, ktoré sú neraz prítomné v našej pastoračnej práci, potrebujeme,
aby sme neochabovali v dôvere v Pána a v modlitbe, ktorá ju podopiera. Nezabúdajme
napokon, že pomoc sa nám dostáva na prvom mieste práve od tých, ktorí sa nás držia
a majú v nás oporu. Robme dobro, ale bez toho, aby sme za to čakali odmenu. Rozsievajme
a vydávajme svedectvo. Svedectvo je počiatkom takej evanjelizácie, ktorá sa dotýka
srdca a premieňa ho. Či nie? Slová bez svedectva, to nejde, to je zbytočné. Svedectvo
je tým, čo prináša a dáva platnosť slovám.
Ďakujem za vaše nasadenie! Žehnám
vám a prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť, pretože ja musím veľa rozprávať [so
smiechom]: aby som aj ja dal trošku kresťanského svedectva. Ďakujem. Pomodlime
sa k Panne Márii, Matke evanjelizácie: Ave Maria...“