Cirkev v Albánsku po 45 rokoch prenasledovania opäť rozkvitá
Albánsko prešlo v 20. storočí prudkými zmenami, ktoré mali mimoriadny dopad na všetky
náboženstvá. Ako na katolíkov, tak i na pravoslávnych kresťanov, ktorí mali od roku
1937 vlastnú Albánsku autokefálnu pravoslávnu cirkev, a samozrejme i na väčšinových
moslimov, ku ktorým sa radia aj albánski bektaši. Paradoxne talianska fašistická invázia
v roku 1939 až 1944 zrovnoprávnila všetky náboženstvá v krajine. No ďalšia diktatúra
už priamo zaútočila na akúkoľvek náboženskú vieru. Politický vzostup komunistu Envera
Hodžu, ktorý bol pri moci v rokoch 1944 až 1985, znamenal začiatok protináboženských
prenasledovaní, ktoré pre Katolícku cirkev znamenali systematickú likvidáciu. V roku
1945 začína prvé obdobie protináboženského teroru, ktoré potrvá až do roku 1948. Na
severe krajiny sú vynesené prvé rozsudky smrti a zatvárajú sa katolícke inštitúcie.
Apoštolský delegát Mons. Nigris je vyhostený, cirkevné školy sú znárodnené, zavádza
sa protináboženská výchova.
V roku 1946 sa Albánsko vyhlasuje za Ľudovú republiku
a komunistický režim deklaruje „odluku Cirkvi od štátu“, čo v skutočnosti znamená
štátny ateizmus a náboženské prenasledovanie: „Režim chcel vytvoriť nového človeka,
obratého o všetky svoje korene“, spomína don Mikele Koliqi, ktorý bol neskôr v
roku 1994 Jánom Pavlom II. kreovaný na kardinála. V roku 1946 boli z krajiny vypudení
všetci talianski rehoľníci a rehoľníčky. Pod guľkami popravcov zomiera 15 kňazov a
rehoľníkov, medzi nimi rektor seminára v Skutari, albánsky páter Daniele Dajani a
taliansky viceprovinciál jezuitov páter Giovanni Fausti. Medzi popravenými je aj jeden
františkán, dvaja seminaristi a desať veriacich laikov zo Skutari. Ďalších 32 rehoľníkov
je uväznených. Arcibiskup Skutari Mons. Gaspare Thaci zomiera v domácom väzení.
Po
útoku na jednotlivých kňazov sa v roku 1948 režim zameral na odstránenie celej hierarchie.
Arcibiskup Drača Mons. Vinçenc Prennushi bol zatknutý a po mučení odsúdený na 30 rokov
nútených prác. Umrel vo väzení v roku 1952. To isté sa dialo s takmer všetkými biskupmi.
Biskupi Volaj a Gijni boli zastrelení. Jediným biskupom, ktorý zostal na slobode,
avšak pod dozorom, bol 80-ročný Mons. Bernardin Shllaku, biskup Pultskej diecézy,
ktorý pred smrťou v roku 1952 tajne vysvätil biskupa Mons. Ernesta Çobu. Gréckokatolícky
kňaz Sifi Papamihali bol za živa pochovaný v močiari Maliq a jeho brat bol ako príbuzný
kňaza zastrelený. V roku 1950 sú uväznení traja pravoslávni biskupi, medzi nimi arcibiskup
Tirany, ktorý po 9 rokoch zomiera vo väzení.
V roku 1954 je vo väzniciach 80-tisíc
ľudí. V albánskych žalároch, kde sa systematicky praktizovalo mučenie, zomrelo celkovo
137 cirkevných predstaviteľov, z nich 10 seminaristov a 8 rehoľníčok. V roku 1955
dochádza v Albánsku k takzvanému spusteniu opony, ktorá krajinu oddelí od zvyšného
sveta až do osemdesiatych rokov. Život Cirkvi sa obmedzí len na vykonávanie kultu
v niekoľkých otvorených budovách. Na slobode je len 14 kontrolovaných kňazov, ktorí
sú vystavení vydieraniu, aby dali súhlas s vytvorením tzv. „národnej cirkvi“, oddelenej
od Svätej stolice. V roku 1959 však biskup Ernest Çoba tajne udeľuje biskupskú vysviacku
Nikollë Troshanimu a vysvätených je aj desať kňazov.
V rokoch 1967 nastupuje
desaťročie fyzickej likvidácie kostolov alebo ich premeny na rekreačné priestory a
telocvične. Zbúraná je národná mariánska svätyňa Matky Dobrej rady v Skutari a pravoslávna
katedrála v Korçi. Po protestoch hierarchie nastupuje nová vlna zatýkania. Mons. Çoba
zomiera vo väzení a 6 kňazov je zastrelených za vysluhovanie sviatostí.
Nová
ústava v roku 1976 zakazuje akúkoľvek formu náboženského prejavu a vyhlasuje Albánsko
za jediný oficiálny ateistický štát sveta. Uvádza sa v nej, že „štát neuznáva žiadne
náboženstvo a podporuje ateistickú propagandu, aby tak ľuďom vštepil vedecko-materialistický
pohľad na svet“. Zakazuje sa v nej vytváranie akéhokoľvek typu organizácie
„fašistického, protidemokratického, náboženského, vojnychtivého či protisocialistického
charakteru (...)“. Za šírenie náboženstva, za vydávanie, distribúciu či
prechovávanie náboženskej literatúry trestný zákonník stanovil tresty od troch do
desiatich rokov odňatia slobody. Rodičom bolo zakázané dávať deťom náboženské mená.
Komunistický diktátor Enver Hodža umiera v roku 1985 vo veku 77 rokov. V roku
1988 umiera 85-ročný jezuitský páter Pjetër Meshkalla, významná osobnosť albánskej
Katolíckej cirkvi, ktorý vo väzniciach strávil 34 rokov. V auguste roku 1989 krajinu
po prvý krát navštevuje Matka Tereza (Gonxhe Bojaxhiu). Stretáva sa s vdovou komunistického
diktátora Envera Hodžu, potom navštevuje hrob svojej matky a sestry na cintoríne v
Tirane. Ide o nebývalú udalosť, keďže dovtedy Albánsko Matku Terezu zaznávalo.
Blíži
sa záver 80. rokov a sním i koniec obdobia hrôzy. Dňa 4. novembra 1990 na cintoríne
v Skutari verejne slávi svätú omšu kňaz Simon Jubani, ktorý strávil 26 rokov vo väzení.
Medzi 5-tisíc prítomnými sú aj moslimovia. Ide o otvorené porušenie oficiálneho zákazu.
Vláda reaguje zrušením zákazu a vyhlasuje náboženskú slobodu. Vianočná polnočná omša
slávená na skutarskom cintoríne je už v priamom prenose štátnej televízie. V marci
1991 prichádza do Albánska delegácia Svätej stolice vedená Mons. Cellim a o mesiac
neskôr je v Skutari kňazská vysviacka, prvá po troch desiatkach rokov. Založená je
Albánska katolícka charita a 7. septembra 1991 Albánsko nadväzuje diplomatické styky
so Svätou stolicou. Apoštolský nuncius Mons. Ivan Dias plní úlohu ordinára pre celé
Albánsko s cieľom obnoviť cirkevnú hierarchu v celej krajine. Znovuotvorený Pápežský
seminár v Skutari je zverený jezuitom, jeho spirituálom jej 85-ročný páter Giacomo
Gardin, ktorý strávil vo väzení 10 rokov. O rok na Vianoce nuncius oznamuje menovanie
štyroch biskupov. Vysvätiť ich prichádza osobne pápež sv. Ján Pavol II. 25. apríla
1993 pri svätej omši v Skutari. Apoštolská návšteva predstavuje obrovskú vzpruhu nielen
pre albánskych katolíkov, ale i pre celú krajinu, ktorá prechádza ťažkým obdobím transformácie,
sprevádzanej potravinovou krízou v roku 1991 a neskôr v r. 1997 finančnou krízou.
V roku 1994 Ján Pavol II. kreuje prvého albánskeho kardinála Mikele Koliquiho (1992
– 1997). V roku 2000 sú v Skutari vysvätení prví absolventi tamojšieho seminára. V
roku 2002 kardinál Angelo Sodano posviaca novú katedrálu v Tirane.
Za výdatnej
pomoci zo zahraničia vznikajú v krajine katolícke inštitúcie. Dnes sa tu nachádza
73 cirkevných vzdelávacích stredísk a 74 sociálnych a charitatívnych centier. Katolícka
cirkev v Albánsku má 124 farností začlenených do šiestich biskupstiev. V krajine pôsobí
8 biskupov, 147 kňazov, z nich 93 rehoľných, 478 rehoľných sestier, 331 katechétov.
Na kňazstvo sa pripravuje 53 seminaristov.
Albánsko, ktoré naďalej prechádza
procesom stabilizácie ekonomiky, v posledných rokoch získalo členstvo v NATO, OBSE,
Rade Európy a Stredomorskej únii a od 24. júna 2014 je oficiálnym kandidátom na vstup
do Európskej únie, o ktorý požiadalo už v r. 2009. -zk, jb-
Obr. Podobizne
albánskych mučeníkov vystavené na hlavnej ulici albánskej metropoly pred návštevou
pápeža Františka