Cirkev v Albánsku od sv. Pavla po bl. Matku Terezu

Albánsko – trojmiliónová balkánska krajina s moslimskou väčšinou, niekdajšia bašta najtvrdšej komunistickej ateizácie. Okrem 56 percent moslimov je tu aj menšia islamská komunita „bektaši“ hlásiaca sa k súfizmu, náboženskému prúdu z čias tureckého vplyvu, tvoriaca dve percentá. Dnes sa v Albánsku ku Katolíckej cirkvi hlási takmer 16 percent obyvateľstva a 7 percent tvoria pravoslávni kresťania. História kresťanskej viery v tejto krajine je mimoriadne zaujímavá. Priblížme si ju v krátkosti.

Kresťanstvo je v Albánsku prítomné už od apoštolských čias. Oblasť označovaná v antike ako Ilýria bola evanjelizovaná pravdepodobne už sv. Pavlom a jeho učeníkom Títom. V liste Rimanom nachádzame tieto Pavlove slová: «Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom» (Rim 15,19). Mesto Drač (Durrës) malo už v roku 58 svojho biskupa, sv. Cézara. Najskoršie historické správy o stave Cirkvi v Ilýrii pochádzajú z čias Diokleciánovho prenasledovania z roku 303, výnimkou je len skoršia správa Euzébia, ktorý potvrdzuje evanjelizáciu Skýtie apoštolom Ondrejom.

Vo štvrtom storočí už takmer celá krajina prijala kresťanstvo, pričom sa na území bolo rozložených 5 biskupstiev. Účasť biskupov z Ilýrie (Sirmium, Sardika, Skupi, Marcianopolis) bola zaznamenaná už na Nicejskom koncile v roku 325, na Efezskom koncile v roku 431 ako aj na Chalcedónskom koncile v roku 451 (Lukáš z Drača). V tomto období až po príchod Slovanov v siedmom storočí sa štyri civilné provincie, do ktorých bolo územie rozdelené, kryli s cirkevnými provinciami, ktoré boli hlavou štyroch metropolií: Skupi (Skopje v dnešnom Macedónsku), Dyrrachium (dnes Drač), Nicopolis (dnešná Preveza) a Scodra (Skutari). V Ilýrii sa uskutočnili štyri koncily: prvý v roku 375 zvolal Valentinián I., druhý v roku 415 zvolal Perigenes, tretí sa konal v roku 516 a štvrtý, ktorý nebol uznaný, v roku 550.

Po tom, ako krátko pred svojou smrťou rímsky cisár Teodózius (395) rozdelil ríšu medzi svojich synov Honória a Arkádia, bolo Albánsko priradené k Východorímskej ríši. Vplyv Byzantu užšie spojil tunajšiu cirkev s Konštantínopolom, pričom istá časť albánskeho územia zostala spojená s Rímom. Spolu s koncom Byzantskej ríše sa Albánsko stalo územím, o ktoré súperili Benátčania, Bulhari, Srbi, Svévi či Anjouovci. Na náboženský život mal veľký vplyv vznik a rozkvet mníšskych rádov ako sú benediktíni a baziliáni a následne aj žobravých rádov, františkánov a dominikánov.

V 15. storočí tu dochádza k útokom zo strany Osmanskej ríše, ktorým krajina 25 rokov odolávala vďaka albánskemu národnému hrdinovi a zároveň aj veľkému zástancovi kresťanskej viery Jurajovi Kastriotovi Skanderbegovi, ktorého pápež Kalixt III. označil za „Kristovho atléta“. Prevaha Osmanskej ríše od roku 1478 znamenala tiež prenikanie moslimských kolónií do opustených miest, ktoré za sebou zanechali utekajúci Benátčania i miestne obyvateľstvo. Utiekli aj príslušníci katolíckeho kléru a rehoľné rády s výnimkou františkánov. Keďže kontakt s Rímom bol znemožnený, katolícke spoločenstvá na severe územia boli v tomto období odkázané samy na seba, zatiaľ čo spoločenstvá na juhu boli pod vplyvom pravoslávneho Konštantínopolského patriarchátu.

Avšak aj napriek tureckej okupácii zotrvala väčšina albánskeho obyvateľstva po celé ďalšie storočie kresťanská a pokračovala v boji o nezávislosť za pomoci Benátok, Španielska, no najmä zo strany pápeža. Predovšetkým katolíci sa snažili čeliť islamizácii a zachovávať si svoju albánsku kultúrnu identitu. Vďaka nim došlo k zrodu národnej literatúry. Prvým albánskym literárnym textom je preklad latinského misála z roku 1555. Práve túto liturgickú knihu označovanú ako Buzukusov misál daruje Svätý Otec František v podobe faksimile, čiže vernej kópie, albánskemu prezidentovi pri návšteve Tirany. Vráťme sa však ešte do 17. storočia, kedy sa v Albánsku s postupným zintenzívňovaním islamizácie začína rozhodnejšie prejavovať vôľa k národnému odboju, ktorého protagonistom bola opäť Katolícka cirkev. Impulz k politickému a náboženskému obrodeniu dal pápež Klement XI. Albani (1700 – 1721) za pomoci veľkej osobnosti Vincenta Zmajeviča, arcibiskupa diecézy Antivari. V roku 1703 sa uskutočnil takzvaný „Prvý albánsky národný koncil“, ktorý katolíkov vyzval k povinnosti verejne vyznávať svoju vieru. Nezriedka totiž dochádzalo k tomu, že veriaci katolíci na verejnosti predstierali, že sú moslimami. Koncil tiež poskytol miestnym kňazom presné smernice vo vieroučných, morálnych a pastoračných otázkach.

Počas prvej polovice 19. storočia prenasledovanie kresťanov poľavilo, a to najmä vďaka Rakúsku, ktoré sa stalo oficiálnym ochrancom katolíckej viery v Albánsku a Benátkach. Rakúsko tiež finančne podporovalo duchovenstvo ako aj katolícke ustanovizne. V druhej polovici 19. storočia sa Cirkev stala aktívnou súčasťou takzvanej „albánskej renesancie“. Rehoľa jezuitov v roku 1856 otvorila kňazský seminár v Skutari, čím odpovedala na urgentnú potrebu pozdvihnúť úroveň prípravy kňazov. Spoločne s františkánmi zriadili školy, ktoré boli otvorené aj pre moslimských študentov a z ktorých vyšli významní intelektuáli, osobnosti viery, ako aj politici. Patria medzi nich napríklad don Ndre Mjeda, Alojz Gurakuqi, Gjergj Fishta, ako aj Vincent Prennushi – biskup Drača a mučeník počas komunistického prenasledovania. Koncom storočia sa františkáni venovali otváraniu farností, ktoré zverovali dobre pripraveným kňazom a v roku 1882 otvorili seminár. Jezuiti vykonávali najmä v hornatých oblastiach ľudové misie. Diecéza Skutari, v roku 1867 povýšená na arcidiecézu, sa v roku 1886 stala arcidiecézou metropolitnou.

V roku 1910, ešte počas Osmanskej nadvlády sa v Skopje, v dnešnom Macedónsku, v rodine albánskych katolíkov narodila Agnesë Gonxhe Bojaxhiu [gondže bojadžiu], budúca blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Keď v roku 1912 dosiahlo Albánsko nezávislosť, takmer úplne sa zastavil odpad od kresťanskej viery. V roku 1921 pápež menoval pre Albánsko svojho apoštolského delegáta. No už zakrátko došlo k tvrdému úderu pre Cirkev. Režim Ahmeda Zogu, ktorý sa dostal k moci v roku 1924 a o štyri roky neskôr sa sám prehlásil za kráľa, pozbavil Cirkev jej výsad, vylúčil ju z Fondu pre náboženský kult a v roku 1933 sa musela vzdať cirkevných škôl.

Najťažšia kapitola dejín kresťanstva v Albánsku však ešte len mala prísť. K tomuto tragickému, no zároveň i hrdinskému obdobiu mučeníkov násilne umlčanej Cirkvi, ktorého výsledkom je v súčasnosti 40 kandidátov blahorečenia, sa vrátime v ďalšom vysielaní. -zk, jb-

Obr. Pohľad na Skanderbegovo námestie v Tirane a faksimile Buzukusovho misála z r. 1555