Evangelii gaudium - motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia – 6
Evanjelizovať
znamená aj v slabosti dôverovať Duchu Svätému
Keďže nie vždy vidíme tieto
klíčky, potrebujeme vnútornú istotu, teda presvedčenie, že Boh dokáže konať za každých
okolností aj uprostred zdanlivého zlyhania, pretože „tento poklad máme v hlinených
nádobách“ (2 Kor 4, 7). Túto istotu voláme „zmysel pre tajomstvo“. Znamená to byť
si istý, že kto sa z lásky ponúkne a daruje Bohu, určite prinesie úrodu (porov. Jn
15, 5). Táto plodnosť je často neviditeľná, nehmatateľná, nedá sa vyjadriť číslami.
Človek vie, že jeho život prinesie ovocie, ale nenárokuje si poznať ako, kde ani kedy.
Má istotu, že nijaký z jeho skutkov vykonaných s láskou sa nestratí, že sa nestratí
nijaká z jeho starostí o druhých, nijaký prejav lásky pre Boha, nijaká štedrá námaha
a nijaká bolestná trpezlivosť. Toto všetko prúdi vôkol sveta ako životná sila. Niekedy
sa nám zdá, že sme našimi silami nedosiahli žiadny výsledok, ale misia nie je obchod
alebo podnikový projekt; nie je to humanitárna organizácia ani divadlo, aby sme počítali,
koľko ľudí prišlo vďaka našej propagande; je to čosi omnoho hlbšie, čo uniká každému
meraniu. Pán možno použije naše snahy, aby svoje požehnanie vylial na nejakom inom
mieste, kam sa my nikdy nedostaneme. Duch Svätý pôsobí, ako sám chce, kedy chce a
kde chce; my sa darúvame s odovzdanosťou, ale bez toho, aby sme si nárokovali vidieť
jasné výsledky. Naučme sa odpočívať v nežnosti Otcovho náručia uprostred nášho štedrého
a tvorivého snaženia. Poďme ďalej s plným nasadením, ale dovoľme, aby on zúrodnil
naše námahy, ako sám chce. (279)
Na udržanie živého misionárskeho zápalu
je potrebné rozhodne dôverovať Duchu Svätému, pretože on „prichádza na pomoc našej
slabosti“ (Rim 8, 26). Túto štedrú dôveru však treba niečím oživovať, a preto ho musíme
neustále vzývať. On nás môže uzdraviť zo všetkého, čo nám berie sily v misionárskom
snažení. Je pravda, že táto dôvera v neviditeľné môže spôsobiť aj závrat: je to ako
pohrúžiť sa do mora, v ktorom nevieme, čo stretneme. Ja sám som to mnohokrát zažil.
Niet však väčšej slobody, než je tá, keď sa dáme viesť Duchom; keď sa vzdáme prepočítavania
a kontrolovania a keď mu dovolíme, aby nás osvetľoval, viedol, smeroval a poháňal
tam, kam on chce. On dobre vie, čo je v každej dobe a v každom okamihu potrebné. Toto
znamená byť tajomne plodnými! (280)
Existuje jedna forma modlitby, ktorá
nás osobitným spôsobom povzbudzuje, aby sme sa snažili evanjelizovať, a motivuje nás
tiež hľadať dobro druhých: je to modlitba príhovoru, orodovania. Všimnime si na chvíľu
vnútorný svet takého veľkého hlásateľa evanjelia, akým bol svätý Pavol, aby sme si
uvedomili, aká bola jeho modlitba. Bola to modlitba plná ľudí: „Vždy, v každej svojej
modlitbe... s radosťou prosím za vás všetkých... veď vás v srdci nosím“ (Flp 1, 4.
7). Tu vidíme, že modlitba príhovoru nás neoddeľuje od skutočnej kontemplácie, pretože
kontemplácia, ktorá vynecháva ľudí, je podvodom. (281)
Tento postoj sa premieňa
aj na vzdávanie vďaky Bohu za druhých: „Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze
Ježiša Krista za vás všetkých“ (Rim 1, 8). Je to neustále vďakyvzdávanie: „Ustavične
vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi“
(1 Kor 1, 4); „Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem“ (Flp 1,
3). Nie je to pochybovačný, negatívny alebo beznádejný pohľad, ale pohľad duchovný;
pohľad hlbokej viery, ktorá si uvedomuje, čo Boh koná v živote druhých ľudí. Zároveň
je to vďačnosť vyvierajúca zo srdca, ktoré je naozaj pozorné voči ostatným. Takýmto
spôsobom hlásateľ evanjelia, keď sa vynorí z modlitby, do ktorej sa pohrúžil, bude
mať srdce štedrejšie a oslobodené od izolovaného svedomia, bude v ňom túžba konať
dobro a prežívať život s druhými. (282)
Veľkí Boží muži a ženy boli aj
veľkými orodovníkmi. Orodovanie je ako „kvas“ v lone Trojice. Je to vstúpenie do Otcovho
vnútra a objavenie nových dimenzií, ktoré osvecujú a premieňajú konkrétne situácie.
Mohli by sme povedať, že Božie srdce je dojaté orodovaním, avšak on nás v skutočnosti
vždy predchádza, a tak to, čo my môžeme dosiahnuť svojím orodovaním, je, že jeho moc,
jeho láska a jeho vernosť sa jasnejšie prejavia v ľude. (283)