Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu
Evanjelium krásy

Pápež František v úvode exhortácie Evnagelii gaudium hovorí, že je nemálo kresťanov, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Aj medzi kresťanov preniká smútok, ktorý podľa neho „vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia“ a mení ich na „hnevlivých a nespokojných ľudí bez života“. Jeden z atribútov samého Boha je absolútna krása a túžba po kráse je jednou zo silných túžob každého ľudského srdca. Bohaté prejavy slovenského ľudového umenia dokazujú, že človek túžil mať krásne aj predmety, ktorými neraz tvrdo zápasil o zachovanie holého života. Chceme si položiť otázku, či a ako túto vnútornú energiu, driemucu v každom človeku zapojiť do novej evanjelizácie. Vychádzame totiž zo skutočnosti, že túžbu po kráse nesie vo svojom srdci každý človek, aktuálny alebo potenciálny adresát Ježišovej radostnej zvesti.

„Keď si raz uvedomíš, čo ťa robí skutočne šťastný – hovorieva páter Juraj Török - z toho sa vynorí túžba. A túžba je záležitosťou srdca. Srdce potom hýbe celou tvojou bytosťou, aby si viac poznal to, čo ťa robí šťastným, aby si sa k tomu viac priblížil. To je určitá dynamika lásky, ktorá vychádza z toho, čo voláme srdce. To nie je orgán, to je centrum, stredobod celej osobnosti človeka. Najsvätejšia intimita každého človeka. Tam je určitá energia, ktorá keď sa zobudí, keď sa rozjasní, ženie človeka správnym smerom“. Luigi Giussani dodáva v tom istom duchu: „Údiv a úžas nad realitou, ktorá ma obklopuje, nad prítomnosťou, ktorá sa ma dotýka, je začiatkom prebúdzania ľudského vedomia. Absolútny úžas je pre odhaľovanie múdrosti Božej reality tým, čím je jednoznačnosť a rozlišovacia schopnosť pre pochopenie matematiky. Ak nie sme schopní úžasu, zostaneme hluchí voči hlasu vznešenosti. Nie je nič spiatočníckejšie ako požiadavka vedecky skúmať náboženstvo a človeka vôbec.“ Je to biblický postoj. „Biblia predstavuje stvorenie ako Božiu reč. Jeho slovo, pozvoľna vyslovované sa ustaľuje v tvoroch.“, hovorí Mario Massini. Človek v postoji obdivu počúva „hlas vesmíru“, „pohyb hviezd“, „hudbu bytia“. Sú to synonymá na označenie duchovného vnímania. „Boh stvoril, povedané patristickým slovníkom, celý svet ako „školu pre naše duše“. Bol stvorený Božím slovom, ktoré vo svete stále zaznieva. Ľudia čistého srdca toto slovo počujú, to znamená, že chápu duchovný zmysel všetkého, s čím sa v živote stretávajú a hodnotia udalosti podľa Kristových kritérií“. Najvyššie poslanie umenia je teurgické, má zjavovať Boha. Podľa Vladimíra Solovjova je to „zjavenie, ktoré premieňa svet nadprirodzenej skutočnosti a oslobodzuje pravú krásu od povrchného závoja materiálnych skutočností. Premenená skutočnosť, nasiaknutá Božským obsahom, je krása. Krása nie je len nejaký vnem či myšlienka; umenie hýbe a tak pretvára tých, čo sa tomu oddajú.“

Kardinál Martini v miléniovom pastoračnom liste nazvanom otázkou „Aká krása spasí svet?“ dokazuje, že veľké okamihy Kristovho života boli „zjavením božskej krásy, ktorá zachraňuje človeka“. Schopnosť vidieť odlesk Božej krásy v stvorení zachraňuje aj celý vesmír, aby sa stal tým, na čo bol stvorený – príbytkom Boha medzi ľuďmi. Ako poukázal už Pseudo-Dynonýzius, k základnému menu Boha ako najvyššieho Dobra pridávame aj atribúty Krásny, Krása, Láska, Milovaný a všetkými inými božskými menami, ktoré smerujú k tej sviežosti, ktorá je zdrojom krásy a plná milosti.“ Poslaním umenia je z tejto ontologickej krásy čerpať, rozvíjať ju a otvárať pre ňu oči druhým ľuďom. „Umelec spoznal svoje poslanie v napomáhaní pôrodu Pravdy ako Lásky, ktorá sa rodí zo všetkého jestvujúceho. (...) Ako pôrodníčka napomáha proces pôrodu, tak má umelec pomáhať veciam, aby zjavovali krásu.“, hovorí Marko Rupnik. V tejto línii argumentuje aj Ján Pavol II. v
Liste umelcom: „Krása je akoby viditeľným výrazom dobra, tak ako dobro je metafyzickým predpokladom krásy. (...) Voči svätosti života, voči zázraku vesmíru je obdiv jediným primeraným postojom. (...) Krása je šifrou tajomstva a poukazom na večné.“ Kristus si chce privlastniť všetky kultúry sveta. Každej z nich, všetkej poézii a umeniu musí preto byť možné dať kristologický zmysel. To je aj jediný spôsob, ako určitú kultúru zachrániť.

„Človek, ktorý chce poznať svet v jeho kráse a jednote, je mystik, aj keď by bol pritom prírodovedcom, racionálnym mysliteľom alebo robotníkom“, tvrdí Tomáš Špidlík. Postoj obdivu je označovaný ako brána do sveta krásy. Je to zároveň vstup do predsiene tajomstva Boha, do ktorého sa vstupuje adorujúcou vierou. Pochopenie krásy sa vyvíja tým, že človek má dosť času na to, aby začal obdivovať a cvičil sa v obdivovaní, v schopnosti obdivu. To je dosť ťažké, to sa treba aj naučiť, v tom sa treba cvičiť. Zážitok závanu Božieho tajomstva pretvára láskou, ktorá prináša spásu a z účastníkov udalosti Premenenia robí svedkov: krása, ktorou boli unesení ich podnecuje, aby zadarmo rozdávali, čoho sa im zadarmo dostalo“, hovorí o poslaní umelcov kardinál Martini.

Keď Dostojevskij tvrdí, že „krása spasí svet“, myslí tým na schopnosť obdivu a adorácie, ktorou sa cez krásu človek učí vnímať tajomnú prítomnosť Boha, pôsobiaceho a hovoriaceho aj v súčasnom svete, dejinách i bežnom každodennom dianí. Je to téma, pri ktorej možno nájsť spoločnú reč s každým človekom a preto celkom isto aj jedna z účinných ciest novej evanjelizácie.