Zamyslenie P. Bubáka k sviatku Povýšenia sv. Kríža

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k sviatku Povýšenia sv. Kríža (Lk 9, 18-24): Kríž ako rozhodnutie

Milí priatelia, kríž a kresťanstvo sú dve veci, ktoré patria neoddeliteľne ku sebe. Kríž je najzákladnejším symbolom kresťanov. A tak všade, kde sú kresťania, je kríž: všade, kde kresťania žijú, kde sa stretávajú, kde sú pochovaní. A je to správne. Veď predsa Ježiš povedal, že ak sa chceme pokladať za jeho nasledovníkov, mali by sme brať na seba kríž denno-denne. Lenže, čo to naozaj znamená?

Väčšina kresťanov toto chápe tak, že keď do nášho života príde kríž, ktorí sme si nezvolili – napríklad choroba, či iné podobné nešťastie – máme sa pri jeho nesení zjednotiť s Kristom a tak svoje utrpenie urobiť súčasťou utrpenia Kristovho. Naše utrpenie môže tak dostať novú hodnotu a my novú silu niesť ho.

Aj keď takéto chápanie kríža je správne, predsa Ježiš, keď hovorí o kríži, má na mysli skorej kríž, pre ktorý sa rozhodneme dobrovoľne. Pre chorobu sa nerozhodneme, tá príde. No sú kríže, ktoré sú výsledkom boja so zlom. A presne toto je kríž, ktorý niesol a na ktorom zomrel Ježiš.

Že práve tento typ kríža mal Ježiš na mysli, keď nás pozýval k neseniu svojho kríža, svedčí jeho výrok, ktorý nájdeme u evanjelistu Lukáša: „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý od starších z ľudu, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý...“ (9, 18-24). Ježiš niesol svoj kríž – a neskôr na ňom aj zomrel – predovšetkým preto, lebo bojoval so zlom okolo seba.

Pozrime sa ako: Ježiš nebol spokojný s hriechom, ktorí ľudia konali. Niektorí by možno povedali: chýbala mu tolerancia. Ľudia si predsa môžu robiť čo chcú. Je jasné, že človek musí byť tolerantný. Aj keď láska k človeku by nás nemala nechať nečinnými, keď niekoho vidíme, ako ho jeho životný štýl vedie k jasnej sebadeštrukcii, ak nám dá najavo, že sa nemáme čo do neho starať, že je to jeho vec, máme ho nechať na pokoji. Ale ak ide o zlo, ktoré zasahuje aj do životov iných ľudí, vtedy musí hovoriť, aj keď ho to bude čosi stáť. To bolo presne to, čo priviedlo Ježiša na ten jeho definitívny kríž. Ježiš hovoril proti sociálnemu hriechu v svojom prostredí. Hovoril proti vydieračom, vykorisťovateľom chudobných, vyjedačom sirôt a vdov. Hovoril proti zbíjaniu na daniach. Hovoril o nespravodlivosti v ľudských vzťahoch. Hovoril o pokrytectve, ktoré nebolo ničím iným iba hrou so slabšími. Hovoril proti korupcii, úplatkárstvu, zanedbávaniu slabých, detí a bezmocných. Spomeň si na akýkoľvek hriech, Ježiš proti nemu bojoval. Bojoval nie násilne, nie agresívne, ale pomaly, vytrvalo, dennodenne.

I my máme, ak máme byť Ježišovými nasledovníkmi, bojovať podobne: pomaly, nenásilne, ale predsa výrečne a účinne dennodenne proti hriechu okolo nás. Nemlčať, keď treba hovoriť. Toto nám pochopiteľne prinesie kríž. Kto sa do ničoho nemieša, kto žije ako chameleón, kto nemá svoj jasný názor, kto len študuje každé prostredie, v ktorom sa nachádza, aby sa potom mohol v ňom diplomaticky prispôsobiť... ten nebude nikdy za svoje postoje a názory trpieť. Lenže nebude nikomu ani oporou a aj jeho zásluhou sa bude vo svete šíriť nie dobro, ale zlo. A aj on bude zaň niesť zodpovednosť.

Je tu však aj ďalší zmysel kríža, ktorý Ježiš nemusel niesť za seba, ale nesie ho spolu s nami: to je boj proti hriechu v sebe. Každý z nás v sebe cíti, že je v ňom niečo, čo ho ťahá kamsi, čo pre neho nie je dobré. Sú ľudia, ktorí nevzdorujú. Hovoria si: Ja chcem žiť! Dosť už bolo zapierania! Dosť už bolo disciplíny! To je o ničom! Lenže takýto život sa nakoniec premení na smrť. Presne tak, ako to hovorí Ježiš: Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho. Nie je to preto, že by to bol Boh tak vymyslel. Je to jednoducho rafinovanosť hriechu. Spomeňte si na mnohé veci, ktorých sme sa my alebo iní stali postupne otrokmi, o ktorých sme si my alebo oni mysleli, že sú životom: alkohol, jedlo, droga, či rozličné sexuálne chúťky.

Pri tomto druhu kríža nás Ježiš teda povzbudzuje vlastne k disciplíne. Disciplína spôsobuje bolesť. Disciplína, to je kríž. No bez disciplíny je človek stratený. Majstrovsky o tom píše americký psychiater Scott Peck vo svojej knihe Nevyšlapanou cestou. Jej prvá kapitolka je zasvätená práve budovaniu disciplíny. Peck si tu všíma štyri dôležité skutočnosti, ktoré v snahe o žitie života disciplíny hrajú dôležitú rolu: oddialenie pôžitku, prevzatie osobnej zodpovednosti za svoj život, oddanosť realite a vyváženosť. My si tu pre krátkosť času všimneme len dva: prvý a posledný: oddialenie pôžitku a vyváženosť. Oddialenie pôžitku je základný princíp výchovy. Najprv si vykonaj povinnosť, ktorá ti prináša často bolesť a utrpenie a až potom príde rad na príjemnosť (napr. najprv sa nauč učivo zo školy a až potom sa choď hrať futbal s kamarátmi). Ak to obrátime a začneme s pôžitkom, k vykonaniu povinnosti nikdy nepríde. A samozrejme, nikdy nebudeme disciplinovaní a náš život nebude nikdy životom tvorivým a plnohodnotným. Koľkí však toto poradie v skutočnosti zachovávame? Myslím, že všetci máme v tejto oblasti svoje resty.

Čo sa týka vyváženosti, Scott Peck tu uvádza príklad zo svojho vlastného detstva. Keď bol desaťročným chlapcom, rodičia mu kúpili bicykel. Na svojej prvej jazde sa spustil dolu kopcom na ulici, kde bývali. Ako tak naberal na rýchlosti, stúpal mu adrenalín a tým aj vzrušenie. Chcel dosiahnuť maximálne možnú rýchlosť a tým aj maximálne možné vzrušenie. No vtom sa pred ním zrazu vynorí zákruta a on skončí s polámanými končatinami a s polámaným bicyklom. Keby svoju túžbu po vzrušení bol vyvážil svojím rozumom, ktorý by ho bol viedol k čiastočnému pribrzďovaniu, nemusel skončiť takto zle. No jeho život nebol v tej chvíli vyvážený a tak skončil zle. Toto je obraz života mnohých z nás. Chcem vzrušenie v maximálne možnej miere. Nechceme nič pribrzďovať, lebo pôžitok by nebol dokonalý. A krach je potom veľký.

Toto hovorí takmer neveriaci psychiater. Tým dosvedčuje len to isté, čo dávno pred ním hovoril Ježiš: stratiť svoj život, aby sme ho našli. Dennodenne sa zriekať toho, čo na prvý pohľad vyzerá príťažlivo a tak niesť kríž. Dennodenne sa postaviť proti zlu v sebe, proti tým ťahaniam a vábeniam, ktoré sa v nás ozývajú. Každý sa poznáme, každý vieme, kde je to naše špeciálne miesto.

Milí priatelia, nech nám ukrižovaný Ježiš dá silu, aby sme dokázali urobiť kríž dôležitou súčasťou nášho života.