Zamyslenie P. Bubáka k 22. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 22. nedeli v cezročnom období cyklu A (Jer 20, 7-9; Mt 16, 21-27): Keď Pán zvádza

Ktorí ste videli film „Mŕtvy muž prichádza” (Dead Man Walking, 1995) máte zaiste ešte v živej pamäti hlavnú hrdinku filmu, rehoľnú sestru Helen Prejean. Ako učiteľka v chudobnej štvrti St. Thomas v New Orleans dostala jedného dňa list od odsúdenca, ktorý čakal na vykonanie rozsudku smrti vo väznici Angola State Prison. Volal sa Mathew Poncelet. Helen sa na jeho základe rozhodne, že ho ide navštíviť a že sa mu bude venovať. Nebolo to ľahké rozhodnutie, lebo od tej chvíle sa stala akoby nárazníkom medzi mnohými stranami. Mathew, ktorý zabil snúbenca jedného dievčaťa a ju samu potom znásilnil a tiež zabil, aj keď stál o jej pomoc doprevádzania v jeho ťažkých chvíľach čakania na výkon trestu smrti, bol voči nej často hrubý, arogantný a sarkastický. Rodiny jeho obetí, ktoré navštívila, boli voči nej vulgárne, pretože nevedeli pochopiť, ako sa niekto môže venovať človeku, ktorý vykonal takéto zločiny. Jej vlastná rodina bola síce voči nej dobromyseľná, ale nechápavá. „Helen, čo to nenecháš? Je ti to treba?“, pýtali sa jej. Jej matka na to raz poznamenala: „Helen vždy mala súcit z trpiacimi. Už ako malá cítila s každým zvieratkom a vždy chcela zmierovať rozvadených.“ Helen sa však presvedčiť nedala, a ani na ich otázky sa odpovedať nejak nesnažila. Vedela, že nech by im povedala čokoľvek, že aj tak nepochopia.

Helenin príbeh, milí priatelia, je príbehom, ktorý sa v dejinách už toľkokrát zopakoval. Je to príbeh povolania, o ktorého pohnútkach a motívoch vie len ten, kto ho v sebe cíti. Pozrime sa, čo nám o tejto téme hovorí nedeľné Božie slovo. V prvom čítaní budeme počuť o vnútornom boji proroka Jeremiáša. Boh ho volal na niečo, do čoho spočiatku nemal veľkú chuť ísť. Ale nakoniec neodolal. Uznal, že Božie slovo je silnejšie než jeho vnútorný vzdor. Hovorí: „Zvádzal si ma Pane, a ja som sa dal zviesť; bol si mocnejší ako ja a premohol si ma.” V evanjeliu je v podobnej situácii Ježiš. Predpovedá svoje utrpenie a Peter ho odhovára. Nechápe, ako sa môže Ježiš vydať takouto cestou. No Ježiš si ide svojou cestou, pretože je v ňom čosi silnejšie, než je dobromyseľná a logická argumentácia jeho okolia. Kríž je jeho povolaním.

Povolanie, ktoré realizujú mnohí, sa nedá vysvetliť slovami. Ľudia sa často pýtajú ľudí, ktorí celý svoj život zasvätili idealistickému nasledovaniu myšlienky, na ich motívy. Napríklad pýtajú sa ich rehoľnej sestry, ktorá sa rozhodla celý svoj život prežiť nepoznaná v klauzúre, prečo to urobila, nevie povedať prečo to bolo. Vie iba, že šla za svojím vnútorným hlasom a vie, že volila dobre. Pýtajú sa misionára, ktorý celý svoj život prežil medzi najchudobnejšími, ktorého často nechápali ani tí, ktorým slúžil, ba ktorého mnohoráz títo, ktorým sa rozhodol zasvätiť svoj život okradli, alebo fyzicky napadli, čo to bolo, čo ho viedlo a udržiavalo v tomto jeho životnom štýle, nevie vám odpovedať. Možno by povedal iba „Pán bol mocnejší, ako ja a preto ma zviedol”, ako prorok Jeremiáš. Alebo sa pýtajú laikov z komunity San Egidio, ktorí sa starajú v Ríme o utečencov a bezdomovcov, a týmto dávajú dennodenne večeru, a títo núdzni dosť často namiesto vďačnosti sú voči nim arogantní, ba priamo drzí. Keď by mali odpovedať prečo tam chodia, možno by títo intelektuáli nepovedali nič iné, iba to, čo Jeremiáš: „Pán nás zviedol“. Alebo sa pýtajú ženy, ktorá sa v našich slovenských pomeroch zasvätila práci na poli boja proti narkománii. A táto žena kladie celú svoju energiu do svojej práce. Nepoberá za to takmer žiaden plat. Od úradov a štátnej byrokracie je denne šikanovaná a znemožňovaná… prečo to robí, nepovie vám, iba vám dá najavo, že sa cíti zvedená Pánom. Ona chce týmto ľuďom pomáhať. Možno to isté sa pýtali aj Damiana de Veustera, Maximiliána Kolbeho, či Oskara Romera. Mnohí krútili hlavou nad ich počínaním. Oni nemuseli robiť to, čo robili. Ich nikto nenútil. Damiána nikto nenútil, aby šiel na ostrov Molokai medzi malomocných, Maximiliána nikto nenútil ponúknuť sa na smrť za svojho spoluväzňa a arcibiskupa Oskara Romera nikto nenútil angažovať sa za práva svojich zbedačených a sterorizovaných bratov a sestier vo viere. Edvinu Gately nikto nenútil, aby začala svoju prácu medzi chicagskými prostitútkami, nimi samými vysmievaná a znevažovaná, Tonyho Gittinsa veľkého vedca a profesora nikto nenútil, aby sa angažoval medzi bezdomovcami. Nikto ich nenútil, ale nikto ich za to neodmenil. Prečo to teda robili? Lebo ich zvádzal Pán a oni sa nechali zviesť. Tomasa Morusa nikto nenútil, aby položil svoju kariéru a svoj život v prospech svojho svedomia, on to urobil, aj keď tí okolo mu hovorili podobne, ako Peter Ježišovi v nedeľnom evanjeliu. Keď sa presvedčiť nedal, svoje nechápanie zakončili slovami: „Tak teda umri, blázon!”

Povolanie je zvláštna vec. Povolanie je ako droga. Iba s tým rozdielom, že droga vás ničí, kým povolanie vás buduje. A nielen vás. Svet, ľudstvo, krásu a všetko dobré, čo je dnes vo svete budovali ľudia, ktorí sa cítili volaní a zvádzaní Pánom. A ktorí možno pri nasledovaní svojho povolania boli vysmievaní alebo odhováraní dokonca od tých najbližších.

Priateľu, necítiš aj ty zvádzanie Pána k tomu, aby si ho nasledoval? Nie možno priamo v duchovnom povolaní. Možno v tom, aby si žil svoj život svedomito. Aby si bol čiernou ovcou na pracovisku, na sídlisku, v škole, v rodine. Aby si žil niečo iné nie preto, lebo máš v sebe buričského ducha, ale preto, lebo cítiš, že Pánovo slovo je život. Nebráni ti v tomto nasledovaní posmech iných alebo už púhy strach z posmechu iných, nenávisť iných, averzia iných, nepochopenie zo strany iných, dokonca tých najbližších. Kto nám je viac: Pán alebo ľudia? Ľudia majú rozličné mienky, aj tie dnes majú a zajtra sa ich vzdajú. Mienkami a postojmi ľudí okolo nás sa nemožno riadiť. Tie sú vrtošivé a nestále. Jediné, čo je stále a pevné je Pán a jeho volanie. Odpoviem mu pozitívne?

Modlime sa na záver znova slovami proroka Jeremiáša:
Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť;
bol si mocnejší ako ja a premohol si ma.
Celý deň som na posmech,
každý sa mi vysmieva.
Vždy keď hovorím, musím kričať,
musím ohlasovať: ničomnosť a spustošenie.
Pánovo slovo mi prináša len pohanu
a posmech celý deň.
Povedal som si: Nebudem naňho myslieť,
ani už nebudem hovoriť v jeho mene.”
Ale tu mi bolo, akoby oheň blčal v mojom srdci,
uzavretý v mojich kostiach.
A poddal som sa, nevládal som mu odolať.