Tretia časť cyklu
venovaného apoštolskej exhortácii pápeža Františka Evangelii gaudium:
Tešiť
sa, že sme Božím ľudom, znamená evanjelizovať
Božie slovo
nás tiež pozýva, aby sme spoznali, že sme ľud: „Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz
ste Boží ľud“ (1 Pt 2,10). Aby sme mohli byť skutočnými hlásateľmi evanjelia, treba
sa snažiť prežívať duchovnú radosť z toho, že zostávame nablízku životu ľudí: tam
objavíme, že práve táto blízkosť je prameňom veľkej radosti. Misia je vášňou pre Ježiša,
ale aj vášňou pre jeho ľud. Keď sa zastavíme pred ukrižovaným Ježišom, uvedomíme si
jeho lásku, ktorá nám dáva dôstojnosť a pomáha nám; ak však zároveň nie sme slepí,
začneme vnímať, že Ježišov pohľad sa rozširuje a plný lásky i túžby obracia aj na
celý jeho ľud. Tak zistíme, že nás chce použiť, aby sa mohol čoraz viac priblížiť
k svojmu milovanému ľudu. Berie nás z ľudu a k ľudu nás posiela, a to takým spôsobom,
že našu identitu ani nemožno pochopiť bez tejto prináležitosti. (268)
Sám Ježiš
je vzorom tohto rozhodnutia hlásať evanjelium, ktoré nás uvádza do srdca ľudu. Ako
nám len dobre robí, keď ho vidíme všetkým nablízku! Keď s niekým hovoril, pozeral
sa mu do očí s hlbokou pozornosťou plnou lásky: „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (Mk
10,21). Vidíme jeho otvorenosť pre stretnutie, keď sa približuje k slepému pri ceste
(porov. Mk 10,46-52) a keď je i pije s hriešnikmi (porov. Mk 2,16) bez toho, aby sa
staral o to, či ho budú pokladať za pažravca a pijana (porov. Mt 11, 19). Vidíme jeho
ochotu, keď dovolí, aby mu prostitútka umyla nohy (porov. Lk 7, 36 – 50) alebo keď
v noci prijme Nikodéma (porov. Jn 3,1-15). Ježišovo darovanie sa na kríži nie je ničím
iným než vyvrcholením tohto štýlu, ktorý poznačil celú jeho existenciu.
Nadšení
týmto vzorom, chceme sa aj my intenzívne vložiť do spoločnosti, prežívame život so
všetkými ľuďmi, počúvame ich starosti, materiálne a duchovne sa podieľame na ich potrebách,
tešíme sa s tými, ktorí sa radujú, plačeme s tými, ktorí plačú, a snažíme sa budovať
nový svet bok po boku s ostatnými. Neberieme to však ako povinnosť, ako záťaž, ktorá
nás vyčerpáva, ale ako osobné rozhodnutie, ktoré nás napĺňa radosťou a dáva nám vlastnú
identitu. (269)
Niekedy cítime pokušenie byť kresťanmi, ktorí si držia opatrný
odstup od Ježišových rán. Ale Ježiš chce, aby sme sa dotkli ľudskej biedy, aby sme
sa dotkli trpiaceho tela druhých. Chce, aby sme prestali hľadať osobné alebo spoločné
útočiská, ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudského utrpenia – aby sme
skutočne vstúpili do kontaktu s konkrétnou existenciou druhých a spoznali silu nežnosti.
Keď to robíme, život sa nám vždy obdivuhodne komplikuje a zažívame intenzívnu skúsenosť
toho, že sme ľudom, že patríme k ľudu. (270)
Je pravda, že v našom vzťahu so
svetom sme pozvaní vedieť obhájiť našu nádej, nie však ako nepriatelia, ktorí ukazujú
prstom a odsudzujú. Boli sme veľmi jasne upozornení: „Robte to skromne, s bázňou a
s dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 16); a „ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji
so všetkými ľuďmi“ (Rim 12, 18). Sme tiež povzbudení snažiť sa „dobrom [premáhať]
zlo“ (Rim 12, 21) bez toho, aby nás unavilo konať dobro (porov. Gal 6, 9), a bez toho,
aby sme chceli byť nadradení nad druhých, práve naopak, pokladajúc „druhého za vyššieho“
(Flp 2, 3). Pánovi apoštoli boli naozaj „milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 47; porov. 4,
21. 33; 5, 13). Je jasné, že Ježiš Kristus z nás nechce mať princov, ktorí sa na druhých
pozerajú s pohŕdaním, ale mužov a ženy z ľudu. Toto nie je len názor pápeža alebo
jedna z pastoračných alternatív; sú to také jasné, priame a evidentné vyjadrenia Božieho
slova, že nepotrebujú interpretácie, ktoré by im vzali ich naliehavú silu. Žime ich
sine glossa, bez komentára. Takýmto spôsobom zakúsime misijnú radosť z prežívania
života s ľudom verným Bohu v snahe zapáliť oheň v srdci sveta. (271)