2014-08-24 11:05:05

Cyril Vasiľ SJ: Modlitba srdca


RealAudioMP3 V živote východných cirkví, zvlášť byzantského obradu, existuje po stáročia osobitná modlitba - tzv. Modlitba srdca, Modlitba Ježišova. Tento druh modlitby, ktorý vám dnes chceme aspoň v skratke predstaviť, má svoje korene v tradícii gréckych Otcov raného stredoveku, akými boli sv. Maxim Vyznavač, sv. Simeon Nový Teológ a Diadoch z Fotiky, ba vlastne až v praxi pustovníkov, tzv. Otcov púšte, prvých kresťanských storočí. Pôvodná prax mníchov sa časom rozšírila aj mimo kláštorov, praktizovali ju mnohí jednoduchí ľudia i mimoriadne osobnosti, jedným slovom, tí, ktorí túžili po duchovnom raste a po hlbšom zjednotení sa s Pánom. Táto modlitba spočíva v neustálom vzývaní mena Ježiš - odtiaľ aj jej názov: Molitva Isusova, Modlitba Ježišova.

Jej odôvodnenie nachádzame vo Svätom písme v slovách Skutkov apoštolských: „Každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený“ (Sk 2,21). Jeden z jej najhorlivejších šíriteľov bol Paisij Veličkovskij, ktorý na konci 18. storočia vydal tzv. Filokaliu, čiže zbierku výrokov Cirkevných Otcov o tomto spôsobe modlitby. Čo je podľa neho jej cieľom a zmyslom? „Neustále nosiť vo svojom srdci najsladšieho Ježiša a byť zapálený láskou k nemu v ustavičnej spomienke jeho Mena.“ Táto modlitba má svoj základ v typicky byzantskom liturgickom vyjadrení - Hospodi pomiluj, Pane zmiluj sa! - Celá formula modlitby, tak ako sa ustálila v posledných storočiach, je: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym - Hospodi, Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho.“ Táto modlitba v svojej počiatočnej fáze je modlitbou ústnou, na spôsob ruženca, avšak slúži predovšetkým k pozdvihnutiu a upriameniu nášho ducha na spojenie s Pánom. K tomu slúžia aj niektoré vonkajšie pomôcky - zjednotenie modlitby s rytmom nášho dychu, s tlkotom nášho srdca, atď. - náš duch sa ich prostredníctvom uschopňuje k získaniu pokoja a rovnováhy. Tento stav duše sa po grécky nazýva hesychia, odtiaľ pochádza aj názov teologického smeru, ktorý uprednostňoval tento spôsob modlitby - hesykasmus. Modlitba Ježišova sa niekedy nazýva aj Modlitbou srdca.

Vo východnej duchovnosti je výraz „srdce“ jedným zo základných termínov. Srdce sa chápe samozrejme nie v zmysle biologickom, ani v zmysle prenesenom, ako výraz našej citovosti, ale označuje sa ním duchovný rozmer. Srdce je centrom ľudskej osoby, je miestom kde sa spájajú korene duše a tela, je to životodarný prameň nášho bytia. Vo Svätom písme sa pri použití slova srdce myslí fyzický orgán asi desať krát, zatiaľ čo viac ako tisíc krát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcií a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 6. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V slovanskej duchovnosti sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej, hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um“ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty.

Teofan Zatvornik, jeden z najväčších ruských a východných teológov vôbec, sa v svojich početných spisoch často venuje otázke „srdca“, prisudzujúc srdcu základnú dôležitosť pre život. Tak ako je srdce v materiálnom zmysle považované za centrum fyzického života, takisto je centrom duchovného života. „Srdcom“ človek preciťuje všetko to, čo sa dotýka osoby, srdce zachováva v sebe energiu všetkej sily duše i tela. Človek je taký, aké je jeho „srdce“. Modlitba Ježišova takto pozostáva v zostúpení z úrovne čisto rozumovej, intelektuálnej, do nášho srdca, do centra nášho „ja“. Tento duchovný rozmer je prepotrebný zvlášť v našej dobe, ktorá svojim životným rytmom a zameraním privádza skôr k duchovnej nestálosti, roztržitosti a k pocitu frustrácie. Jej slová sú vzaté zo slov evanjelia - bol to prosebný výkrik slepca sediaceho na kraji cesty do Jericha – „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18,38). A Pán sa zastavil, dovolil slepcovi priblížiť sa k nemu a navrátil mu zrak. Navrátenie duchovného zraku, dar svetla, to je aj jeden z cieľov a výsledkov tejto modlitby. Svetlo zohráva dôležitú symbolickú úlohu aj v našej liturgii. Napr. pri tzv. „malom vchode“ sa pred evanjeliárom nesie v procesii zažatá trojsvieca, pri slávnostnej Svätej liturgii biskup udeľuje požehnanie s dvoj- a trojsviecou. Jeden z najstarších liturgických spevov, ktorý sa nachádza v našej Večierni je hymnus „Svetlo tiché“, Fós hilarion - to všetko sú konkrétne príklady, ktoré nás upozorňujú, že zmyslom liturgie a modlitby je dosiahnutie vnútorného svetla pre našu dušu. Vytrvalým praktizovaním Modlitby Ježišovej dosiahne človek vnútornú jednotu, jeho duch, srdce, duša i telo sa spájajú v harmóniu a človek opäť odkrýva v sebe obraz Boží. Pritom nie je tak dôležitý počet, koľkokrát sme opakovali túto modlitbu, dôležité je aby pramenila zo srdca, aby z neho prýštila ako čerstvá voda z prameňa. K tomu sa síce zaiste vyžaduje pokojné, vytrvalé sústredenie, na druhej strane je ale typické, že počiatočné ťažkosti sa praktizovaním stále umenšujú a modlitba tak naozaj preniká do srdca, stáva sa spontánnym životným prejavom.

K vnútornému spojeniu sa s Kristom nepotrebujeme žiadnych špeciálnych pomôcok a príručiek, nie sme pri tom ani viazaní na nejaké konkrétne miesto, alebo čas. On je v našom srdci, počuje náš hlas, prijíma nás, dáva nášmu bytiu harmóniu a vyrovnanosť. Jediné čo potrebujeme, je naše srdce, srdce túžiace po jeho láske, vnímavé, pozorné a otvorené. Aby sa naše srdce naozaj stalo takým, využime aj Modlitbu Ježišovu, tento, v našej Východnej Cirkvi, stáročiami overený prostriedok duchovného rastu a zdokonaľovania.

Odložme bokom naše každodenné starosti, sústreďme sa v našom vnútri a modlime sa: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym - Hospodi, Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho.“







All the contents on this site are copyrighted ©.