V živote východných
cirkví, zvlášť byzantského obradu, existuje po stáročia osobitná modlitba - tzv. Modlitba
srdca, Modlitba Ježišova. Tento druh modlitby, ktorý vám dnes chceme aspoň v skratke
predstaviť, má svoje korene v tradícii gréckych Otcov raného stredoveku, akými boli
sv. Maxim Vyznavač, sv. Simeon Nový Teológ a Diadoch z Fotiky, ba vlastne až v praxi
pustovníkov, tzv. Otcov púšte, prvých kresťanských storočí. Pôvodná prax mníchov sa
časom rozšírila aj mimo kláštorov, praktizovali ju mnohí jednoduchí ľudia i mimoriadne
osobnosti, jedným slovom, tí, ktorí túžili po duchovnom raste a po hlbšom zjednotení
sa s Pánom. Táto modlitba spočíva v neustálom vzývaní mena Ježiš - odtiaľ aj jej názov:
Molitva Isusova, Modlitba Ježišova.
Jej odôvodnenie nachádzame vo
Svätom písme v slovách Skutkov apoštolských: „Každý, kto bude vzývať meno Pánovo,
bude spasený“ (Sk 2,21). Jeden z jej najhorlivejších šíriteľov bol Paisij Veličkovskij,
ktorý na konci 18. storočia vydal tzv. Filokaliu, čiže zbierku výrokov Cirkevných
Otcov o tomto spôsobe modlitby. Čo je podľa neho jej cieľom a zmyslom? „Neustále nosiť
vo svojom srdci najsladšieho Ježiša a byť zapálený láskou k nemu v ustavičnej spomienke
jeho Mena.“ Táto modlitba má svoj základ v typicky byzantskom liturgickom vyjadrení
- Hospodi pomiluj, Pane zmiluj sa! - Celá formula modlitby, tak ako sa ustálila
v posledných storočiach, je: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou
hriešnym - Hospodi, Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho.“ Táto
modlitba v svojej počiatočnej fáze je modlitbou ústnou, na spôsob ruženca, avšak slúži
predovšetkým k pozdvihnutiu a upriameniu nášho ducha na spojenie s Pánom. K tomu slúžia
aj niektoré vonkajšie pomôcky - zjednotenie modlitby s rytmom nášho dychu, s tlkotom
nášho srdca, atď. - náš duch sa ich prostredníctvom uschopňuje k získaniu pokoja a
rovnováhy. Tento stav duše sa po grécky nazýva hesychia, odtiaľ pochádza aj
názov teologického smeru, ktorý uprednostňoval tento spôsob modlitby - hesykasmus.
Modlitba Ježišova sa niekedy nazýva aj Modlitbou srdca.
Vo východnej duchovnosti
je výraz „srdce“ jedným zo základných termínov. Srdce sa chápe samozrejme nie v zmysle
biologickom, ani v zmysle prenesenom, ako výraz našej citovosti, ale označuje sa ním
duchovný rozmer. Srdce je centrom ľudskej osoby, je miestom kde sa spájajú korene
duše a tela, je to životodarný prameň nášho bytia. Vo Svätom písme sa pri použití
slova srdce myslí fyzický orgán asi desať krát, zatiaľ čo viac ako tisíc krát sa pod
slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcií a pochodov.
Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús,
teda myseľ, rozum, ale už od 6. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia,
srdce. V slovanskej duchovnosti sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné
a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej, hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um“
má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka
tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty.
Teofan
Zatvornik, jeden z najväčších ruských a východných teológov vôbec, sa v svojich početných
spisoch často venuje otázke „srdca“, prisudzujúc srdcu základnú dôležitosť pre život.
Tak ako je srdce v materiálnom zmysle považované za centrum fyzického života, takisto
je centrom duchovného života. „Srdcom“ človek preciťuje všetko to, čo sa dotýka osoby,
srdce zachováva v sebe energiu všetkej sily duše i tela. Človek je taký, aké je jeho
„srdce“. Modlitba Ježišova takto pozostáva v zostúpení z úrovne čisto rozumovej, intelektuálnej,
do nášho srdca, do centra nášho „ja“. Tento duchovný rozmer je prepotrebný zvlášť
v našej dobe, ktorá svojim životným rytmom a zameraním privádza skôr k duchovnej nestálosti,
roztržitosti a k pocitu frustrácie. Jej slová sú vzaté zo slov evanjelia - bol to
prosebný výkrik slepca sediaceho na kraji cesty do Jericha – „Ježišu, Synu Dávidov,
zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18,38). A Pán sa zastavil, dovolil slepcovi priblížiť sa
k nemu a navrátil mu zrak. Navrátenie duchovného zraku, dar svetla, to je aj jeden
z cieľov a výsledkov tejto modlitby. Svetlo zohráva dôležitú symbolickú úlohu aj v
našej liturgii. Napr. pri tzv. „malom vchode“ sa pred evanjeliárom nesie v procesii
zažatá trojsvieca, pri slávnostnej Svätej liturgii biskup udeľuje požehnanie s dvoj-
a trojsviecou. Jeden z najstarších liturgických spevov, ktorý sa nachádza v našej
Večierni je hymnus „Svetlo tiché“, Fós hilarion - to všetko sú konkrétne príklady,
ktoré nás upozorňujú, že zmyslom liturgie a modlitby je dosiahnutie vnútorného svetla
pre našu dušu. Vytrvalým praktizovaním Modlitby Ježišovej dosiahne človek vnútornú
jednotu, jeho duch, srdce, duša i telo sa spájajú v harmóniu a človek opäť odkrýva
v sebe obraz Boží. Pritom nie je tak dôležitý počet, koľkokrát sme opakovali túto
modlitbu, dôležité je aby pramenila zo srdca, aby z neho prýštila ako čerstvá voda
z prameňa. K tomu sa síce zaiste vyžaduje pokojné, vytrvalé sústredenie, na druhej
strane je ale typické, že počiatočné ťažkosti sa praktizovaním stále umenšujú a modlitba
tak naozaj preniká do srdca, stáva sa spontánnym životným prejavom.
K vnútornému
spojeniu sa s Kristom nepotrebujeme žiadnych špeciálnych pomôcok a príručiek, nie
sme pri tom ani viazaní na nejaké konkrétne miesto, alebo čas. On je v našom srdci,
počuje náš hlas, prijíma nás, dáva nášmu bytiu harmóniu a vyrovnanosť. Jediné čo potrebujeme,
je naše srdce, srdce túžiace po jeho láske, vnímavé, pozorné a otvorené. Aby sa naše
srdce naozaj stalo takým, využime aj Modlitbu Ježišovu, tento, v našej Východnej Cirkvi,
stáročiami overený prostriedok duchovného rastu a zdokonaľovania.
Odložme bokom
naše každodenné starosti, sústreďme sa v našom vnútri a modlime sa: „Pane, Ježišu
Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym - Hospodi, Isuse Christe, Syne
Božij, pomiluj mja hrišnaho.“