Hlavným podnetom pre
pápeža Františka k ceste na Ďaleký východ boli 6. ázijské dni mládeže. Pozrime sa
podrobnejšie na stretnutie Svätého Otca s mladými Ázie, ktoré sa odohralo 15. augusta
v pútnickej svätyni v juhokórejskom Solmoe. Solmoe, čo v preklade znamená „vŕšok s
borovicovým lesom“, je rodným miestom mučeníka sv. Andreja Kima Taegona, prvého kórejského
kňaza. Pochádzal z rodiny, v ktorej sa vyskytlo spolu jedenásť mučeníkov, vrátane
jeho otca a starého otca. Sv. Andrej Kim zomrel mladý, vo svojich 25 rokoch, len rok
po svojej kňazskej vysviacke. Jeho rodný dom v Solmoe bol premenený na pútnické miesto.
Na
tomto mieste, v obrovskom stane postavenom pri sanktuáriu, Svätý Otec viedol dialóg
s mladými. Po privítaní miestnym biskupom a hudobno-tanečnom programe mládeže z Indonézie
sa z pódia ozvali tri svedectvá, ktoré si teraz priblížime, a potom aj odpoveď Svätého
Otca.
Mladé dievča Mai z Kambodže vo svojom svedectve rozprávalo o dobrodeniach,
ktorých sa jej dostalo v jej farnosti. Vďaka misijným sestrám mohla chodiť do školy,
spoznala Sväté písmo, a spolu s nimi navštevovala núdznych ľudí. Ako 12-ročná spolu
s otcom začala prichádzať na sväté omše. Už odmala pociťovala pomoc Pána Boha aj v
ťažkých situáciách. Bez dobrodincov, ktorí jej pomohli prihlásiť sa na univerzitu
v Kórei, by sa musela rozlúčiť so svojim snom študovať. Mai sa Svätému Otcovi zdôverila
s dilemou v otázke životného povolania. Odmalička chcela nasledovať Pána, ak by ju
povolal do zasväteného života. Neskôr v Kórei objavila mnoho nových vecí. Mai hovorí
takto:
„Prichádza mi na myseľ, že čím viac študujem, tým väčšiemu množstvu
ľudí môžem pomôcť. Myslím, že budem môcť pomáhať mojim
rodičom a ľuďom z mojej dediny, ktorí žijú v chudobe. Mám teda nasledovať cestu povolania
zrieknutím sa tohto všetkého, čo mi Boh dal, aby som mu odpovedala? Alebo mám pokračovať
v štúdiu, aby som pomohla mnohým ľuďom? Toto je moja najväčšia starosť. Cítim to ako
pokušenie - nevybrať si cestu povolania.“
Mai sa zdôverila aj s tým, že
vo svojej krajine, ktorá nie je katolícka, sa veriacim častokrát dostáva výsmechu,
pričom katolicizmus považujú za európske náboženstvo, ktoré konkuruje tomu tradičnému
kambodžskému. Na koniec si nechala otázku, či by mohol Svätý Otec prísť aj do Kambodže
a zaradiť medzi svätých aj kambodžských mučeníkov. Počiatkom 70. rokov v Kambodži
prišlo o život vo vyhladzovacích táboroch Pol Potovho režimu mnoho kňazov, rehoľných
sestier a ďalších veriacich, medzi nimi aj prvý biskup Kambodže Mons. Joseph Chhmar
Sala.
Ďalšie svedectvo patrilo mladému mužovi z Hongkongu s talianskym
menom Giovanni, ktorý pracuje v oblasti žurnalistiky. Okrem toho, že mladí v jeho
rodnom multikultúrnom veľkomeste častokrát strácajú morálne princípy, hovoril aj o
inom dôvode znepokojenia:
„Medzi kontinentálnou Čínou a Hongkongom je veľmi
silné puto. Naše Cirkvi sú ako bratia. To, čo nám spôsobuje bolesť je, že čím viac
sa rozvíjajú cirkvi v kontinentálnej Číne, tým viac sa zvyšuje kontrola a utláčanie.
Ale aj v tejto ťažkej situácii si naši bratia a sestry kontinentálnej
Číny zachovávajú svoju vieru. Preto sme presvedčení, že Cirkev
tam má pevnú vieru a všetci dúfame v Boží prísľub.“
Giovanni spomenul
aj problém ľudí, ktorých život bol poznačený škvrnou, a napriek tomu, že už konali
pokánie, majú ťažkosti nájsť prijatie v spoločenstve veriacich. Tretím svedectvom
bola skúsenosť Maríny z Južnej Kórey, ktorá hovorila o kórejskej spoločnosti
silne ovplyvnenej kapitalizmom, kde mladí zakúšajú zmätok v oblasti hodnôt:
„Za
dôležitejšie sa považujú peniaze a kvôli ich získaniu sa ľahko porušujú tie najzákladnejšie
morálne princípy. Kvôli tomu prichádzame o členov rodín a o vzácnych priateľov. Osoby,
ktoré by mali mať vzájomný vzťah priateľstva, sa stávajú rivalmi, aby sa stali váženým
subjektom spoločnosti. ... Ako výsledok, mnohí mladí prežívajú frustráciu a blúdia
životom ako porazení kvôli nízkemu sebavedomiu a táto situácia spôsobuje rast sociálnych
problémov, ako sú zločiny a samovraždy.“
Marína hovorila aj o svojom malom
podniku, v ktorom vytvorila priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť, porozprávať a venovať
sa umeleckej činnosti. Napokon predostrela veľkú bolesť jej národa:
„Po
roku 1950 je Kórea rozdeleným národom, jediným na svete. Žijeme vo vzájomnej
nenávisti. Odmalička som počúvala hovoriť o Severnej Kórei len negatívne veci. Ale
ak sme posledných 60 rokov prežili vo vzájomnej nenávisti, myslím, že vina nebude
len na jednej strane. Chcem sa spýtať, ako máme hľadieť na Severnú Kóreu a ako máme
hľadieť na to, čo môžeme urobiť pre Severnú Kóreu my mladí kórejskí katolíci?“
Svedectvá
na pódiu vystriedalo kórejské muzikálové spracovanie evanjeliového príbehu o Márnotratnom
synovi (Lk 15, 11-32). Po tomto predstavení sa už mladým po anglicky prihovoril Svätý
Otec. Hovoril o téme 6. dní ázijskej mládeže: „Sláva mučeníkov žiari nad tebou“.
„Ako
dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si
želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote a prostredníctvom váschce
prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca,
môjho srdca. Volá vás i mňa, aby sme vstali, aby sme boli plne pozorní a bdelí a videli
veci, ktoré sú v tomto živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i odo
mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca
tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.
Spolu
s mladými zovšadiaľ, chcete sa nasadiť za budovanie sveta, v ktorom všetci spoločne
nažívajú v mieri a priateľstve, prekonávajúc bariéry, zaceľujúc rozdelenia, odmietajúc
násilie a predsudky. A presne toto pre nás chce Boh, kvôli nám samým. Cirkev je zárodkom
jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do
jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.
Aký
vzdialený sa zdá byť duch sveta od tejto obdivuhodnej vízie a od tohto plánu! Koľkokrát
sa zdá, že zrnká pokoja a nádeje, ktoré sa usilujeme zasiať, sú udusené krovím egoizmu,
nevraživosti a nespravodlivosti, nie iba okolo nás, ale aj v našich vlastných srdciach.
Znepokojujú nás rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými v našich krajinách. Pozorujeme
prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú
daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym
bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer,
akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná
púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca
i o samotný život.
A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť
svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva.
Toto bola tvoja otázka, Marína. Budeme o tom hovoriť. V podobenstvách nám Ježiš hovorí,
že Kráľovstvo vstupuje do sveta nenápadne, potichu, no s istotou sa rozvíja všade,
kde je prijaté do srdca otvoreného jeho posolstvu nádeje a spásy. Evanjelium nás učí,
že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť
každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže zmeniť, dokáže
zmeniť každú situáciu!Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní
podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách
a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová
večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť
zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.
Drahí mladí priatelia, v týchto
našich časoch Pán počíta s vami! On s vami ráta! On vstúpil do vašich sŕdc v deň vášho
krstu, dal vám svojho Ducha v deň vašej birmovky, neprestajne vás posilňuje svojou
prítomnosťou v Eucharistii tak, že môžete byť jeho svedkami pred svetom. Ste pripravení
povedať «áno»? Ste pripravení?“
Po týchto slovách sa Svätý Otec
rozhodol nepokračovať v príhovore, ktorý mal vytlačený na papieri, ale spontánne reagovať
na svedectvá, ktoré si vypočul. Ani jazyková bariéra ho nezastavila od spontánneho
zdieľania trápení mladých. Priznal sa: „Moja angličtina je slabá“ – čím si vyslúžil
obrovský potlesk. Ďalej už pokračoval v taliančine. Za pomoci prekladateľa odpovedal
najprv mladej Kambodžanke:
„Vybrať sa cestou zasväteného života,
rehoľného života, alebo študovať a dosiahnuť lepšiu schopnosť pomáhať druhým?
Je to zdanlivý konflikt, zdanlivý rozpor, pretože, keď Pán volá, povoláva vždy
konať dobro v prospech druhých, či už v rehoľnom živote, v zasvätenom živote, v živote
laika ako otca či matky rodiny.Cieľ je však ten istý: chváliť
Boha a konať dobro pre druhých. Čo má urobiť ...ona... a mnohí z vás, ktorí
si kladú tú istú otázku? Aj ja som si ju kládol pred časom: akú cestu si zvoliť? Ty
si však nemáš vyberať nijakú cestu! Cestu musí vybrať Pán! Ježiš ju vybral! Ty ho
máš počúvať a pýtať sa: Pane, čo mám urobiť?
Toto je
modlitba, ktorú sa má modliť mladý človek: «Pane, čo chceš odo mňa?». A s modlitbou
a s radou niekoľkých pravých priateľov – laikov, kňazov, sestier, biskupov, pápežov;
aj pápež môže dať dobrú radu – s pomocou týchto všetkých objaviť cestu, ktorú chce
Pán pre mňa.“
Potom už Svätý Otec priamo zapojil mladých, keď ich
pozval trikrát zopakovať po kórejsky takúto modlitbu v podobe otázky:
„Pane,
čo chceš od môjho života?“
Pápež František potom prisľúbil Kambodžanke
Mai, že po návrate do Ríma preskúma otázku svätorečenia mučeníkov Kambodže, aby sa
mohla pohnúť dopredu. Svätý Otec sa potom obrátil na Kórejčanku Marínu a pripomenul
jej slová.
„Povedala nám: naozaj, šťastie sa nedá kúpiť, a ak si
kúpiš šťastie, po chvíli zistíš, že to šťastie sa kamsi stratilo. Kupované šťastie
nemá trvácnosť. Iba šťastie z lásky je to, ktoré trvá. A cesta lásky je jednoduchá:
miluj Boha, miluj blížneho, tvojho brata, toho, ktorý je blízko teba, toho, ktorý
potrebuje lásku a potrebuje toľko vecí. «Ale otče, ako mám vedieť, či milujem Boha?».
Jednoducho. Ak miluješ blížneho, ak neprechovávaš nenávisť, ak nenávisť neprebýva
v tvojom srdci, miluješ Boha. Toto je istý dôkaz.
A potom Marína položila
jednu otázku – ktorej rozumiem – bolestnú otázku, a ďakujem jej za to, že tak urobila:
o rozdelení medzi bratmi v Kóreách. Sú azda dve Kórey? Nie, je iba jedna, ale je rozdelená.
Rodina je rozdelená. A táto bolesť... Ako napomôcť, aby sa táto rodina zjednotila?
Poviem dve veci: najprv pôjde o radu a potom o nádej. Najprv rada: modliť sa, modliť
sa za našich bratov na severe. «Pane, sme jedna rodina, pomôž nám, dopomôž nám k jednote,
ty to môžeš urobiť, nech tu už nie sú ani víťazi, ani porazení, ale jedna rodina,
nech sú tu iba bratia».“
Svätý Otec následne pozval mladých stíšiť sa v
modlitbe za jednotu Kórey. Po chvíli ticha pokračoval.
„A teraz,
nádej. Aká je to nádej? Je mnoho nádejí, avšak je tu jedna nádherná nádej: jedna Kórea,
jedna rodina. Vy rozprávate jednou rečou, rečou rodiny; ste bratia, keď hovoríte
tým istým jazykom. Keď Jozefovi bratia odišli do Egypta, aby nakúpili jedlo, pretože
boli hladní, mali síce peniaze, ale nemali čo jesť. Išli tam nakúpiť. Išli, aby nakúpili
jedlo, a našli brata. Ako to? Tak, že Jozef si všimol, že hovorili tým istým jazykom.
Pomyslite si na vašich bratov na severe; hovoria tým istým jazykom a keď sa
v rodine hovorí rovnakou rečou, je tu i ľudská nádej.
Pred chvíľou
sme videli niečo pekné, príbeh o márnotratnom synovi, ktorý odišiel, premárnil peniaze,
všetko, zradil svojho otca, rodinu, zradil všetko. A v istej chvíli, z núdze, avšak
s hlbokým zahanbením, sa rozhodol vrátiť. A rozmýšľa, ako požiada svojho otca o odpustenie.
Pomyslel si: «Otče, zhrešil som, narobil som zlo, a chcem byť jedným z tvojich nádenníkov,
a nie tvojím synom», a iné pekné veci. Evanjelium nám však hovorí, že otec
ho už z diaľky videl. A prečo ho videl? Pretože denne vystupoval na terasu
vyzerať, či sa syn nevracia. A objal ho; nenechal ho hovoriť, nedal mu vysloviť tie
slová a ani požiadať o odpustenie ho nenechal, a pripravil oslavu. Nachystal oslavu.
A toto je oslava, ktorá sa páči Bohu: keď sa vraciame domov, vraciame sa k nemu. «Ale,
otče, veď ja som hriešnik, hriešnica». No tým lepšie, očakáva ťa! Ešte lepšie, pripraví
oslavu! Pretože sám Ježiš nám hovorí, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom,
ktorý sa vracia, ako nad sto spravodlivými, ktorí ostávajú doma.
Nik
z nás nevie, čo nás v živote čaká. A vy mladí sa pýtate: «Čo ma čaká?» Môžeme porobiť
nepekné, nízke veci, ale prosím vás, nezúfajte, pretože je tu Otec, ktorý nás očakáva!
Treba sa vrátiť! Vrátiť sa! To je to slovo. Prísť naspäť! Vrátiť sa domov, kde ma
očakáva Otec. A ak som veľký hriešnik, pripraví veľkú oslavu. A vás, kňazov, prosím,
aby ste objali hriešnikov a boli milosrdní. A toto zakusovať je nádherné!
Napĺňa ma to šťastím, pretože viem, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy sa
neunaví v čakaní na nás.“
Stretnutie s mládežou Ázie zakončil Svätý
Otec týmto požehnaním:
„Mária, naša Matka, nech vás ochraňuje a udržiava
vás vždy blízko Ježiša, svojho Syna. Nech vás z neba neustále sprevádza aj sv. Ján
Pavol II., iniciátor svetových dní mládeže. S veľkou láskou vám udeľujem svoje požehnanie.A prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to, modliť sa za mňa! Veľmi vám
ďakujem!“ -zk-