2014-08-23 11:02:40

Dialóg pápeža Františka s ázijskou mládežou


RealAudioMP3 Hlavným podnetom pre pápeža Františka k ceste na Ďaleký východ boli 6. ázijské dni mládeže. Pozrime sa podrobnejšie na stretnutie Svätého Otca s mladými Ázie, ktoré sa odohralo 15. augusta v pútnickej svätyni v juhokórejskom Solmoe. Solmoe, čo v preklade znamená „vŕšok s borovicovým lesom“, je rodným miestom mučeníka sv. Andreja Kima Taegona, prvého kórejského kňaza. Pochádzal z rodiny, v ktorej sa vyskytlo spolu jedenásť mučeníkov, vrátane jeho otca a starého otca. Sv. Andrej Kim zomrel mladý, vo svojich 25 rokoch, len rok po svojej kňazskej vysviacke. Jeho rodný dom v Solmoe bol premenený na pútnické miesto.

Na tomto mieste, v obrovskom stane postavenom pri sanktuáriu, Svätý Otec viedol dialóg s mladými. Po privítaní miestnym biskupom a hudobno-tanečnom programe mládeže z Indonézie sa z pódia ozvali tri svedectvá, ktoré si teraz priblížime, a potom aj odpoveď Svätého Otca.

Mladé dievča Mai z Kambodže vo svojom svedectve rozprávalo o dobrodeniach, ktorých sa jej dostalo v jej farnosti. Vďaka misijným sestrám mohla chodiť do školy, spoznala Sväté písmo, a spolu s nimi navštevovala núdznych ľudí. Ako 12-ročná spolu s otcom začala prichádzať na sväté omše. Už odmala pociťovala pomoc Pána Boha aj v ťažkých situáciách. Bez dobrodincov, ktorí jej pomohli prihlásiť sa na univerzitu v Kórei, by sa musela rozlúčiť so svojim snom študovať. Mai sa Svätému Otcovi zdôverila s dilemou v otázke životného povolania. Odmalička chcela nasledovať Pána, ak by ju povolal do zasväteného života. Neskôr v Kórei objavila mnoho nových vecí. Mai hovorí takto:

„Prichádza mi na myseľ, že čím viac študujem, tým väčšiemu množstvu ľudí môžem pomôcť. Myslím, že budem môcť pomáhať mojim rodičom a ľuďom z mojej dediny, ktorí žijú v chudobe. Mám teda nasledovať cestu povolania zrieknutím sa tohto všetkého, čo mi Boh dal, aby som mu odpovedala? Alebo mám pokračovať v štúdiu, aby som pomohla mnohým ľuďom? Toto je moja najväčšia starosť. Cítim to ako pokušenie - nevybrať si cestu povolania.“

Mai sa zdôverila aj s tým, že vo svojej krajine, ktorá nie je katolícka, sa veriacim častokrát dostáva výsmechu, pričom katolicizmus považujú za európske náboženstvo, ktoré konkuruje tomu tradičnému kambodžskému. Na koniec si nechala otázku, či by mohol Svätý Otec prísť aj do Kambodže a zaradiť medzi svätých aj kambodžských mučeníkov. Počiatkom 70. rokov v Kambodži prišlo o život vo vyhladzovacích táboroch Pol Potovho režimu mnoho kňazov, rehoľných sestier a ďalších veriacich, medzi nimi aj prvý biskup Kambodže Mons. Joseph Chhmar Sala.

Ďalšie svedectvo patrilo mladému mužovi z Hongkongu s talianskym menom Giovanni, ktorý pracuje v oblasti žurnalistiky. Okrem toho, že mladí v jeho rodnom multikultúrnom veľkomeste častokrát strácajú morálne princípy, hovoril aj o inom dôvode znepokojenia:

„Medzi kontinentálnou Čínou a Hongkongom je veľmi silné puto. Naše Cirkvi sú ako bratia. To, čo nám spôsobuje bolesť je, že čím viac sa rozvíjajú cirkvi v kontinentálnej Číne, tým viac sa zvyšuje kontrola a utláčanie. Ale aj v tejto ťažkej situácii si naši bratia a sestry kontinentálnej Číny zachovávajú svoju vieru. Preto sme presveení, že Cirkev tam má pevnú vieru a všetci dúfame v Boží prísľub.“

Giovanni spomenul aj problém ľudí, ktorých život bol poznačený škvrnou, a napriek tomu, že už konali pokánie, majú ťažkosti nájsť prijatie v spoločenstve veriacich. Tretím svedectvom bola skúsenosť Maríny z Južnej Kórey, ktorá hovorila o kórejskej spoločnosti silne ovplyvnenej kapitalizmom, kde mladí zakúšajú zmätok v oblasti hodnôt:

„Za dôležitejšie sa považujú peniaze a kvôli ich získaniu sa ľahko porušujú tie najzákladnejšie morálne princípy. Kvôli tomu prichádzame o členov rodín a o vzácnych priateľov. Osoby, ktoré by mali mať vzájomný vzťah priateľstva, sa stávajú rivalmi, aby sa stali váženým subjektom spoločnosti. ... Ako výsledok, mnohí mladí prežívajú frustráciu a blúdia životom ako porazení kvôli nízkemu sebavedomiu a táto situácia spôsobuje rast sociálnych problémov, ako sú zločiny a samovraždy.“

Marína hovorila aj o svojom malom podniku, v ktorom vytvorila priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť, porozprávať a venovať sa umeleckej činnosti. Napokon predostrela veľkú bolesť jej národa:

„Po roku 1950 je Kórea rozdeleným národom, jediným na svete. Žijeme vo vzájomnej nenávisti. Odmalička som počúvala hovoriť o Severnej Kórei len negatívne veci. Ale ak sme posledných 60 rokov prežili vo vzájomnej nenávisti, myslím, že vina nebude len na jednej strane. Chcem sa spýtať, ako máme hľadieť na Severnú Kóreu a ako máme hľadieť na to, čo môžeme urobiť pre Severnú Kóreu my mladí kórejskí katolíci?“

Svedectvá na pódiu vystriedalo kórejské muzikálové spracovanie evanjeliového príbehu o Márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32). Po tomto predstavení sa už mladým po anglicky prihovoril Svätý Otec. Hovoril o téme 6. dní ázijskej mládeže: „Sláva mučeníkov žiari nad tebou“.

Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca, môjho srdca. Volá vás i mňa, aby sme vstali, aby sme boli plne pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v tomto živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i odo mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.

Spolu s mladými zovšadiaľ, chcete sa nasadiť za budovanie sveta, v ktorom všetci spoločne nažívajú v mieri a priateľstve, prekonávajúc bariéry, zaceľujúc rozdelenia, odmietajúc násilie a predsudky. A presne toto pre nás chce Boh, kvôli nám samým. Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.

Aký vzdialený sa zdá byť duch sveta od tejto obdivuhodnej vízie a od tohto plánu! Koľkokrát sa zdá, že zrnká pokoja a nádeje, ktoré sa usilujeme zasiať, sú udusené krovím egoizmu, nevraživosti a nespravodlivosti, nie iba okolo nás, ale aj v našich vlastných srdciach. Znepokojujú nás rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými v našich krajinách. Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.

A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. Toto bola tvoja otázka, Marína. Budeme o tom hovoriť. V podobenstvách nám Ježiš hovorí, že Kráľovstvo vstupuje do sveta nenápadne, potichu, no s istotou sa rozvíja všade, kde je prijaté do srdca otvoreného jeho posolstvu nádeje a spásy. Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže zmeniť, dokáže zmeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.

Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! On s vami ráta! On vstúpil do vašich sŕdc v deň vášho krstu, dal vám svojho Ducha v deň vašej birmovky, neprestajne vás posilňuje svojou prítomnosťou v Eucharistii tak, že môžete byť jeho svedkami pred svetom. Ste pripravení povedať «áno»? Ste pripravení?

Po týchto slovách sa Svätý Otec rozhodol nepokračovať v príhovore, ktorý mal vytlačený na papieri, ale spontánne reagovať na svedectvá, ktoré si vypočul. Ani jazyková bariéra ho nezastavila od spontánneho zdieľania trápení mladých. Priznal sa: „Moja angličtina je slabá“ – čím si vyslúžil obrovský potlesk. Ďalej už pokračoval v taliančine. Za pomoci prekladateľa odpovedal najprv mladej Kambodžanke:

Vybrať sa cestou zasväteného života, rehoľného života, alebo študovať a dosiahnuť lepšiu schopnosť pomáhať druhým? Je to zdanlivý konflikt, zdanlivý rozpor, pretože, keď Pán volá, povoláva vždy konať dobro v prospech druhých, či už v rehoľnom živote, v zasvätenom živote, v živote laika ako otca či matky rodiny. Cieľ je však ten istý: chváliť Boha a konať dobro pre druhých. Čo má urobiť ...ona... a mnohí z vás, ktorí si kladú tú istú otázku? Aj ja som si ju kládol pred časom: akú cestu si zvoliť? Ty si však nemáš vyberať nijakú cestu! Cestu musí vybrať Pán! Ježiš ju vybral! Ty ho máš počúvať a pýtať sa: Pane, čo mám urobiť?

Toto je modlitba, ktorú sa má modliť mladý človek: «Pane, čo chceš odo mňa?». A s modlitbou a s radou niekoľkých pravých priateľov – laikov, kňazov, sestier, biskupov, pápežov; aj pápež môže dať dobrú radu – s pomocou týchto všetkých objaviť cestu, ktorú chce Pán pre mňa.

Potom už Svätý Otec priamo zapojil mladých, keď ich pozval trikrát zopakovať po kórejsky takúto modlitbu v podobe otázky:

Pane, čo chceš od môjho života?“

Pápež František potom prisľúbil Kambodžanke Mai, že po návrate do Ríma preskúma otázku svätorečenia mučeníkov Kambodže, aby sa mohla pohnúť dopredu. Svätý Otec sa potom obrátil na Kórejčanku Marínu a pripomenul jej slová.

Povedala nám: naozaj, šťastie sa nedá kúpiť, a ak si kúpiš šťastie, po chvíli zistíš, že to šťastie sa kamsi stratilo. Kupované šťastie nemá trvácnosť. Iba šťastie z lásky je to, ktoré trvá. A cesta lásky je jednoduchá: miluj Boha, miluj blížneho, tvojho brata, toho, ktorý je blízko teba, toho, ktorý potrebuje lásku a potrebuje toľko vecí. «Ale otče, ako mám vedieť, či milujem Boha?». Jednoducho. Ak miluješ blížneho, ak neprechovávaš nenávisť, ak nenávisť neprebýva v tvojom srdci, miluješ Boha. Toto je istý dôkaz.

A potom Marína položila jednu otázku – ktorej rozumiem – bolestnú otázku, a ďakujem jej za to, že tak urobila: o rozdelení medzi bratmi v Kóreách. Sú azda dve Kórey? Nie, je iba jedna, ale je rozdelená. Rodina je rozdelená. A táto bolesť... Ako napomôcť, aby sa táto rodina zjednotila? Poviem dve veci: najprv pôjde o radu a potom o nádej. Najprv rada: modliť sa, modliť sa za našich bratov na severe. «Pane, sme jedna rodina, pomôž nám, dopomôž nám k jednote, ty to môžeš urobiť, nech tu už nie sú ani víťazi, ani porazení, ale jedna rodina, nech sú tu iba bratia».“

Svätý Otec následne pozval mladých stíšiť sa v modlitbe za jednotu Kórey. Po chvíli ticha pokračoval.

A teraz, nádej. Aká je to nádej? Je mnoho nádejí, avšak je tu jedna nádherná nádej: jedna Kórea, jedna rodina. Vy rozprávate jednou rečou, rečou rodiny; ste bratia, keď hovoríte tým istým jazykom. Keď Jozefovi bratia odišli do Egypta, aby nakúpili jedlo, pretože boli hladní, mali síce peniaze, ale nemali čo jesť. Išli tam nakúpiť. Išli, aby nakúpili jedlo, a našli brata. Ako to? Tak, že Jozef si všimol, že hovorili tým istým jazykom. Pomyslite si na vašich bratov na severe; hovoria tým istým jazykom a keď sa v rodine hovorí rovnakou rečou, je tu i ľudská nádej.

Pred chvíľou sme videli niečo pekné, príbeh o márnotratnom synovi, ktorý odišiel, premárnil peniaze, všetko, zradil svojho otca, rodinu, zradil všetko. A v istej chvíli, z núdze, avšak s hlbokým zahanbením, sa rozhodol vrátiť. A rozmýšľa, ako požiada svojho otca o odpustenie. Pomyslel si: «Otče, zhrešil som, narobil som zlo, a chcem byť jedným z tvojich nádenníkov, a nie tvojím synom», a iné pekné veci. Evanjelium nám však hovorí, že otec ho už z diaľky videl. A prečo ho videl? Pretože denne vystupoval na terasu vyzerať, či sa syn nevracia. A objal ho; nenechal ho hovoriť, nedal mu vysloviť tie slová a ani požiadať o odpustenie ho nenechal, a pripravil oslavu. Nachystal oslavu. A toto je oslava, ktorá sa páči Bohu: keď sa vraciame domov, vraciame sa k nemu. «Ale, otče, veď ja som hriešnik, hriešnica». No tým lepšie, očakáva ťa! Ešte lepšie, pripraví oslavu! Pretože sám Ježiš nám hovorí, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa vracia, ako nad sto spravodlivými, ktorí ostávajú doma.

Nik z nás nevie, čo nás v živote čaká. A vy mladí sa pýtate: «Čo ma čaká?» Môžeme porobiť nepekné, nízke veci, ale prosím vás, nezúfajte, pretože je tu Otec, ktorý nás očakáva! Treba sa vrátiť! Vrátiť sa! To je to slovo. Prísť naspäť! Vrátiť sa domov, kde ma očakáva Otec. A ak som veľký hriešnik, pripraví veľkú oslavu. A vás, kňazov, prosím, aby ste objali hriešnikov a boli milosrdní.
A toto zakusovať je nádherné! Napĺňa ma to šťastím, pretože viem, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy sa neunaví v čakaní na nás.

Stretnutie s mládežou Ázie zakončil Svätý Otec týmto požehnaním:

Mária, naša Matka, nech vás ochraňuje a udržiava vás vždy blízko Ježiša, svojho Syna. Nech vás z neba neustále sprevádza aj sv. Ján Pavol II., iniciátor svetových dní mládeže. S veľkou láskou vám udeľujem svoje požehnanie. A prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to, modliť sa za mňa! Veľmi vám ďakujem! -zk-







All the contents on this site are copyrighted ©.