Dialóg ako poslanie Cirkvi v Ázii - slová pápeža Františka ázijským biskupom
Pri návšteve Kórey
sa Svätý Otec stretol s biskupmi z krajín celej Ázie, ktorí sprevádzali svojich mladých
na Dňoch ázijskej mládeže. K vyše tridsiatke kórejských biskupov sa tak pripojilo
ďalších približne šesťdesiat biskupov z krajín Ázie. V nedeľu 17. augusta sa pápež
František spolu s nimi pomodlil liturgiu hodín vo svätyni neznámych mučeníkov v Hémi.
Indický kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja, ktorý je predsedom Federácie
biskupských konferencií Ázie pripomenul historický kontext stretnutia: „V tejto
chvíli sa naše srdce a naša myseľ vracajú k tej historickej udalosti spred 44 rokov,
keď sa biskupi Ázie zišli v Manile pri príležitosti historickej návštevy pápeža
Pavla VI. na Filipínach v decembri 1970. Bolo to prvýkrát, čo sa toľkí biskupi
Ázii - bolo ich asi 180 - zišli, aby si vymenili skúsenosti a diskutovali o pastoračných
problémoch tohto obrovského a rôznorodého kontinentu.“
Svätý Otec
biskupom Ázie hovoril najmä o dialógu a jeho predpokladoch a ohrozeniach. Priblížme
si teraz jeho myšlienky:
„Na tomto rozsiahlom kontinente, kde žije vyše 60
percent svetovej populácie (...) a je tu veľká rôznorodosť kultúr, Cirkev je povolaná
byť všestrannou a tvorivou (...)vo svojom evanjeliovom svedectve prostredníctvom
dialógu a otvorenosti voči všetkým. Toto je ale výzva pre vás! Vskutku, dialóg
je podstatnou časťou poslania Cirkvi v Ázii. Avšak, aký má byť náš východiskový bod
a naše základné kritérium, ktoré nás pri nastúpení na cestu dialógu s jednotlivcami
i kultúrami povedie k nášmu cieľu? Istotne je ním naša vlastná identita, naša kresťanská
totožnosť.
Nemôžeme sa nasadiť za ozajstný dialóg, ak si neuvedomujeme svoju
identitu. Z ničoho, od nuly, zo zahmleného sebauvedomenia sa dialóg viesť nedá,
nie je možné ho nadviazať. A na druhej strane, autentický dialóg nie je možný ani
vtedy, keď nie sme schopní otvoriť myseľ a srdce s empatiou a úprimnou vľúdnosťou
voči tým, s ktorými sa rozprávame. Ide o pozornosť, a v pozornosti nás usmerňuje Duch
Svätý. Jasné vedomie vlastnej identity a schopnosť empatie sú teda východiskovým bodom
každého dialógu. Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom,
musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby
sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a
srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry. No bez strachu. Strach
je nepriateľom tejto otvorenosti.
Avšak úloha osvojiť si našu identitu a
vyjadrovať ju sa nezdá vždy ľahká, pretože sme hriešnici a neustále budeme pokúšaní
duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel by som naznačiť tri z
nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc
zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a
beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje aj kresťanské spoločenstvá,
privádzajúc ľudí k tomu, aby zabúdali, že «napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré
sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý – včera
i dnes a naveky» (Gaudium et spes, 10; porov. Hebr 13,8). Nehovorím tu o relativizme
chápanom iba ako myšlienkový systém, ale o praktickom každodennom relativizme, ktorý
takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu.
Ďalší spôsob, ktorým
svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať
sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré
sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz na pominuteľnosť
a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny pastoračný problém.
U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie pastoračnými
programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi,
a tiež i s neveriacimi,zvlášť s mladými, ktorí naopak potrebujú solídnu katechézu
a bezpečné duchovné vedenie. ... Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme
nakoniec rozdrobia, praktizovanie čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje
na podobu vyjednávania, alebo na akceptáciu nesúladu. Tú akceptáciu nesúladu... len
aby sme nezamútili vodu... Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...
Je tu aj
tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede,
hotové frázy, zákony a nariadenia. Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí
sa skrývali za zákony, predpisy, ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo
svojej povahe nie je zameraná na seba, viera má tendenciu «ísť von». Usiluje sa o
to, aby bola pochopená, dáva zrod svedectvu, plodí poslanie. V tomto zmysle nás viera
uschopňuje, aby sme boli zároveň odvážni i pokorní v našom svedectve nádeje a lásky.
Sv. Peter nám hovorí, že máme byť vždy pripravení odpovedať každému, kto sa nás opýta
na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15). Naša kresťanská identita v konečnom
dôsledku spočíva v záväzku klaňať sa iba Bohu a milovať sa navzájom, stáť v službe
jedni voči druhým, a svojím príkladom ukazovať nie iba na to, v čo veríme, ale aj
v čo dúfame, a kto je ten, do ktorého sme vložili svoju dôveru.
Ak to zhrnieme,
práve živá viera v Krista je tá, ktorá vytvára našu najhlbšiu identitu. Teda,
byť zakorenení v Pánovi. A ak toto máme, všetko ostané je druhoradé. Ide o toto. Z
tejto hlbokej identity, z tejto živej viery v Krista, v ktorej sme zakorenení, z tejto
hlbokej skutočnosti vychádza náš dialóg a sme povolaní deliť sa o ňu úprimne, čestne,
bez domýšľavosti, cestou dialógu každodenného života, dialógu lásky i vo všetkých
tých najformálnejších príležitostiach, ktoré sa môžu vyskytnúť. Keďže Kristus je náš
život (porov. Flp 1,21), hovoríme o ňom a od neho vychádzame bez rozpakov či strachu.
Jednoduchosť jeho slova sa stane zrejmou v jednoduchosti nášho života, v jednoduchosti
nášho spôsobu komunikácie, v jednoduchosti našich skutkov služby i dobročinných diel
pre dobro našich bratov a sestier.
Chcel by som sa teraz venovať poslednému
prvku našej kresťanskej identity, a to jej plodnosti. Pretože neustále rastie
a sýti sa milosťou, ktorá plynie z nášho dialógu s Pánom a z podnetov Ducha Svätého,
prináša ovocie spravodlivosti, dobroty a pokoja. Dovoľte mi teda, aby som sa vás opýtal
na plody, ktoré kresťanská identita prináša vo vašom živote i v živote spoločenstiev,
ktoré sú zverené vašej pastierskej starostlivosti. Je kresťanská identita vašich miestnych
cirkví jasne zrejmá vo vašich programoch zameraných na katechézu a pastoráciu mládeže,
vo vašej službe chudobným, a tým, ktorí trpia vytlačení na okraj našej bohatej spoločnosti,
vo vašom úsilí o podporovanie povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu? Ukazuje sa
v tejto plodnosti? Túto otázku vám kladiem a každý z vás sa nad ňou môže zamyslieť.
A nakoniec, autentický dialóg si okrem jasného vedomia našej vlastnej kresťanskej
identity vyžaduje aj schopnosť empatie. Aby nastal dialóg, musí tu byť táto
vlastnosť. Výzva, ktorá je pred nami spočíva v tom, aby sme sa neobmedzovali iba na
počúvanie vyslovených slov od iných, ale aby sme prijali nevypovedanú komunikáciu,
ktorá sa skrýva v ich skúsenostiach, v ich nádejach, v ich túžbach, v ich ťažkostiach
a vo všetkom, čo nosia v srdci. Táto empatia má byť ovocím nášho duchovného pohľadu
a osobnej skúsenosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme iných vnímali ako bratov a sestry
a prostredníctvom ich slov a skutkov, i poza ne, načúvali tomu, čo ich srdcia túžia
vysloviť.
V tomto zmysle si dialóg od nás žiada ozajstného „kontemplatívneho“
ducha: kontemplatívneho ducha otvorenosti a vľúdnosti voči tomu druhému. Nemôžem viesť
dialóg, ak som pred tým druhým uzavretý. Otvorenosť? Ba viac: vľúdnosť, prijatie!
Poď ku mne domov, do môjho srdca. Moje srdce ťa prijme. Chce ti načúvať. Táto schopnosť
empatie nás robí schopnými pravého ľudského dialógu, v ktorom slová, myšlienky i otázky
vychádzajú zo skúsenosti bratstva a ľudskej vzájomnosti.
Ak chceme ísť k teologickému
základu tohto všetkého, poďme k Otcovi: on nás všetkých stvoril. Sme deťmi toho istého
Otca. Táto schopnosť empatie nás privádza k opravdivému stretnutiu, musíme ísť v ústrety
tejto kultúre stretnutia, pri ktorej srdce hovorí k srdcu. Obohacujeme sa múdrosťou
toho druhého a otvárame sa pre spoločnú cestu hlbšieho porozumenia, priateľstva a
solidarity. – «Ale, brat pápež, my to robíme, ale možno sa nám nikoho nepodarí obrátiť,
alebo iba niekoľkých...» – Nuž, rob tak i naďalej. Z hĺbky svojej identity, načúvaj
druhému. Aké bolo prvé prikázanie nášho Otca, ktoré dal nášmu otcovi Abrahámovi? «Kráčaj
v mojej prítomnosti a buď bezúhonný».
A tak, z hĺbky mojej identity a s mojou
empatiou, otvorenosťou, kráčam vedno s tým druhým. Isteže ho neťahám ku mne, nerobím
prozelytizmus. Pápež Benedikt nám jasne povedal: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu,
ale vďaka príťažlivosti». Zatiaľ teda kráčajme v Otcovej prítomnosti, buďme bezúhonní:
naplňme toto prvé prikázanie. A tam sa uskutoční stretnutie, dialóg. Z identity, z
otvorenosti. Je to cesta hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity.Ako
správne spomenul sv. Ján Pavol II., naše nasadenie pre dialóg sa zakladá na samotnej
logike vtelenia: v Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás, delil sa s nami
o našu existenciu a hovoril naším jazykom (porov. Ecclesia in Asia, 29).
V
tomto duchu otvorenosti voči iným pevne dúfam, žekrajiny vášho kontinentu,
s ktorými Svätá stolica ešte nenadviazala plné vzťahy, nebudú váhať pri napomáhaní
dialógu v prospech všetkých.Nemám na mysli iba politický dialóg, ale aj bratský.
Títo kresťania však neprichádzajú ako dobyvatelia, neprichádzajú, aby nás obrali o
našu identitu, prinášajú nám tú svoju, ale chcú kráčať spoločne s nami. A Pán bude
pôsobiť milosťou: niekedy pohne srdcami, niekto požiada o krst, a inokedy nie. Vždy
však kráčajme spoločne. Toto je jadro dialógu.
Drahí bratia, ďakujem
vám za vaše bratské a srdečné prijatie. Pri pohľade na veľký ázijský svetadiel s jeho
obrovskou rozlohou, s jeho starobylými kultúrami a tradíciami si uvedomujeme, že v
Božom pláne sú vaše kresťanské spoločenstvá naozaj tým pusillus grex, tým maličkým
stádom, ktorému je však zverené poslanie niesť svetlo evanjelia až do končín zeme.
Je to doslova horčičné zrnko, však? Maličké... Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje
každú zo svojich oviec, nech vedie a posilňuje vaše úsilie zjednotiť ich s ním a so
všetkými ostatnými členmi jeho stáda rozšíreného po celom svete.“
Svätý Otec
napokon spolu s biskupmi zveril ich miestne cirkvi a celý ázijský kontinent Panne
Márii. „Prosme ju, aby nás ako Matka naučila to, čo dokáže naučiť iba mama:
kto si, ako sa voláš, a ako sa kráča životom spolu s druhými“ - takto na
záver pápež František vyzval svojich bratov biskupov k modlitbe. Voľným pokračovaním
bratského zdieľania bol spoločný obed. -jk, jb-