František na Anjel Pána: Cirkev je loďka, ktorá dokáže čeliť búrkam

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 10. augusta vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nám predstavuje epizódu, ako Ježiš kráča po vodách jazera (porov. Mt 14,22-33). Po rozmnožení chlebov a rýb pozýva učeníkov nastúpiť na loďku a ísť pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástup, a potom sa odoberá do samoty, aby sa modlil na hore až do neskorej noci. Zatiaľ sa na jazere strháva silná búrka, a práve uprostred búrky Ježiš prichádza k loďke s apoštolmi, kráčajúc po vodách jazera. Keď ho vidia, učeníci sa vydesia, myslia si, že je to prízrak, no on ich upokojuje: «Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!» (v. 27). Peter, so svojou typickou vervou, žiada od neho akoby dôkaz: «Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.» A Ježiš mu hovorí: «Poď!» (v. 28-29). Peter vystúpi z loďky a dáva sa kráčať po vode; no oprie sa do neho silný vietor a on sa začína topiť. Vtedy kričí: «Pane, zachráň ma!» (v. 30), a Ježiš mu podá ruku a dvíha ho.

Toto rozprávanie je krásnym obrazom viery apoštola Petra. V hlase Ježiša, ktorý mu hovorí: «Poď!», rozpoznáva ozvenu prvého stretnutia na brehu toho istého jazera, a opäť okamžite zanecháva loďku a ide k Učiteľovi. A kráča po vode! Dôverujúca a pružná odpoveď na Pánovo volanie vždy vedie k uskutočneniu mimoriadnych vecí. Veď Ježiš sám nám hovoril, že sme schopní robiť zázraky našou vierou, vierou v neho, vierou v jeho slovo, vierou v jeho hlas. Avšak Peter sa začína topiť vo chvíli, keď spustí svoj pohľad z Ježiša a nechá sa zdrviť protivenstvami, ktoré ho obklopujú. Ale Ježiš je stále tam, a keď ho Peter vzýva, Ježiš ho zachraňuje z nebezpečenstva. V osobe Petra, s jeho silnými momentmi i s jeho slabosťami, je opísaná naša viera: vždy krehká a biedna, nepokojná a predsa víťazná, viera kresťana kráča v ústrety vzkriesenému Kristovi, uprostred búrok a nebezpečenstiev sveta.

Veľmi dôležitá je aj záverečná scéna. «A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“» (v. 32-33) V loďke sú všetci učeníci, daní dohromady skúsenosťou slabosti, pochybnosti, strachu, «malej viery». Ale keď do loďky opäť vstúpi Ježiš, atmosféra sa rýchlo mení: všetci sa cítia spojení vo viere v neho. Všetci malí a ustrašení sa stávajú veľkými vo chvíli, keď padnú na kolená a uznávajú vo svojom učiteľovi Božieho Syna. Koľkokrát sa aj nám prihodí to isté... Bez Ježiša, vzdialení od Ježiša, cítime sa ustráchaní a neschopní až do tej miery, že rozmýšľame, že to nezvládneme: chýba viera! Ale Ježiš je vždy s nami, možno skrytý, ale prítomný a pripravený nás podoprieť.

Toto je účinný obraz Cirkvi: loďka, ktorá musí čeliť búrkam a niekedy sa zdá byť na hranici prevrátenia. To, čo ju zachraňuje, nie sú kvality a odvaha jej ľudí, ale viera, ktorá umožňuje kráčať aj v tme, uprostred ťažkostí. Viera nám dáva istotu, že Ježiš je prítomný vždy nablízku, že jeho ruka nás zachytí, aby nás vytrhla z ohrozenia. Všetci sme na tejto lodi a tu sa cítime v bezpečí napriek našim limitom a našim slabostiam. Sme v bezpečí predovšetkým vtedy, keď vieme pokľaknúť a klaňať sa Ježišovi: klaňať sa Ježišovi, jedinému Pánovi nášho života. K tomuto nás vždy volá naša Matka, Panna Mária. Obracajme sa k nej s dôverou.“

(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)