Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Diecézna spiritualita
V dialógu s kňazmi pri návšteve Caserty 26. júla 2014 Svätý Otec František odpovedal
na ich otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na štvrtú a poslednú otázku, ktorú
jeden z kňazov položil takto:
„Drahý Otče, moja otázka sa týka miesta,
kde žijeme: diecézy, s našimi biskupmi, vzťahov s našimi bratmi.
A chcem sa Vás opýtať: tento moment dejín, ktorý žijeme, má voči
nám kňazom určité očakávania, žiada si jasné, otvorené a radostné svedectvo
- tak ako nás k tomu pozývate - práve o novosti Ducha Svätého; pýtam sa Vás,
aké by mohlo byť podľa Vás špecifikum a základ spirituality práve pre diecézneho
kňaza? Zdá sa mi, že som niekde čítal, že hovoríte, že „kňaz nie je nejaká
kontemplatívna osoba“. Ale predtým to tak nebolo. Keby ste nám teda mohli dať
taký obraz, ktorého by sa bolo dobre pridŕžať v zameraní na obrodu a
komunitný rast našej diecézy. A predovšetkým ma zaujíma, ako môžeme
byť dnes verní človeku, nie iba Bohu.“
Odpoveď
Svätého Otca: „Takže, spomenuli ste «novosti Ducha Svätého».
Je to pravda. Boh je však Bohom prekvapení, prekvapuje nás vždy, neustále. Pri čítaní
evanjelia nachádzame jedno prekvapenie za druhým. Ježiš nás prekvapuje, pretože prichádza
pred nami. On nás očakáva ako prvý, ako prvý nás miluje a keď sa vyberieme ho hľadať,
on nás už vyzerá. Ako hovorí prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nepamätám si presne: Boh
je ako kvet mandľovníka, na jar zakvitá ako prvý. A toto je prekvapenie. Veľakrát
hľadáme Boha tu a on nás očakáva tam.
Prejdime teraz ku spiritualite
diecézneho kléru. Kňaz je kontemplatívny, nie však ako niekto, kto žije v kartuziánskom
kláštore, nemyslím na tento druh kontemplatívnosti. Kňaz má byť kontemplatívny, mať
schopnosť kontemplácie ako voči Bohu, tak aj voči ľuďom. Je to človek, ktorý nazerá,
ktorý napĺňa svoje oči a srdce touto kontempláciou: s evanjeliom pred Bohom a s ľudskými
problémami pred ľuďmi. Takto má byť kontemplatívny. Netreba si to zamieňať. Byť mníchom
je iná vec. Kde je však centrum duchovnosti diecézneho kňaza? Povedal by som, že spočíva
v diecéznosti. Ide o schopnosť otvoriť sa voči diecéznosti. Napríklad spiritualita
rehoľníka spočíva v schopnosti otvoriť sa Bohu a iným v malej alebo i v tej najväčšej
komunite jeho kongregácie. Zatiaľ čo spiritualita diecézneho kňaza je v otvorenosti
pre diecézne spoločenstvo. A vy, rehoľníci, ktorí pracujete vo farnosti, vašou úlohou
sú obe tieto veci, a v tomto zmysle už dikastérium pre biskupov a dikastérium pre
zasvätený život pracujú na novej verzii Mutuae relationes (direktívy o vzájomných
vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi z r. 1978 – pozn. prekl.), pretože rehoľník má
tieto dve príslušnosti.
Vráťme sa však k diecéznosti. Čo to značí? Znamená
to mať vzťah s biskupom a vzťah s ostatnými kňazmi. Vzťah s biskupom je dôležitý,
nevyhnutný. Diecézny kňaz nemôže byť odtrhnutý od svojho biskupa. «Ale môj biskup
ma nemá v láske, biskup tu, biskup tam...» Biskup môže mať azda ťažkú povahu, ale
je tvojím biskupom. A ty aj popri tom nie veľmi kladnom postoji musíš nájsť spôsob,
ako s ním udržiavať vzťah. Toto je skôr výnimka. Som diecéznym kňazom, pretože mám
vzťah ku svojmu biskupovi, a ten vzťah je nevyhnutný. Veľmi výrečné je, keď sa počas
obradu vysviacky skladá sľub poslušnosti biskupovi: «Sľubujem poslušnosť tebe a tvojim
nástupcom». Diecéznosť znamená vzťah s biskupom, ktorý sa má uskutočňovať a neprestajne
rozvíjať. Vo väčšine prípadov nejde o katastrofický problém, ale o normálnu realitu.
Na druhom mieste, diecéznosť v sebe nesie vzťah s ostatnými kňazmi, s celým presbyterátom.
Niet spirituality diecézneho kňaza bez týchto dvoch vzťahov: s biskupom a s presbyterátom.
A sú nevyhnutné. «Veď áno, s biskupom vychádzam dobre, ale na kňazské stretnutia nechodievam,
lebo sa tam rozpráva o hlúpostiach.» No takýmto postojom o niečo prichádzaš, nemáš
opravdivú spiritualitu diecézneho kňaza. Všetko to stojí na tomto, je to jednoduché,
ale zároveň to nie je ľahké. Nie je to ľahké, pretože dohodnúť sa s biskupom nie je
vždy ľahké, keďže jeden myslí tak a ten druhý inak, ale dá sa diskutovať... a diskutuje
sa! A dá sa hovoriť aj nahlas? Nech sa hovorí aj nahlas! Koľkokrát otec so synom diskutujú,
a nakoniec vždy zostávajú otcom a synom. Avšak, keď sa do týchto vzťahov s biskupom
alebo kňazským zborom dostane diplomacia, potom tam niet Ducha Svätého, pretože chýba
duch slobody. Potrebujeme mať odvahu povedať: «Ja si to tak nemyslím, zmýšľam o tom
odlišne» a tiež mať pokoru prijať usmernenie. Je to veľmi dôležité.
Čo je
nepriateľom týchto dvoch vzťahov? Klebety. Často uvažujem - pretože aj ja mávam toto
pokušenie klebetiť, máme ho vo vnútri, pretože diabol vie, že toto zrno mu prinesie
úrodu a zasieva ho hojne – uvažujem, či to nebude dôsledok života v celibáte prežívaného
ako sterilita a nie ako plodnosť. Osamotený človek zhorkne, je neplodný a klebetí
o druhých. Toto je atmosféra, ktorá nikomu neprospieva, bráni evanjeliovému, duchovnému
a plodnému vzťahu s biskupom a presbyterátom. Klebety sú najhorším nepriateľom diecéznosti,
a teda spirituality. Ale ty si muž, takže ak máš niečo proti biskupovi, choď a povedz
mu to. «Ale to prinesie neblahé následky.» Ponesieš kríž, ale buď muž! Ak si zrelým
mužom a vidíš na svojom bratovi kňazovi niečo, čo sa ti nepáči alebo o čom si myslíš,
že je nesprávne, choď a povedz mu to do očí. Alebo ak vidíš, že neprijíma radu, usmernenie,
choď a povedz to biskupovi alebo najlepšiemu priateľovi toho kňaza, aby mu mohol pomôcť
napraviť sa. Nehovor to však iným, pretože tak pošpiníš seba i jeho. A diabol si na
tom zgustne, pretože týmto spôsobom útočí práve na centrum duchovnosti diecézneho
kléru. Podľa mňa, klebety robia veľa škody. A nie sú pokoncilovou novinkou... Už Pavol
im musel čeliť, spomeňte si len na slová: «Ja som Pavlov, ja zas Apollov...». Klebety
sú skutočnosťou prítomnou už od počiatkov Cirkvi, pretože diabol nechce, aby Cirkev
bola plodnou, jednotnou a radostnou matkou.
Aký je naopak znak toho, že tieto
dva vzťahy medzi kňazom a biskupom a medzi kňazom a ostatnými kňazmi sú dobré? Je
to radosť. Tak, ako je zatrpknutosť znakom, že chýba pravá diecézna spiritualita,
keďže niet dobrého vzťahu s biskupom alebo s presbyterátom, tak je radosť znamením
toho, že veci sú v poriadku. Môže nastať výmena názorov, možno sa i nahnevať, ale
nad tým všetkým je radosť a je dôležité, aby bola neprestajne prítomná v týchto dvoch
vzťahoch, ktoré majú zásadný význam pre spiritualitu diecézneho kňaza.
Chcel
by som sa ešte vrátiť k inému príznaku, ktorým je zatrpknutosť. Raz mi jeden kňaz
tu v Ríme povedal: «Vidí sa mi, že často sme Cirkvou rozhnevaných, neustále pohnevaných
navzájom; vždy nájdeme niečo, aby sme sa pohnevali». Toto prináša smútok a horkosť,
nie radosť. Keď stretneme v niektorej diecéze kňaza, ktorý žije taký nahnevaný a v
napätí, pomyslíme si: veď ten človek si dáva na raňajky ocot. Na obed jedáva kyslé
uhorky a na večeru poriadny pohár citrónovej šťavy. V jeho živote niečo nie je v poriadku,
pretože je ukážkou Cirkvi nahnevaných. Naopak radosť je znakom, že veci fungujú dobre.
Môžeme sa nahnevať a niekedy je aj zdravé nahnevať sa. Ale nepretržitý stav nahnevanosti
nie je od Pána a vedie k smútku a nesvornosti.
Nakoniec ste spomenuli «vernosť
Bohu a človeku». Ide o to isté, o čom sme hovorili pred chvíľou. Ide o dvojitú vernosť
a dvojitú transcendentnosť. Byť verní Bohu a hľadať ho, otvoriť sa mu v modlitbe,
majúc na pamäti, že on je verný, že nemôže zaprieť seba samého, že je vždy verný.
A potom, otvoriť sa človeku; je to tá empatia, úcta, schopnosť počúvať a povedať to
správne slovo s trpezlivosťou.“
Týmto sa dostalo stretnutie Svätého Otca
s kňazmi v Caserte k záveru. Ako ďalší bod programu čakalo pápeža Františka stretnutie
s veriacimi na námestí a svätá omša. Svoj dialóg s kňazmi ukončil slovami:
„Musíme
sa už zastaviť, z lásky k veriacim, ktorí na nás čakajú... No som vám ozaj vďačný
a prosím vás, modlite sa za mňa, pretože aj ja mám ťažkosti ako každý biskup a musím
aj denne nastupovať na cestu obrátenia. Vzájomná modlitba nám pomôže napredovať. Vďaka
za trpezlivosť.“