Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Profil kňaza tretieho tisícročia
Dňa 26. júla 2014 v juhotalianskej Caserte Svätý Otec František v dialógu s kňazmi
diecézy odpovedal na štyri položené otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na
tretiu otázku. Jeden z kňazov sa na pápeža Františka obrátil týmito slovami:
„Dovoľte
mi osloviť Vás otec František, aj preto, lebo z otcovstva nevyhnutne vyplýva svätosť,
ak je autentické. Ako žiak otcov jezuitov, ktorým som zaviazaný za moju kultúrnu
a kňazskú formáciu, vyjadrím najprv jeden môj dojem a potom osobitne otázku, ktorú
Vám chcem položiť. Profil kňaza tretieho tisícročia:ľudská
a duchovná vyváženosť, dialogická otvorenosť voči iným vieram a presvedčeniam, náboženským
i nenáboženským. Prečo toto? Bezpochyby ste urobili kopernikovskú
revolúciu v jazyku, štýle života, správaní a vydávaní svedectva v závažných otázkach
celosvetového charakteru, aj smerom k ateistom a tým, ktorí sú ďaleko od kresťansko-katolíckej
Cirkvi. Otázka, ktorú kladiem, je táto: Ako je možné, že v tejto spoločnosti,
s Cirkvou, ktorá si želá rast a rozvoj, v tejto spoločnosti, ktorá sa vyvíja
dynamicky a konfliktne a veľmi často je vzdialená od hodnôt Kristovho
evanjelia, že sme Cirkvou, ktorá je veľmi často pozadu. Vaša revolúcia
jazyka, sémantiky, kultúry a evanjeliového svedectva bezpochyby vyvoláva vo svedomí
nás kňazov určitú existenciálnu krízu. Aké invenčné a kreatívne
cesty by ste nám navrhovalina prekonanie, alebo prinajmenšom
zmiernenie tejto krízy, ktorú prežívame?Ďakujem.“
Odpoveď
Svätého Otca: „Nuž, pozrime sa na to. Ako je možné napredovať
v raste a rozvoji Cirkvi? Spomenuli ste niektoré veci: vyrovnanosť, otvorenosť pre
dialóg... Avšak, ako je možné ísť dopredu? Vyslovili ste i jedno slovo, ktoré sa mi
veľmi páči, je to božie slovo, a ak je aj ľudským slovom, je to preto, lebo je Božím
darom: tvorivosť. Je príkazom, ktorý dal Boh Adamovi: «Choď a obrábaj zem.
Teda, buď tvorivý». Tento príkaz dal aj Ježiš svojim učeníkom, prostredníctvom Ducha
Svätého; ako príklad môžeme uviesť tvorivosť prvotnej Cirkvi vo vzťahu k židovstvu:
Pavol bol kreatívny; Peter sa obával v ten deň, keď išiel za Kornéliom, lebo išlo
o novú skutočnosť, o tvorivú skutočnosť. Ale išiel tam. To slovo je tvorivosť. A ako
ju možno nadobudnúť?
Predovšetkým - a to je podmienka, ak chceme byť tvoriví
v Duchu, v Duchu Pána Ježiša - niet inej cesty ako modlitba. Biskup, ktorý
sa nemodlí, kňaz, ktorý sa nemodlí zabuchol dvere, odrezal si cestu ku tvorivosti.
Je to práve v modlitbe, kde ti Duch Svätý dáva vnímať jednu vec a prichádza diabol
a predstavuje ti inú vec, avšak práve modlitba je tou podmienkou, ktorá ti umožní
napredovať. No i modlitba sa niekedy môže javiť ako nudná. Modlitba je veľmi dôležitá.
Nie iba modlitba Liturgie hodín, ale aj liturgia svätej omše, slávená pokojne, úctivo,
ako osobná modlitba s Pánom. Ak sa nemodlíme, budeme možno dobrými pastoračnými a
duchovnými podnikateľmi, avšak Cirkev bez modlitby sa stane mimovládnou organizáciou,
a nie takou, ktorá nosí pomazanie Ducha Svätého (unctio Spiritu Sancti). Modlitba
je prvý krok, pretože je otvorením sa Duchu Svätému, aby sme sa mohli otvoriť pre
druhých.
Pán je ten, ktorý hovorí: «Poď sem, choď tam, urob to a to...» a
vzbudí v tebe tvorivosť, ktorá mnohých svätých stála tak veľa. Pomyslite si len na
blahoslaveného Antonia Rosminiho, ktorý napísal (dielo) Päť rán Cirkvi. Bol
tvorivým kritikom práve preto, lebo sa modlil. Napísal to, čo mu Duch Svätý dával
vnímať a kvôli tomu skončil v duchovnom väzení, teda, vo svojom dome: nemohol verejne
hovoriť, nemohol vyučovať, jeho diela boli na zozname zakázaných kníh. Dnes je blahoslavený!
Tvorivosť ťa veľakrát povedie na kríž. Ak však vychádza z modlitby, prináša ovocie.
Nejde o kreativitu bezbrehú (sans façon) a revolučnú, hoci dnes je v móde byť
revolucionármi, tá však nie je z Ducha. Keď však tvorivosť pochádza od Ducha a rodí
sa v modlitbe, môže ti spôsobiť problémy.
Tvorivosť pochádzajúca z modlitby
má antropologický rozmer transcendentnosti, pretože vďaka modlitbe sa otváraš
transcendentnu, Bohu. Je tu však ešte iné transcendentno: otvorenie sa iným, blížnym.
Nemôžme byť Cirkvou uzavretou do seba, ktorá si nevidí ďalej od vlastného nosa, Cirkvou
vzťahujúcou všetko na seba, ktorá vidí iba seba a nie je schopná zo seba vyjsť. Je
teda dôležitá dvojitá transcendentnosť: voči Bohu a voči blížnemu. Vyjsť zo seba nie
je nejakým dobrodružstvom, ale je cestou, je tou cestou, ktorú Boh vyznačil ľuďom,
vyvolenému ľudu od prvej chvíle, ako povedal Abrahámovi: «Odíď zo svojej vlasti.»
Vyjsť zo seba. A keď vyjdem zo seba, stretnem Boha a stretnem ostatných. Ako stretnem
tých ostatných? Zblízka či na diaľku? Je potrebné stretnúť sa s nimi zblízka.
Tvorivosť,
transcendentnosť a blízkosť. Blízkosť je kľúčové slovo. Byť nablízku. Nedať
sa ničím odradiť. Byť nablízku. Boží človek sa nenechá vyľakať. Sám Pavol vidiac toľké
modly v Aténach sa nenaľakal, ale povedal ľudu: «Ste nábožní, máte toľkých bohov...,
avšak ja vám porozprávam o niekom inom.» Nevyľakal sa a dokázal sa im priblížiť zacitujúc
i jedného z ich básnikov: «Ako hovoria vaši básnici...» Ide o priblíženie sa ku kultúre,
o priblíženie sa k osobám, k ich bolestiam, k ich ťažkostiam. Veľakrát je toto priblíženie
sa istým sebazáporom, pretože musíme počúvať o nudných či urážajúcich veciach.
Pred
dvomi rokmi mi jeden kňaz, ktorý bol misionárom v Argentíne – pochádzal z diecézy
Buenos Aires a odišiel do jednej diecézy na juhu, do oblasti, v ktorej roky nemali
kňaza a prišli tam evanjelici - rozprával, že zašiel za jednou ženou, ktorá bola učiteľkou
a neskôr riaditeľkou školy v jednej dedine. Táto pani ho usadila a začala mu nadávať,
nie hanlivými slovami, ale príkro ho kárala: «Opustili ste nás, nechali ste nás samých,
a ja, ktorá potrebujem Božie slovo, musela som prestúpiť k protestantom a stať sa
protestantkou.» Keď pani ukončila príval slov, tento dobrý a zbožný mladý kňaz povedal:
«Pani, iba jedno slovo: odpusťte. Prepáčte, odpusťte nám. Opustili sme stádo.» A žena
zmenila tón. Hoci zostala protestantkou a kňaz s ňou neriešil otázku, ktoré náboženstvo
je pravé; v tej chvíli také niečo nebolo možné. Nakoniec sa pani usmiala a povedala:
«Otče, dáte si kávu?» «Áno, dajme si kávu.“ A keď sa kňaz chystal odísť, povedala:
«Počkajte ešte, otče, poďte sem», a zaviedla ho do spálne, otvorila skriňu, kde mala
uložený obraz Panny Márie. «Musíte vedieť, že som ju nikdy neopustila. Ukryla som
ju pred pastorom, avšak mám ju v dome! »
Tento úsmevný príbeh nás učí, ako
blízkosť a dobrotivosť spôsobili, že táto žena sa zmierila s Cirkvou, pretože sa ňou
cítila byť opustená. A ja som mu položil otázku, ktorá sa nikdy nemá dávať: «A potom,
ako to skončilo? » A kňaz ma opravil: «Nuž, ja som nič nežiadal. Tá pani naďalej chodí
na protestantské bohoslužby, ale je vidno, že je to žena, ktorá sa modlí. Nech to
zariadi Pán Ježiš.» Nešiel teda ďalej, nepozval ju, aby sa vrátila do Katolíckej cirkvi.
Je to tá múdra blízkosť, ktorá vie ako ďaleko je možné zájsť.
Blízkosť však
znamená aj dialóg. Treba si prečítať náuku o dialógu v Ecclesiam Suam (encyklika
Pavla VI. z r. 1964, pozn. prekl.), opakovanú aj ďalšími pápežmi. Dialóg je veľmi
dôležitý, avšak na to, aby sa dal uskutočniť, sú potrebné dve veci: vlastná identita
ako východiskový bod a empatia voči iným. Ak nie som pevný vo svojej identite a vstupujem
do dialógu, môže sa stať, že sa dopustím podvodu na vlastnej viere. Do dialógu sa
dá vstúpiť jedine vychádzajúc z vlastnej identity a s empatiou, a to znamená, že neodsúdim
vopred. Každý muž, každá žena má v sebe niečo, čím nás môže obdarovať. Každý muž,
každá žena má svoje vlastné dejiny, svoju situáciu a máme si ich vypočuť. Múdrosť
Ducha Svätého nám vnukne ako odpovedať. Pri dialógu máme vychádzať z vlastnej identity,
avšak nejde o apologetiku, hoci aj tá je niekedy potrebná, vtedy, keď zaznejú otázky,
ktoré si žiadajú vysvetlenie. Dialóg je ľudský, sú tam srdcia, duše, ktoré sa rozprávajú
a to je dôležité!
Nebojme sa viesť dialóg s kýmkoľvek. Jeden svätý žartovne
hovorieval, myslím, že to bol Filip Neri, že by bol schopný rozprávať sa aj s diablom.
Prečo? Pretože vlastnil slobodu načúvať všetkým ľuďom, a vychádzal pritom z vlastnej
identity. Bol si istý. Byť si istý vlastnou identitou však neznamená prozelytizmus.
Prozelytizmus je nástraha, ktorú i Ježiš v istom zmysle odsudzuje popri tom (en
passant), keď hovorí k farizejom a saducejom: «Obchádzate celý svet, aby ste získali
jedného novoverca, a potom...», spomeňte si na to. Nuž, je to pasca.
Pápež
Benedikt má jedno pekné vyjadrenie, použil ho v Aparecíde, ale myslím si, že ho zopakoval
aj inde: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti.» Čo
je príťažlivosť? Je to táto ľudská empatia, ktorá je ďalej vedená Duchom Svätým. Takže,
aký bude profil kňaza v tomto tak sekularizovanom storočí? Tvorivý človek, ktorý plní
Boží príkaz «vytvárať veci»; človek transcendencie, či už s Bohom v modlitbe alebo
s inými, neprestajne; muž blízkosti, ktorý sa približuje k ľuďom. Udržiavať si odstup
od ľudí nie je kňazské a ľudia sú z takého postoja niekedy otrávení, a jednako to
vychádza od nás samých. Kto však príjme ľudí a je im nablízku, rozpráva sa s nimi,
robí tak preto, lebo sa cíti byť pevný vo vlastnej identite, ktorá ho pobáda, aby
mal otvorené srdce pre empatiu. Toto by som odpovedal na vašu otázku.