Zamyslenie pátra Bubáka k 17. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 17. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 13, 44-52): Čo je Božie kráľovstvo?

To tajomné Kráľovstvo, o ktorom Ježiš toľko hovoril, musel neustále nosiť vo svojej mysli. V Novom zákone sa nachádza viac ako 150 poukazov naň. No čím viac o ňom Ježiš hovoril, tým tajomnejším sa pre jeho poslucháčov zdalo byť.

V nedeľnom evanjeliu ho nazýva skrytým pokladom, nádobou plnou mincí ukrytých kdesi na poli. Nazýva ho tiež vzácnou perlou, drahokamom, ktorý objavil istý kupec. A keďže sa vo veciach vyznal, všetko ostatné, čo má, predá, aby si túto perlu mohol kúpiť. A tiež ho nazýva rybárskou sieťou plnou rýb, dobrých i zlých. Predtým – ako sme to počuli po minulé nedele – nazval Kráľovstvo kvasom a svetlom, soľou a semienkom, obilím zrelým na žatvu, kráľovskou večerou, veľkou hostinou, veľkým posedením, či svadobnou hostinou.

Toto všetko sú pekné, veľmi pekné obrazy, no akosi tá otázka stále zostáva: Čo to presne je to Božie kráľovstvo?

Niektorí sú presvedčení, že je to svet, ktorý má ešte len prísť, že je to vec záhrobná, že to je nebo. A teda, že je to výlučne Božia záležitosť, a tak jediné, čo máme urobiť my, je čakať.

Iní si myslia, že to je už terajší svet. Že je to napríklad ideálny politický systém. Iní si myslia, že je to Cirkev. A sú aj takí, ktorí si myslia, že je to mesto Jeruzalem.

Pri hlbšom pohľade na Ježišovo učenie nám nemôže uniknúť, že Ježiš sa neprikláňa k žiadnej z týchto krajných skupín. Pre neho je Božie kráľovstvo – ako hovoria niektorí teológovia – „už“ tu, avšak nie „ešte“ tu. To znamená, svoje plné uskutočnenie bude mať až vo večnosti, lenže ono začína už tu, na tejto zemi.

Čo to teda presne je? Čo to je to Božie Kráľovstvo? Kedy začalo? Kde začalo? Ako začalo? Začalo už vôbec?

Keď sa vyberieme do Svätého písma na jeho samý začiatok, Kniha Genezis vo svojej správe o stvorení píše, že na začiatku Boh oddelil svetlo od tmy. A tak sa pýtame: „Je potom svetlo tým Božím kráľovstvom?“ Potom sa hovorí, ako Boh oddelil zem od mora. „Mohla by byť vari zem tým Božím kráľovstvom?“ Potom – ako Kniha Genezis pokračuje – Boh nechal zem zarásť rastlinami, popínavými bylinami, kríkmi a stromami. „Mohli by byť rastliny tým Božím kráľovstvom?“ Potom Boh vložil do oceánov, morí i jazier ryby. „Sú vari ryby týmto kráľovstvom?“ Hneď na to Boh zaplnil zem zvieratami rozličných druhov, nebesia a ovzdušie vtákmi a hmyzom. „Že by boli zvieratá týmto Božím kráľovstvom?“

A potom, na konci, Boh stvoril človeka, muža a ženu, teba i mňa. Tohto človeka zobral, vyhol ho dozadu, otvoril mu ústa a vdýchol do neho ducha a povedal: „Ži, človek, ži tak, ako žijem ja.“ Vládni nad svetom tak, aby si rástol, aby si prospieval. Vládni nad zemou tak, aby ti bolo dobre, aby si bol veselý. A dávaj život, svoj život i môj život, svojím deťom na veky vekov.“

Milí priatelia, a toto, presne toto je to Božie kráľovstvo na zemi: ľudský život. Božie kráľovstvo to nie je nič iné, iba pokračovanie Božieho stvoriteľského úmyslu, jeho – Božej – vôle, tu na zemi. Presne tak, ako sa to modlíme v tej najkrajšej modlitbe, adresovanej jemu: Príď Kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja. A Boží úmysel, Božia vôľa to nie je nič iné, iba dobro, rozvoj, radosť a pohoda človeka. Božia vôľa, to je ľudský život. Toto je jeden zo spôsobov, ako sa dá vysvetliť myšlienka, že Božie kráľovstvo na zemi, to je ľudský život. Pohľadom na Knihu Genezis a na stvoriteľský Boží plán.

Jestvuje ešte aj druhý spôsob, ako toto vysvetliť. A to takýto: Ľudia, ktorí sa zdržiavali v prítomnosti Ježišovej, spoznali v ňom Božieho Syna. Prečo a ako? Myslím, že sa to stalo preto, lebo v ňom objavili hlboký záujem o najpodstatnejšiu vec, a to: dobro, rozvoj, rast a pohoda človeka. Ježiš ľuďom neustále ponúkal a dával život. Vlastne, život bola jediná vec, o ktorú mal vôbec záujem. Nič iné ho nezaujímalo. Keď stretol hluchého, povedal mu: „Prestaň byť hluchý! Hluchota nie je dobrá. Chcem, aby si počul!“ Keď sa stretol so slepcom, povedal mu: „Prestaň byť slepý. Slepota nie je dobrá. Chcem, aby si videl!“ Keď sa stretol s ochrnutým, povedal mu: „Prestaň byť ochrnutý. Ochrnutosť nie je dobrá. Chcem, aby si chodil!“ Keď sa stretol s nemým, povedal: „Nebuď mlčanlivý! Nemota nie je dobrá. Chcem, aby si hovoril!“ Keď sa stretol s krvácajúcou ženou, povedal jej: „Prestaň krvácať! Krvácanie nie je život. Chcem, aby si nekrvácala!“ Keď stretol sprievod s mŕtvych chlapcom v Naime, keď ho privolali k mŕtvemu dievčaťu v Jairovom dome, alebo k jeho mŕtvemu a už pochovanému priateľovi Lazárovi povedal: „Neostaňte mŕtvymi. Opustite svoju nehybnosť. Chcem, aby ste žili!“ A všetci traja sa postavili a radovali, pretože znova dostali život.“ A s nimi sa radovali všetci naokolo.

Ježiš dával život, znova navracal život, obnovoval život, stimuloval k životu, dolaďoval život, odporúčal život. Nerobil to však len v telesnom zmysle. Ježiš sa stretával aj s ľuďmi, ktorí boli zablokovaní duchovne a frustrovaní duševne. Stotožňoval sa s chudobnými, s prekliatymi, s prostitútkami, s cudzoložníkmi, s vdovami, sirotami, s deťmi z ulice, so starými, s ničomníkmi, s vyvrheľmi a vagabundmi.

Vyslobodil napríklad peniazmi zotročeného Zacheja, tohto chamtivého a zlomyseľného človeka a to až tak, že tento istý zlomyseľný človek, ktorý rozmýšľal výlučne len cez peniaze, sa zmenil tak veľmi a tak úplne, že sa stal tak veľkodušným, ako je veľkodušný Boh.

Boh rozdával na začiatku život, rozdával život dobrý, a rozdával ho všade, ako nám to hovorí kniha Genezis. A presne toto isté – od samého začiatku – robil aj Ježiš. A to je dôvod, prečo o ňom hovorili: toto musí byť Syn Boží, pretože jediná vec, ktorá ho zaujímala, bola len dobro ľudí, teda Kráľovstvo Božie.

Brat, sestra, presne toto je to Božie kráľovstvo aj dnes. Všade tam, kde sa cezo mňa či cez teba šíri život, kde ľudia rastú a sa rozvíjajú, kde sa tešia, radujú zo života svojho a zo životov tých druhých, kde si navzájom k životu pomáhajú, všade tam je Božie kráľovstvo.

Želám nám všetkým, aby sme boli ľuďmi Božieho kráľovstva.