Motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia - 1

Apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, Radosť evanjelia, má Cirkvi k dispozícii už viac ako pol roka. Svätý Otec ju dokončil v závere Roka viery a 24. novembra 2013 ju so svojím podpisom odovzdal Cirkvi na celom svete. Tento bohatý text už na mnohých miestach priniesol Cirkvi pozitívny efekt prebudenia. Stal sa ústredným podnetom spoločného uvažovania a modlitby mnohých kresťanských spoločenstiev. Stojí za to, aby sme sa nad ním zastavili, pozorne ho čítali a rozjímali nad ním. V najbližších týždňoch dáme v našom vysielaní priestor práve tým myšlienkam Svätého Otca, ktoré môžu každému z nás pomôcť správne sa namotivovať pre evanjelizáciu.

„Každý pokrstený, nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie; bolo by nesprávne predstavovať si evanjelizáciu ako aktivitu, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených. Toto presvedčenie sa stáva výzvou adresovanou každému kresťanovi, aby sa nikto nevzdával svojej úlohy hlásať evanjelium, pretože od okamihu, keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania.“ (EG 120).

„Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi“ – píše Svätý Otec. „Nehovorme už, že sme „učeníci“ a „misionári“, ale že vždy sme „učeníci misionári“. Ak o tom nie sme presvedčení, pozrime sa na prvých učeníkov, ktorí hneď potom, ako spoznali Ježišovu tvár, išli a ohlasovali plní radosti: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1,41). Samaritánka sa hneď po skončení rozhovoru s Ježišom stala misionárkou; mnohí Samaritáni uverili v Ježiša „pre slovo ženy“ (Jn 4,39). Aj svätý Pavol od svojho stretnutia s Ježišom Kristom „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20). A my na čo ešte čakáme?“ (EG 120).

Po tejto výzve priamo z pera pápeža Františka sa poďme pozrieť na Evangelii gaudium zbližšia. Všimnime si osobitne poslednú kapitolu tohto dokumentu. Piata kapitola, ktorá nesie názov „Evanjelizátori s Duchom“ má takýto zámer: chce nás namotivovať, aby sme nielen premýšľali nad dôležitosťou ohlasovania evanjelia v dnešnej dobe, ale aj s odvahou vykročili ako Kristovi učeníci misionári.

Ako sa správne namotivovať pre evanjelizáciu?

V cykle s názvom „Evangelii gaudium - motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia“ sa teda pod vedením Svätého Otca budeme snažiť prehĺbiť našu motiváciu k aktívnemu ohlasovaniu. V takomto duchu sa teraz započúvajme, milí poslucháči, do slov Svätého Otca Františka.

„Evanjelizátori s Duchom sú takí hlásatelia evanjelia, ktorí sa bez strachu otvárajú pôsobeniu Ducha Svätého. Na Turíce Duch Svätý pomáha apoštolom vyjsť zo seba a premieňa ich na ohlasovateľov veľkých Božích vecí, ktoré každý začína chápať vo vlastnom jazyku. Duch Svätý okrem toho vlieva silu na ohlasovanie novosti evanjelia s odvahou (parresia), nahlas, v každom čase a na každom mieste, a to aj proti prúdu. Vzývajme ho aj dnes, upevnení v modlitbe, bez ktorej každá činnosť je spojená s rizikom, že zostane prázdna a ohlasovanie bezduché. Ježiš chce, aby evanjelizátori ohlasovali dobrú zvesť nielen slovami, ale predovšetkým životom premeneným Božou prítomnosťou. (259)

V tejto poslednej kapitole neponúknem syntézu kresťanskej duchovnosti ani nebudem rozvíjať veľké témy ako modlitba, eucharistická adorácia alebo slávenie viery: o nich už máme cenné dokumenty Magistéria a slávne spisy veľkých autorov. Nechcem sa pokúšať nahradiť ani prekonať toto veľké bohatstvo. Jednoducho ponúknem niekoľko zamyslení o duchu novej evanjelizácie. (260)

Keď sa tvrdí, že niečo má „ducha“, obyčajne sa tým myslí na nejakú vnútornú pohnútku, ktorá dáva impulz, motivuje, povzbudzuje a robí zmysluplnou osobnú a spoločnú činnosť. Evanjelizácia s duchom je veľmi odlišná od množiny úloh, ku ktorej sa staviame ako k ťaživej povinnosti – a jednoducho ju tolerujeme alebo znášame ako čosi, čo odporuje našim vlastným náklonnostiam a túžbam. Ako veľmi by som chcel nájsť tie správne slová na povzbudenie horlivejšieho, radostnejšieho, štedrejšieho a odvážnejšieho obdobia evanjelizácie, naplneného hlbokou láskou a nákazlivým životom!

Viem však, že žiadna motivácia nebude stačiť, ak v srdciach nehorí plameň Ducha. V konečnom dôsledku je evanjelizácia s duchom evanjelizáciou s Duchom Svätým, pretože on je dušou evanjelizujúcej Cirkvi. Skôr než predložím niektoré duchovné motivácie a odporúčania, vzývam ešte raz Ducha Svätého a prosím ho, aby prišiel obnoviť, vyburcovať a dať impulz Cirkvi, nech odvážne vyjde zo seba a vyberie sa evanjelizovať všetky národy. (261)

Evanjelizátori s Duchom sú evanjelizátori, ktorí sa modlia a pracujú. Z pohľadu hlásania evanjelia nie sú potrebné ani mystické ponuky bez rozhodného sociálneho a misionárskeho nasadenia ani pastoračné a sociálne preslovy či praktiky bez duchovnosti, ktorá premieňa srdce. Takéto čiastkové a jednostranné ponuky oslovujú len malé skupinky a nemajú silu preniknúť hlbšie, pretože okypťujú evanjelium. Treba vždy kultivovať vnútorný priestor, ktorý poskytne kresťanský zmysel všetkým úlohám a aktivitám.

Bez dlhších chvíľ adorácie, modlitbového stretnutia so Slovom a úprimného dialógu s Pánom naše úlohy ľahko stratia svoj význam; zoslabneme pod vplyvom únavy alebo ťažkostí a náš zápal vyhasne. Cirkev sa nezaobíde bez pľúc modlitby; nesmierne ma preto teší, keď vo všetkých cirkevných inštitúciách pribúdajú skupinky modlitby, príhovoru a modlitbového čítania Slova, ako aj nepretržité eucharistické adorácie.

Zároveň však „treba odmietnuť každé pokušenie intimistickej a individualistickej spirituality, ktorá by sa ťažko zlaďovala nielen s požiadavkami lásky, ale aj s logikou vtelenia“. Existuje tu totiž nebezpečenstvo, že niektoré chvíle modlitby sa stanú iba zámienkou, ako sa vyhnúť darovaniu života v misii, lebo uzatvorenie životného štýlu do privátnej sféry môže kresťanov priviesť k tomu, aby sa utiekali k nejakej falošnej duchovnosti. (262)

Je prospešné pripomenúť si prvých kresťanov a mnohých našich bratov, ktorí počas celých dejín boli plní radosti, nabití odvahou, neúnavní v ohlasovaní a schopní veľkej, aktívnej vytrvalosti. Niektorí sa utešujú tvrdením, že dnes je všetko ťažšie; treba však uznať, že ani kontext Rímskej ríše nebol naklonený ohlasovaniu evanjelia, boju za spravodlivosť či obrane ľudskej dôstojnosti.

V každom okamihu dejín je prítomná ľudská slabosť, nezdravé zahľadenie sa do seba, pohodlný egoizmus a napokon žiadostivosť, ktorá nás všetkých ohrozuje. Tieto veci sú tu vždy či už pod jedným, alebo druhým rúškom; vyplývajú skôr z ľudskej nedokonalosti než z konkrétnych okolností. A tak nehovorme, že dnes je to ťažšie; je to iné. Učme sa radšej od svätých, ktorí nás predišli a ktorí čelili ťažkostiam svojej doby. Navrhujem preto zastaviť sa a znova nadobudnúť tie motivácie, ktoré nám pomôžu napodobňovať ich v našich časoch.“ (263) -jb-