Zamyslenie P. Bubáka k slávnosti sv. Petra a Pavla

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k slávnosti sv. Petra a Pavla
(Mt 16,13-19): Cirkev – spoločenstvo druhých šancí

Ktosi vraj hľadaj dokonalú Cirkev. Iba do takej chcel vstúpiť. Ktosi mu na to hovorí: „Dokonalá Cirkev nejestvuje. A keby aj jestvovala, akonáhle by si ty do nej vstúpil, prestala by byť dokonalá.“

A toto je veľká pravda. Mnohí máme možno tie isté túžby. Veď pre čo iné kritizujeme Cirkev a vyčítame jej, že nie je taká, aká by mala byť? A vlastne, keď už sme pri tom: aká by vlastne mala byť? Čo je vlastne Cirkev podľa nás?

Myslím, že tieto otázky je namieste si klásť práve na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla, ktorý slávime v nedeľu. Na oboch, avšak zvlášť na Petrovi totiž viac, než na komkoľvek inom vidíme, čo je vlastne Cirkev.

V evanjeliu sviatku, ktoré pochádza od evanjelistu Matúša, budeme vidieť, že Pán Ježiš dáva Petrovi prísľub, že sa stane hlavou Cirkvi, ktorú hodlá založiť. Peter po tomto prísľube však porobil toľko trapasov, že ak by bol Pán svoj prísľub odvolal, pripadalo by nám to viac než samozrejmé. Najväčším bola Petrova zrada, ktorá bola po Judášovej druhá najhoršia. No Pán aj napriek tomuto všetkému svoj prísľub neodvolal. Naopak, po svojom vzkriesení naplno ho potvrdil. A Petrovi pri Tiberiatskom jazere ako nám to hovorí evanjelium vigílie tohto sviatku, pochádzajúce od sv. Jána, po trojitej otázke, či ho miluje, plnú moc nad Cirkvou odovzdal.

Nie je to zvláštne? Veď Ježiš mal v apoštolskom zbore takých, ktorí nezlyhali. Najlepším spomedzi nich bol bezpochyby apoštol Ján. A predsa Pán robí hlavou Cirkvi nie nevinného Jána, ale hriešnika a kajúcnika Petra. Čo je za tým?

Za tým je, milí priatelia, jedna dôležitá vec: Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých jedincov. Je spoločenstvom hriešnikov, ktorí sú na ceste k dokonalosti. No táto cesta je pre niektorých ešte poriadne dlhá. Pre iných zasa poriadne zamotaná. A pre ďalších zasa poriadne namáhavá. Je to cesta, ktorá obsahuje dobré predsavzatia, ale i zaváhania a pády. No je to zároveň cesta, ktorá musí obsahovať aj pokánie. Ježiš takto v Petrovi dáva svojej cirkvi jednu dôležitú a nezameniteľnú charakteristiku: Nie je to elitný spolok ľudí, ktorí sa osvedčili a z ktorého boli na dobro povyhadzovaní všetci tí, ktorí sa neosvedčili, ale je to spoločenstvo ľudí, ktorým bola daná po pokání druhá ba i tretia či entá šanca.
Pripomínam slovo: po pokání. Šanca bola Petrovi daná až po pokání. A
tak to bolo v dejinách kresťanstva u mnohých, aj u Pavla, aj u Augustína aj u Františka Assiského, Ignáca z Loyoly a u nespočetného zástupu mnohých ďalších.
Pred časom, po páde totality, sa u nás veľa hovorilo o lustráciách. Totiž, že do zodpovedných spoločenských pozícií sme nechceli ľudí, ktorí sa kedysi vážne previnili alebo mali účasť na nekalých praktikách zločinného komunistického režimu. Je to správna praktika. No táto praktika sa v Cirkvi nepraktizuje. Vlastne praktizuje, ale inak. Tak, že človek, ktorý sa v minulosti vážne previnil môže znova ukázať, čo je v ňom a ako to myslí, avšak za podmienky, že to, čo vykonal si prizná a robí za to pokánie. Pre Cirkev teda nie je dôležité, či človek zlyhal, ale či si svoje zlyhanie v pokore prizná a robí zaň pokánie.

Táto nová šanca sa ľuďom dáva pre to, lebo nikto z nás nie je bez zlyhaní. A zlyhanie je často veľkou školou. Práve cez pokánie. Človek sa na ňom učí nielen pravde o sebe a o svojich limitoch, ale aj pravde o Bohu a o Božej dobrote a milosrdenstve. A na tomto novom poznaní potom môže stavať v budúcnosti. Povedzte, nebola by to škoda takého človeka – ktorý dostal lekciu, na ktorej sa mohol veľa naučiť, – nielen že odstaviť, ale dokonca jeho schopnosti a nové poznanie nevyužiť?

A toto by malo byť platné nielen v rámci cirkvi, ale aj inde napríklad v našich spoločenských praktikách, ale aj v medziosobných vzťahoch. V spoločenskom živote – ako sme si to povedali – sa síce robia lustrácie, ale aj napriek tomu máme vo významných pozíciách ľudí, ktorí nielen že majú pochybnú minulosť, ale túto svoju minulosť nie sú dokonca ani ochotní dokonca v pravde zhodnotiť. Porobili lotroviny a teraz sú urazení, keď im ich niekto vyčíta. Takýmto ľuďom dôveru možné dať nie je.

To isté platí aj v medziosobných vzťahoch. Sú ľudia, ktorí nás vážne podrazia. Nakoniec, my voči iným nie sme tiež mnoho ráz lepší. Avšak to, že nás niekto sklame, alebo zradí, alebo podrazí, alebo podvedie, nie je ešte dôvod, aby sme dotyčného definitívne odpísali. Ľuďom treba dávať nové šance. Nielen preto, že aj my sami stojíme o tie nové šance. Aj preto, lebo ľudia, ktorým sa dajú nové šance, sú často poučení. No nové šance by sme im mali dať až po tom, čo urobia pokánie. Čo to je pokánie? Nie vždy musia ísť na rok na púšť a tam sa kajať vo vrecovine. Ono to všetko záleží na hĺbke zrady. Keď ide o maličkosť, stačia slová. No keď ide o vážnu vec, treba tam aj obdobie, kedy človek jasne dokáže, že už je iný, že sa zmenil. A že to, čo vykonal, patrí naozaj už iba minulosti. Hoci je pravdou, že dôvera je krehká vec: ťažko sa buduje a veľmi ľahko sa stráca. Mnohí sme ochotní človeku, ktorý nás opätovne podrazil odpustiť, avšak už menej sme naklonení tomuto človeku znova dôverovať. Odpustiť a znova dôverovať sú dve rozličné veci. Preto sa hovorí: dôveruj ale preveruj. Avšak palicu by sme nemali lámať nad nikým a cesta k dôvere by mala byť pre každého otvorená.

A nakoniec sa vráťme ešte raz k Cirkvi. Hovorí sa, že Napoleon Bonaparte sa vyhrážal pápežovi Piovi VII., ktorého vzal do zajatia, že zničí Cirkev. Pápež mu vraj na to povedal: „To sa vám nepodarí. Keď sa to počas tých stáročí jej existencie nepodarilo ani nám kňazom a biskupom, nepodarí sa to ani vám.“ A naozaj je v tom veľká pravda. Cirkev je božsko-ľudská inštitúcia. My ľudia ju často rozkladáme, ničíme, zneužívame, vydávame o nej hrozné svedectvo. No Boh si ju drží aj napriek našim chybám a zlyhaniam pri živote a v dobrej forme. A to preto, lebo my ľudia jeho Cirkev potrebujeme, aby nám bola cestou k rastu v dokonalosti.

Želám vám, milí priatelia, požehnaný sviatok Sv. apoštolov Petra a Pavla.