P. Milan Bubák k 16. nedeli: Nechajte ich rásť spolu!

Zamyslenie nad liturgickými textami 16. nedele v cezročnom období cyklu A (Mt 13, 24-43)

Možno poznáte, milí priatelia, príslovie, že „revolúcia najprv požiera nepriateľov a potom vlastné deti.“ Táto múdrosť sa dokázala už mnohokrát. Podstata revolúcie je v tom, že po násilnom prevzatí moci začne čistka. Sú odstraňovaní zlí. Samozrejme, odstraňujú ich dobrí. Keď tí zlí sú odstránení, začína paranoja. Dobrí majú podozrenie, že zlo na nich hľadí z každého kúta. A preto čistka pokračuje medzi spojencami, priateľmi, známymi, ba dokonca príbuznými.

Táto myšlienka priniesla v dejinách veľa tragédií. Príkladom sú nám Francúzska revolúcia so svojimi gilotínami, Leninova revolúcia v Rusku so svojimi gulagmi, Hitler so svojimi koncentračnými tábormi, u nás komunizmus v 50. rokoch so svojimi súdnymi monster-procesmi, či inkvizícia v 15. storočí so svojimi mučiarňami. Toto je len zopár príkladov z množstva, ktoré dejiny poznajú.

Žiadna zo snáh čistiť spoločnosť od zla (akokoľvek dobre mienených) nedopadla nikdy dobre. Aj keď začiatky každej jednej mohli byť snáď šľachetné; t.j. izolovať tých, ktorí robia zlo, neskôr sa každá zvrhla na prelievanie nevinnej krvi a páchanie zverstiev.

Preto nám Kristove slová z nedeľného evanjelia o pšenici a kúkoli zaznievajú ako memento: „Nechajte ich rásť spolu!“ Prečo Ježiš na tomto trvá? Lebo súd nikoho z nás nie je objektívny. Pri súde si každý o sebe myslí, že on je pšenica a ten druhý je kúkoľ, a pritom skutočnosť môže byť presne opačná. A keby to tak aj bolo, pravdou je, že človek, hoci na jednej strane je formovateľný, rovnako je aj deformovateľný. Hlavne keď dostane do rúk moc. Moc korumpuje. A veľká moc korumpuje veľmi.

Veľmi pekne a veru aj bolestne nám v tomto zmysle zaznievajú slová Alexandra Solženicyna, ktoré napísal vo svojom diele Súostrovie Gulag. Hovorí: „Počas rokov strávených vo väzenských táboroch som sa naučil veľkej lekcii. Naučil som sa, ako sa človek stáva zlým a ako sa stáva dobrým. Keď som bol mladý, myslel som si o sebe, že som neomylný, a voči tým, ktorí boli podo mnou som bol surový. Bol som šialene zamilovaný do moci a pri jej uplatňovaní som bol vrahom a utláčateľom. No v týchto mojich najtemnejších momentoch som si myslel, že robím dobre a mal som množstvo argumentov, ktorými som svoje skutky ospravedlňoval. Až vtedy, keď sa veci obrátili, keď som ja sám ako väzeň ležal na hnilom matraci, až vtedy som začal v sebe cítiť prvé záchvevy dobra. Postupne som si začal uvedomovať, že línia, ktorá delí dobro od zla neprechádza medzi štátmi, ani medzi triedami, ani medzi politickými stranami, ale prechádza priamo cez srdce každého jedného človeka. Dokonca aj v srdciach, ktoré sú preťažené zlom je stále zachované malé predmostie dobra. A naopak, v tom najlepšom zo všetkých ľudských sŕdc sa nachádza malé zákutie nevykoreneného zla.”

A tieto Solženicinove slová by som rád doplnil mnohovravnou meditáciou spisovateľa Khalila Gibrana z jeho dielka Prorok. Meditácia má názov: O hriechu a treste.

Chcel by som rozprávať o človeku vo vás. Lebo on je ten, kto pozná hriech a pyká, nie božskosť. Často som vás počul hovoriť o niekom, kto vykonal zlý skutok, akoby to nebol jeden z vás, ale cudzinec, čo sa náhodou votrel do vášho sveta.

Ale vravím vám, že tak, ako svätí a spravodliví sa nemôžu povzniesť nad to najvyššie, čo je v každom z vás, ani zlí a slabí nemôžu klesnúť nižšie, než je to najnižšie vo vás.

A ako ani jeden list nemôže zožltnúť bez tichého súhlasu celého stromu, tak ani zločinec nemôže páchať zlo bez skrytého súhlasu vás všetkých.

Všetci kráčate v dlhej procesii k božskosti, čo je vo vás: Vy ste cesta a zároveň i pútnici.
A keď niekto z vás spadne, spadne ako výstraha pre tých, čo idú za ním - že je pred nimi kameň, o ktorý sa môžu potknúť. A spadne aj pre tých, ktorí kráčali pred ním a ktorí, hoci rýchlejší chodci, neodvalili kameň z cesty.

A vypočujte ešte aj toto, hoci tieto slová veľmi zaťažia vaše srdcia: Ten, koho zabili, nie je nevinný, a koho okradli, ten si o to koledoval.

Ani hľadači Pravdy nie sú celkom bez viny na zlom skutku hriešnika, a ten, čo si myslí, že má čisté ruky, nemá ich čisté, kým jestvuje zločin. Áno, hriešnik je často obeťou toho, komu sa stala krivda, a ešte častejšie odsúdený pyká za nevinného a bezúhonného.

Nie je možné oddeliť spravodlivých od nespravodlivých a dobrých od zlých, lebo spolu stoja voči tomu istému slnku, ako spolu sa tkali biele a čierne vlákna na kúsku plátna. A keď sa čierne vlákno pretrhne, tkáč prezrie plátno a prezrie aj krosná.

Keby niekto z vás chcel postaviť pred súd nevernú ženu, nech najprv položí na váhy spravodlivosti srdce jej manžela a potom i jeho dušu. A ten, kto by chcel zbičovať previnilca, nech si obzrie aj dušu poškodeného.

Keby niekto z vás chcel trestať v mene spravodlivosti a zaťať sekerou do zlého stromu, nech sa dobre pozrie aj na jeho korene. Poviem vám, nájde tam korene dobra i zla, plodnosti i neúrody, ako sa dôverne objímajú v tichom srdci Zeme.

A vy, sudcovia, ktorých úlohou je chrániť spravodlivosť, akýže ortieľ vynesiete nad tým, kto je počestný telom, no v duchu zlodejom?

Akú odplatu vymeriate tomu, kto zabíja telo, no je sám zabíjaný v duši?

Aký rozsudok vynesiete nad tým, kto podvádza a utláča, no pritom on sám bol a je zraňovaný a znásilňovaný? A ako potrescete tých, ktorých výčitky svedomia sú už väčšie, než boli ich zlé skutky?

Či nie sú výčitky svedomia vyššou spravodlivosťou než sám zákon? Výčitky svedomia nemôžete uložiť nevinnému, ani ich sňať zo srdca toho, kto sa cíti vinný.

Ako nevolaný hosť prichádzajú s nocou a zobúdzajú vás, aby ste sa ponorili do seba. A vy, ktorí by ste chceli pochopiť spravodlivosť, akože jej porozumiete, ak neuzriete všetky skutky v plnom svetle?

Len potom poznáte, že spravodlivý i podlý je ten istý človek, nachádzajúci sa medzi temnotou noci svojho trpasličieho ja a žiarivým dňom vlastného božského JA, a že ani vrchol veže chrámu nie je významnejší než najnižší kameň v jej základoch.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.