Obdobie prázdnin a
dovoleniek charakterizuje cestovanie. Človek akosi spontánne pociťuje potrebu opustiť
bežnú každodennosť a ísť niekam inam, odpočinúť si a obohatiť sa poznaním nových miest
čí krajín. Je však rozdiel medzi turistikou a putovaním, púťou, ktorá okrem odpočinku
a nových poznatkov prináša i duchovné obohatenie. Skúsme sa pri našom dovolenkovom
putovaní inšpirovať tromi cestami stredovekého mystika Jána z Kríža, ktoré na seba
vzájomne nadväzujú a vedú k stretnutiu s Bohom: cesta očistenia – via purgativa
cesta osvietenia – via illuminativa cesta zjednotenia–
via unitiva
Cestovanie na pútne miesta môže niesť stopy týchto ciest.
Takto sa naše fyzické putovanie stane i putovaním duchovným.
1. Cesta
očistenia – via purgativa
Príprava na cestovanie obyčajne
predpokladá istú znalosť prostredia alebo krajiny, do ktorej cestujeme. Bez tejto
znalosti ľahko zabudneme na niečo dôležité. I s prípravou na púť je to podobne. Ide
o prípravu na stretnutie s posvätnými miestami a treba o nich niečo vedieť. Okrem
poznania histórie a tradície miesta, na ktoré sa chystáme cestovať, je už na začiatku
potrebné pripraviť priestor pre duchovné ovocie, ktoré nám má púť priniesť. Táto príprava
podľa viacerých autorov spočíva v očistení srdca. Jedine takéto vnútro zachytí duchovné
bohatstvo pútneho miesta a nezostane len pri estetickom alebo spoločenskom zážitku.
Podľa sv.TomášaAkvinskéhosa človek potrebuje neustále očisťovať,
pretože kontaktom s prízemnými vecami sa často znečistí. Toto očisťovanie sa deje
predovšetkým prostredníctvom sviatosti zmierenia. Florenský píše, že cieľom akéhokoľvek
sebazáporu, ovládania ale najmä sviatosti zmierenia nie je to, aby sa človek stal
dobrým, ale aby sa stal duchovne pekným. Vnútorná krása človeka sa odráža na jeho
tvári. Nezostáva skrytá vo vnútri človeka, ale zasahuje i najbližšie okolie. O duchovných
osobách sa vždy hovorilo, že ich spôsob života neočisťuje len ich samotných, ale očisťuje
a skrášľuje celý svet. Na cestu si obyčajne nemôžeme vziať veľa vecí - musíme
teda selektovať a niektorých vecí sa zriecť. Tak, ako letecké spoločnosti určujú maximálnu
povolenú hmotnosť batožiny, ktorú si cestujúci môžu vziať do lietadla, podobne je
to i v duchovnej oblasti. Príprava na púť si vyžaduje selektovanie a zriekanie. Asketická
literatúra často zdôrazňuje nenaviazanosť na materiálne dobrá. I psychológovia hovoria
o potrebe nechať všetky svoje starosti doma. V opačnom prípade človek síce pri putovaní
opustí miesto, kde žije celý rok, ale v srdci si toto miesto i s jeho starosťami nesie
so sebou. Niečo podobné platí i pre náš duchovný úžitok. Bl. Ján Solitario, ktorý
žil v Sýrii na začiatku VI. storočia, rozlišuje tri stupne opustenia alebo odstupu:
1. fyzický odstup od materiálnych dobier, 2. psychický odstup od vášní a zlých
návykov, 3. duchovný odstup od presadzovania len svojej vôle, svojich názorov.
Ľudia, ktorí nedokážu aspoň čiastočne realizovať tieto tri odstupy, nedokážu vnímať
ani jemné duchovné podnety pútnických miest, ktoré vstúpia len do pripraveného srdca.
2. Cesta osvietenia – via illuminativa
Psychológia
hovorí o istej komfortnej zóne, v ktorej sa človek cíti bezpečný a nerád ju opúšťa.
Komfortná zóna však neraz udržuje i pocit falošnej bezpečnosti. Na to, aby z človeka
vyrástla dospelá osobnosť, potrebuje ju opustiť a podstúpiť isté riziká. I pri duchovnom
putovaní je to podobne. Človek riskuje, že sa stratí, že nezvládne podnety, ktoré
sa mu ponúkajú v novom, neznámom prostredí. Avšak môže ísť aj o proces iluminácie,
osvetlenia a nových pozitívnych podnetov. V duchovnej tradícii sa putovanie často
spájalo s rytmickým opakovaním krátkych modlitieb, ktoré sledovali rytmus krokov.
Toto recitovanie malo svoju obrannú funkciu proti rušivým myšlienkam a otváralo srdce
človeka k pozitívnym podnetom. Očisťovanie a zriekanie ako príprava na putovanie
má svoje opodstatnenie. Je podmienkou na získanie nových duchovných dobier. Sv. Pavol
to vyjadruje takto: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo,
láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3,12). Vyzliecť sa zo života
hriechu a obliecť si nového človeka bolo jedným z centrálnych aspektov liturgie krstu.
Skôr ako katechumeni zostúpili ku krstnému prameňu, vyzliekli sa zo svojich šiat a
pokrstení si obliekli nový odev. Keď sa človek vymaňuje z hriechu a zakúsi víťazstvo
nad ním, postupne sa v ňom začínajú rozvíjať čnosti. Môžeme povedať, že prechádza
z cesty očistenia na cestu osvietenia v momente, keď v ňom začínajú prevažovať dobré
návyky nad zlými. Toto nové obdobie sa nazýva osvietenie, pretože človeku
umožňuje nanovo objavovať pravdy viery. V oblasti nových vedeckých objavov a vynálezov
sa niekedy hovorí, že náhoda praje iba pripravenej mysli. Znamená to, že človek
v oblasti vedeckého bádania vynaloží veľké úsilie na nahromadenie poznatkov, ale samotný
objav alebo vynález neraz zíde človeku na um akosi spontánne. V tichu, na ceste alebo
pri inej činnosti príde zrazu myšlienka, ktorá akoby nebola výsledkom diskurzívneho
uvažovania samotného bádateľa a ktorá jeho samotného prekvapí. I pri putovaní
dochádza k takýmto spontánnym objavom právd viery. Zrazu sa nám niečo z týchto právd
vyjasní. Nie že by sme o nich nevedeli, ale nikdy sme si ich neosvojili, neobťažkali
a osobne nezažili. Pri putovaní samotný Kristus stvárňuje úsudok človeka, jeho pocity
a napredovanie. Človek obyčajne v určitom štádiu putovania získava istý stupeň slobody,
zrelosti vo viere a stáva sa priateľom vnútorného mlčania.
3. Cesta zjednotenia
– via unitiva
Po putovaní, ktoré môže trvať rôzne dlho, obyčajne
dorazíme na pútne miesto. Môžeme sa dotknúť miesta zjavenia, zázraku alebo priamo
relikvií svätých. Pútne miesto je prostredníkom k zjednoteniu sa s Bohom. Podľa viacerých
autorov sa milosti, ktoré ľudia môžu dostať na pútnych miestach, nedajú dosiahnuť
vlastným úsilím. Sú darom Ducha Božieho. Ide o silný zážitok slobody a istoty, že
všetko je v Božích rukách. Takýto zážitok nezostane bez dôsledkov a poznačí život
človeka i v ďalšom období. Duchovný zážitok sa do istej miery podobá estetickému zážitku.
Nikdy nezabudnem, ako sa nám v orchestri zdôveril jeden staručký dirigent o svojej
potrebe hudobného zážitku. Povedal: „Keď týždeň alebo dva nepočujem dobrú hudbu na
koncerte, cítim sa nesvoj. Necítim sa dobre.” Podobne by nám, kresťanom, nemala chýbať
túžba po zážitku zo stretnutia s Bohom. Samotný zážitok prichádza zvonka, od Darcu
všetkého, avšak my ho môžeme do istej miery ovplyvniť. Tým, že sa vyberieme na púť
s čistým srdcom, ktoré má odstup od vášní a zlých návykov – via purgativa,
tým že putujúc nanovo prežijeme niektoré pravdy viery – via illuminativa a
tým, že sa prostredníctvom posvätných miest otvoríme Božiemu dotyku – via unitiva.
Tým že otvoríme naše srdce voči všetkému, čím nás chce Pán aj pri návšteve pútnych
miest obohatiť.