Zamyslenie pátra Bubáka k 15. nedeli v cezročnom období
Zamyslenie pátra Milana
Bubáka SVD k 15. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 13, 1-23): Akými sme
rozsievačmi?
Snáď vám to nebude pripadať ako trocha arogantné alebo domýšľavé,
keď poviem, že som v pozícii rozsievača. Samozrejme aj pôdy. Ale z poverenia Cirkvi
som ako kňaz bol poverený byť rozsievačom. A niekedy sa pýtam, či a aký to má všetko
význam? Pripravovať si nielen nedeľu čo nedeľu, ale aj častejšie nejaký príhovor.
Sú chvíle, kedy to nie je ľahké. Poslucháči sú mnohoráz veľmi nároční. Nemajú radi,
keď sa kazateľ opakuje. Preto sa snažím vymýšľať vždy niečo nové. Aj keď málokedy
je to skutočne čosi nové. Každý z nás máme myšlienky či ideály alebo vízie, ktoré
máme radi a ktoré radi zdôrazňujeme aj keď nie, samozrejme, stále rovnako tými istými
slovami. No predsa snažím sa o pestrosť a o obmenu. Za tie roky svojej kňazskej služby
som toho povedal už veľmi veľa. Od čias, čo vlastním počítač a čo som schopný si kázne
ukladať prehľadne aj do neho, viem svoje príhovory aj spočítať. Je ich niekoľko stoviek.
A predsa pýtam sa, či je z toho nejaká úroda.
Je však táto otázka namieste?
My kňazi nie sme jediní, ktorí máme túto pozíciu. Máte ju aj vy rodičia. Majú ju aj
učitelia a iní, ktorí sa zaoberajú formáciou človeka. Našou úlohou asi nebude posudzovať
úrodu. V iných oblastiach toto dôležité je. Ak podnikanie v zmysle výsledkov je neúčinné,
potom je namieste všetko to zrušiť a zaoberať sa niečím iným. Rozsievač v dnešnom
evanjeliu však rozsieva semeno márnivo, aj keď vie, že väčšina (opakujem väčšina)
jeho semien úrodu neprinesie. Nešetrí, aby nebol raz obvinený, že on je na vine, že
sa úroda nedostavila. On je povinný rozsievať: hojne, márnivo, veľkodušne. Žiaden
hospodár by tak nerobil. No rozsievač slova to robiť má. Toto je vodčia myšlienka
pre rozsievačov slova. Majú to robiť veľkodušne, márnivo, vynachádzavo, vždy nanovo
s nádejou, že jedného dňa snáď úroda príde.
Čo je pozoruhodné na dnešnom evanjeliu
je to, že každá z tých pôd, kde semeno dopadlo, sa dala skultivovať. To znamená, že
nedalo sa povedať: «Sem sa siať nemá. Má sa siať iba do pôdy dobrej a dobre skultivovanej.»
Aj kraj cesty sa dá skultivovať tým, že sa poorie. Aj kamenistá pôda tým, že sa kamene
odstránia. Veď či sa toto nerobí aj na mnohých miestach Slovenska? A pôda s tŕním
a bodľačím tak, že sa bude okopávať, prípadne, že sa tŕnie odstráni. A vznikne pôda,
kde bude rásť len to, čo rásť má. Podobne je to aj s dobrou pôdou: nie každé semeno
prinieslo 100%-nú úrodu. No keď sa polieva, prevzdušňuje a môže byť úroda 100%-ná.
Čo to prakticky znamená? Znamená to, že máme siať. Či to je niekomu vhod alebo
nevhod. Slovom sa nikdy nemá šetriť. No musí to byť slovo len kvalitné. Nemyslím si,
že rozsievač rozsieval do teritória na kraj cesty semeno druho- alebo dokonca treťotriedne.
Všade rozsieval semeno dobré. Znamená to, že ako rozsievači slova musíme byť pripravení
na rozsievanie a rozsievať kvalitu. A je možné, že semeno úrodu prinesie. Veď či sme
neboli svedkami mnohých zázrakov v tomto zmysle? Aj ako kňaz viem zo svojej praxe
povedať, koľko ľudí, o ktorých by som bol v čase, keď som „do nich sial“, nebol povedal,
že z nich niečo bude, sa keď prišiel čas nechali slovom inšpirovať. To isté možno
poznáte vy rodičia. Poslucháča preto netreba nikdy hodnotiť alebo sortovať. Treba
siať a siať. Bez diskriminácie, šetrenia, ľútosti.
Poviem vám ešte o jednom
mojom presvedčení, ktoré nadobúdam po rokoch svojho pôsobenia ako kňaz a kazateľ.
Nedávno, keď som ešte slúžieval nedeľnú večernú sv. omšu v Blumentáli v Bratislave,
som sa divil nad zložením osadenstva, ktoré tam prichádzalo. Keď som tú omšu začal
slúžiť ma upozorňovali, že je to takmer mŕtve poslucháčstvo. No ja som si tých ľudí
veľmi obľúbil. Je síce pravda, že pri odpovediach neboli veľmi aktívni. Niekedy som
musel zaostriť sluch, aby som vôbec počul odpoveď na moje výzvy pri liturgii. No keď
som tam nedeľu čo nedeľu videl prichádzať tých istých ľudí – a nebolo ich vôbec málo
– povedal som si: týchto ľudí tu asi niečo ťahá. Čo asi? Raz som im to aj povedal.
Hovorím im: „Viem, že mnohí z vás, ktorí sem chodíte týždeň čo týždeň, možno nie ste
veľmi veriaci. Váš bežný všednodenný život je možno veľmi odlišný od toho, čo tu počúvate.
Možno s mnohými vecami, ktoré sa tu hovoria, ani nesúhlasíte. Možno sa niektorým dokonca
vysmievate, ako naivným a nečasovým. No aj napriek tomu, predsa prichádzate nedeľu
čo nedeľu sem do chrámu, aby ste si Božie slovo znova vypočuli. A toto je už samé
o sebe dosť.“ Niekedy počúvame reči ako: koľkí z tých, ktorí prídu do kostola, to,
čo tam počujú, aj žijú!? Koľkí z nich napríklad chodia k sviatostiam: na spoveď a
na prijímanie? Pravdu povediac, z tých z toho Blumentálu bolo takých veľmi málo. To
isté som videl v UPC na nedeľnej sv. omši o 22:00 hod. Veľká sála bola plná, väčšinou
mladých ľudí. Odpovede na moje výzvy ako „Pán s vami!“ som sotva počul, a počet tých,
ktorí išli na prijímanie, ani nespomínam. Bolo to však spoločenstvo veľmi inšpiratívne.
Nepodceňujme týchto ľudí! Nepodceňujme ani štatistiky. Niektorí sa štatistikám
o náboženskej príslušnosti smejú. Slovensko má skoro 75% katolíkov a skoro 85% kresťanov.
„Čo sú to však za kresťania?“ povieme. Osobne si však myslím, že toto by sme podceňovať
nemali. Ak si totiž niekto dá tú námahu, že sa v dnešnej dobe, keď ho nikto do ničoho
netlačí, prihlási ku kresťanstvu alebo si dá námahu, že si vyčlení hodinu alebo dve
v týždni, aby prišiel do kostola, potom to o čomsi svedčí: že tam – v ňom – predsa
len nejaká pôda je a že to semeno tam padlo; aj keď možno zablúdilo niekde, kde nemalo,
ako tá ryža pri mladomanželoch. A toto semeno možno vo chvíli, keď to ten človek bude
najviac potrebovať, prinesie úrodu. Našou úlohou nie je tento proces hodnotiť. Našou
úlohou je rozsievať. Nech sme ktokoľvek: rodičia, vychovávatelia, kňazi... Ako rozsievači
by sme sa nemali nikdy svojej práci spreneveriť. A byť vždy rozsievačmi márnivými
a veľkorysými, tak, ako ten rozsievač z evanjelia.