Myšlienky Svätého Otca pre kňazov – 3. časť

V čom spočíva tajomstvo otcovského prístupu pápeža Františka k ľuďom? Veľa nám o tom prezradí jeho chápanie úlohy kňaza v duchu Dokumentu z Aparecídy. Popri poukázaní na komunitný rozmer kňazskej identity tento dokument dáva do pozornosti aj vzor s charakteristickými črtami. Ide o obraz Dobrého pastiera. Ako hovorí Svätý Otec, od kňazov, ktorí slúžia vo farnostiach, sa žiadajú nové postoje (201). V prvom rade záleží na tom, aby sa kňaz stal autentickým učeníkom Ježiša Krista, pretože iba vtedy, keď je do Pána zamilovaný, podčiarkuje pápež František, môže prispieť k úspešnej obnove farnosti. Zároveň by mal byť horlivým misionárom, ktorého pohýna neustála túžba vykročiť k tým, ktorí sú vzdialení a neuspokojí sa s jednoduchou administráciou (201).

Opäť sa tu teda ukazuje protiklad medzi darom a riadením. Ak sa kňazská služba pochopí ako dar, vylúči sa funkcionalistický postoj zameraný len na výkony. Apoštolská práca vo farnosti sa potom správne vníma cez optiku „učeníka misionára“. Svätý Otec sa tak v obraze Dobrého pastiera sústreďuje na dva vzájomne prepojené aspekty: vo vnútri byť zamilovanými učeníkmi Pána a smerom von byť jeho horlivými misionármi.

Byť zamilovanými učeníkmi, čo predstavuje vnútorný prvok tohto obrazu, má za svoj základ vernosť. Táto vernosť sa živí duchovným životom, založenom na načúvaní Božiemu slovu a na dennom slávení Eucharistie. Pápež František tu cituje čílskeho jezuitu sv. Alberta Hurtada (1901-1952): „Moja omša je môj život a môj život je predĺženou omšou“ (191).

Pre pripodobnenie sa Kristovi ako Majstrovi (199) sa vyžaduje osvojiť si ako ústrednú vec prikázanie lásky (138). Nasledovaním Ježiša Krista, uvádza Svätý Otec podľa Dokumentu z Aparecídy, sa učíme a praktizujeme Blahoslavenstvá Božieho Kráľovstva, čiže samotný Ježišov štýl života: jeho lásku a synovskú poslušnosť voči Otcovi, hlboké spolucítenie s ľudským utrpením, jeho blízkosť k chudobným a maličkým, jeho vernosť zverenému poslaniu, jeho slúžiacu lásku až po úplné sebadarovaniu vlastného života (139).

Druhý, vonkajší prejav obrazu Dobrého pastiera, spočíva v misionárskej horlivosti (201) ako službe životu (199). „Plnosť citového života sa prejavuje v pastoračnej láske“ hovorí Svätý Otec. Tento aspekt horlivého misionára zahŕňa aj živenie veriacich Eucharistiou (176-177), Božím slovom a formáciou. Pričom formácia sa v Dokumente z Aparecídy chápe ako sprevádzanie učeníkov (porov. 6.2.2.4). Okrem živenia ovečiek sa Dobrý pastier stará o ich liečbu: sviatosťou zmierenia (177), pastoračným milosrdenstvom a láskou, s osobitnou pozornosťou k životu krehkému a zranenému násilím a neistotou (197).

Ako ďalej Svätý Otec pripomína, Aparecída, keď hovorí o misionárskom nadšení, používa silné prívlastky: „horliví misionári“ (199), „vášnivé vloženie sa do pastoračného poslania“ (195), „kňaz zamilovaný do Pána“ (2001). Je zrejmé, že Dokument chce zdôrazniť niečo viac ako iba jednoduché ohlasovanie. Ide o „citovo-existenciálne zaangažovanie“, ktoré vedie k ochrane zvereného stáda (199). To si vyžaduje nasadenie, ktoré je namáhavé a zároveň plné nežnosti, vyžaduje si zhodnotenie seba samého i zhodnotenie stavu stáda, aby sa ochránilo to, čo je krehké, vzácne a čomu hrozí nebezpečenstvo. Pápež František v tejto súvislosti odpovedá aj na otázku, kde má táto oduševnená starostlivosť kňaza svoj pôvod. Vychádza z vlastného „vedomia príslušnosti ku Kristovi“ (145). Ak toto vedomie rastie vo vďačnosti a radosti, rastie aj chuť komunikovať ostatným ovocie tohto stretnutia. Misia nie je teda vymedzená nejakým programom či plánom, ale je predovšetkým delením sa o skúsenosť stretnutia s Kristom, jeho ohlasovaním od osoby k osobe, od spoločenstva k spoločenstvu a od Cirkvi k celému svetu (145).

V súvislosti s témou kňaza ako horlivého misionára, ako uvádza Svätý Otec, Aparecída vyzýva k tzv. „pastoračnému obráteniu“. Ide tu o prechod „od čisto udržiavajúcej pastorácie k zásadne misionárskej.“ Len takto sa totiž Cirkev prejaví „ako matka, ktorá vychádza v ústrety, ako pohostinne prijímajúci domov a permanentná škola misionárskeho spoločenstva“ (370).

Misionárske nadšenie je dielom Ducha Svätého. Je založené na poslušnosti vnuknutiam Ducha, jeho životnej sile, ktorá uvádza do pohybu a premieňa každý rozmer existencie. Nejde teda o skúsenosť, ktorá by sa obmedzovala na priestor súkromnej zbožnosti, ale o snahu dovoliť mu, aby všetko rozpálil a oživil. Podľa Svätého Otca sa takto pohnutý misionár učí prejavovať misionársku horlivosť v práci, v dialógu, v službe a v dennom poslaní (284). Dokument povzbudzuje k odvahe založenej na vedomí, že prvým misionárskym hýbateľom je Duch Svätý: „Zaveďme naše lode na hlbinu mocným vanutím Ducha Svätého, bez strachu z búrok, s istotou, že Božia prozreteľnosť nás vždy štedro prekvapí“ (551).

Na zavŕšenie myšlienok o pripodobnení sa Dobrému pastierovi v misionárskej horlivosti, Svätý Otec pripomína, že záverečné povzbudenie Dokumentu z Aparecídy (552) korešponduje s jedným z najkrajších a nasilnejších dokumentov Magistéria, apoštolskou exhortáciou Pavla VI. Evangelii nuntiandi z roku 1975. Osobitne výstižne to vyjadruje výzva, ktorou uzavrieme aj naše dnešné pokračovanie cyklu myšlienok Svätého Otca Františka pre kňazov. Výzva znie takto: «Prinavráťme apoštolátu jeho váhu aj odvahu». -aj, jb-