Vážení poslucháči,
v roku 1970 založil katolícky kňaz Anton Gots v Rakúsku Katolícke združenie chorých.
Jeho členovia si vzájomne pomáhajú, píšu si a stretávajú sa na duchovných obnovách
a seminároch. Okrem toho spomínaný kňaz inicioval v Linzi aj založenie zväzu s názvom
Dôstojný život, s cieľom prinavrátiť ľudskú dôstojnosť ťažko invalidizovaným
občanom. On sám prešiel ťažkým ochorením, ktoré premeditoval na nemocničnom lôžku,
výsledkom čoho je jeho kniha Prijímam kríž, ktorá vzbudila veľký čitateľský
záujem. Dokonca prispela k otvoreniu centra pre najťažšie postihnutých v krásnom prostredí
Horného Rakúska. V nasledujúcej chvíli vám ponúkame výber z autorových cenných myšlienok
zo spomínanej publikácie, ktorú v slovenčine vydalo vydavateľstvo Lúč v Bratislave.
Nech sú pre vás v pôsobivej interpretácii pani Hildy Michalíkovej skutočným povzbudením:
„Jedného
rána, ako blesk z jasného neba, sa mi zdravotný stav náhle zhoršil: takmer nezastaviteľné
krvácanie do žalúdka. Lekári potrebovali pol dňa nepretržitej práce, aby zvládli túto
nebezpečnú krízu. Ale všetko sa dobre skončilo a po niekoľkých dňoch smiem ísť „domov“,
do svojej starej nemocničnej izby na internom oddelení. Len čo som prišiel, sestra
berie môj kufrík a ukladá do skrine veci, ktoré som mal so sebou. Z vnútornej priehrady
kufríka vypadne akási ošúchaná a zožltnutá obálka. „Čo je to?“Sestra
mi ju podáva. Vyberám z nej dve pohľadnice, na jednej ikona Madony, na druhej vytlačený
text. Kto ich vložil do kufríka? Nemám potuchy. Na karte je nadpis Tvoj kríž a
pod ním úryvok z textu sv. Františka Saleského:
Keby všetci anjeli, všetci
géniovia sveta skúmali, čo by ti osožilo práve v tejto alebo onej situácii, či
toto alebo ono utrpenie, či táto skúška alebo táto bolestná strata, neboli
by v stave objaviť niečo, čo by ti zodpovedalo lepšie, než to, čo ťa postihlo. Večná
Božia Prozreteľnosť si už od začiatku zaumienila darovať ti tento kríž ako
drahocenný poklad svojho srdca. Ale skôr, ako ti ho poslal, Boh
sa naň pozeral svojím všemohúcim pohľadom, premyslel ho svojím Božským umom, vyskúšal
svojou múdrou spravodlivosťou, a zohrial ho svojím láskavým zmilovaním. Zmeral
ho oboma rukami, aby náhodou nebol ani o milimeter väčší alebo o miligram
ťažší. Potom ho požehnal svojím svätým menom, pomazal svojou milosťou
a vdýchol doň svoju útechu, no ešte raz pozrel na teba a tvoju statočnosť. Tak
ti on prichádza zo samého neba ako Božie pozvanie i ako dar jeho milosrdnej
lásky, aby si sa stal tým, čím si, a našiel v Bohu svoje naplnenie.
Často čítam tento text, najmä v dňoch, keď sa zdá, že aj samo nebo je
zatvorené. To, čo čítam, je akoby odpoveď na moju situáciu. Nie je to čudné, že neraz
dlho nosíme so sebou takéto odpovede a vôbec ich nevidíme a nepočujeme?! Boh k nám
v pravý čas usmerňuje svoju reč. Potrebujeme len oči viery pre jeho skrytú prítomnosť.
Kríž sa takto stáva pochopiteľnejší a znesiteľnejší, keď v ňom nevidíme kliatbu, ale
znak Božej lásky. Ako som už rozprával, v mojej izbe sa nevysvetliteľným spôsobom
objavil obrázok Madony. Sestra ho položila na viditeľné miesto. V listoch, pri návštevách
i odovzdávaní pozdravov mi ľudia často hovoria, že prosia Matku Božiu za mňa na púťach
či pri modlitbách v kostole. Dôvodom toľkej dôvery je práve chvíľa, keď stála pod
krížom svojho Syna. Človek ktorý sa k nej modlí a chce byť celkom blízko pri nej,
vrastá do sféry Boha, ktorý je s ňou, a v tejto blízkosti je chránený Bohom. Pre
toto všetko cez deň i v bezsenných nociach často siahnem po ruženci. A potom, jedného
dňa po dlhých a ťažkých mesiacoch si uvedomujem, že nepríjemné, nebezpečné záchvaty
sa už neobjavujú a celkom zjavne sa mi vracajú telesné sily. Po šiestich mesiacoch
sa môžem opäť zúčastniť na svätej omši. O tri mesiace sa dožívam ďalšej radosti:
ležiac na posteli smiem po prvý raz koncelebrovať. Moja nemocničná izba sa stáva dvoranou
Pánovej večere. Lebo on aj môj život na nemocničnej posteli kladie na paténu a do
kalicha, aby ho obetoval nebeskému Otcovi za mnohých. Zavše prídu chorí zo susedných
izieb, ba aj zvonka a slávia so mnou svätú obetu. Na svätej omši som živo pocítil,
ako je nám Kristus blízko! ... Kto je dlho pripútaný na nemocničnú posteľ, ten po
istom čase začne mať zvláštny vplyv na svoje okolie, hoci vôbec po tom netúži. Pozorujem
i to, že čím viac cudzích bremien preberám, tým ľahšie zabúdam na svoje vlastné...
Človek z choroby nikdy nevychádza taký, aký bol predtým.
Dobrým ovocím mojej
choroby bude predsavzatie, že ostanem bdelý nad vecami a nedovolím, aby ma celkom
pohltili. Z poznatku, že Boh je prítomný, musím si odniesť postoj radosti a dôvery.
Z celej skúsenosti spásonosného času choroby musí po celý môj ďalší život ako najdôležitejšia
aktivita ostať zjednocovanie sa s Kristovým krížom. A napokon, musím v budúcnosti
neprestajne spievať chválospev o dobrom človeku. Veľa dobrého som zažil a spoznal
mnoho dobrých ľudí. To ma zaväzuje. Každý deň musím svojmu svedomiu adresovať apel,
aby sa zaradilo do radu dobrých a medzi nimi ostalo. Boh je medzi nami vo všetkých
dobrých ľuďoch, ktorí zabúdajúc na seba, slúžia iným, hlavne trpiacim. To všetko mi
prichádza na myseľ, keď radostne a vzrušene myslím na zajtrajší deň. Mnoho spásy
videli moje oči a verím, že som sa v istom zmysle pripravil na službu ľuďom. Uprostred
tejto radosti dostávam peknú pohľadnicu. Je na nej verš speváka Bergengruena, ktorý
krásnym spôsobom zhŕňa celú minulosť do programu pre budúcnosť: „Bolesti trvajú
len krátky záblesk. Všetko, čo čuje ucho, bol iba chválospev.“