Príhovor pápeža Františka svetu práce na univerzite v Molise

Vážený pán rektor,
vážení činitelia, študenti, univerzitní zamestnanci, profesori,
bratia a sestry pracujúceho sveta,

ďakujem Vám za Vaše prijatie. Predovšetkým Vám ďakujem za to, že ste so mnou zdieľali vašu realitu života, vaše námahy i nádeje. Pán rektor použil vyjadrenie, ktoré som raz použil, že náš Boh je Bohom prekvapení: a je to pravda. Každý deň nám pripravuje jedno z nich, všakže? Taký je náš Otec. Avšak povedal o Bohu aj inú vec, ktorú teraz preberiem – že Boh rozbíja schémy. A ak my sami nemáme odvahu rozbíjať schémy, nikdy nebudeme napredovať, pretože náš Boh nás podnecuje k nasledovnému: byť tvorivými pri vytváraní budúcnosti. Nádherná teologická definícia!

Moja návšteva v Molise sa začína týmto stretnutím so svetom práce, no miesto, na ktorom sa nachádzame, je univerzita. A má to svoj význam: vyjadruje to dôležitosť výskumu a formovania aj za tým účelom, aby mohli byť zodpovedané nové zložité otázky, ktoré kladie súčasná ekonomická kríza na úrovni miestnej, národnej i medzinárodnej. Pred chvíľou to dosvedčil i mladý poľnohospodár svojím rozhodnutím doplniť si vysokoškolské vzdelanie v oblasti agronómie a venovať sa obrábaniu zeme z „povolania“. Zostať roľníkom na poli neznamená zostať zafixovaným; je to vytváranie dialógu – plodného, kreatívneho. Je to dialóg Človeka so svojou pôdou, ktorú obhospodaruje a robí ju pre nás všetkých úrodnou. Toto je dôležité. Dobrý vzdelávací program neponúka jednoduché riešenia, ale pomáha nadobudnúť širší a tvorivejší rozhľad, ktorý dokáže lepšie zhodnotiť zdroje územia.

V plnej miere zdieľam to, čo bolo povedané v súvislosti so „starostlivosťou“ o pôdu – aby vydávala úrodu tak, že by nebola „zbavená úrodnosti“. Toto je jednou z najväčších výziev našej doby: vydať sa cestou takého rozvoja, ktorý dokáže rešpektovať stvorenstvo. Pozerám na Ameriku, moju vlasť, a aj tam: mnoho celkom vyklčovaných lesov, ktoré sa zmenili na pôdu, ktorú nemožno kultivovať, ktorá nie je schopná dať život. Je to náš hriech: obrali sme pôdu o úrodnosť a nenechali sme ju, aby s pomocou nášho obrábania vydala to, čo v sebe ukrýva.

Ďalšia výzva zaznela v hlase tejto statočnej matky robotníčky, keď hovorila i v mene svojej rodiny: manžela, malého dieťaťa i toho ešte pod srdcom. Je to naliehavá výzva za prácu a súčasne za rodinu. Vďaka za toto svedectvo! V skutočnosti ide o to, aby sa našiel spôsob, ako zladiť čas na prácu s časom pre rodinu. No poviem vám jednu vec: chodievam do spovednice, spovedám ľudí; v súčasnosti nie až tak, ako som to robieval v inej diecéze... Keď príde nejaká mladá matka alebo otec, pýtam sa: „Koľko máte detí?“ A oni mi povedia. A položím zakaždým ďalšiu otázku: „Povedz mi: hráš sa so svojimi deťmi?“ Väčšina reaguje: „Prosím, Otče?“ – „Áno, áno: hrávaš sa? Tráviš čas so svojimi deťmi?“ Strácame túto schopnosť, túto múdrosť hrania sa spolu s našimi deťmi. Ekonomická situácia nás dotláča k tomu, aby sme ju strácali. Prosím vás, venujme čas našim deťom! Nedeľa – bola tu táto zmienka o nedeli, patriacej rodine, tráveniu času... Toto je „kritický“ moment – moment, ktorý nám dovoľuje rozlíšiť a zhodnotiť kvalitu ľudskej stránky ekonomického systému, ktorého sme súčasťou. V rámci tohto prostredia sa vynára tiež otázka nedeľnej práce, ktorá nie je len záležitosťou veriacich, ale – nakoľko je etickou voľbou – dotýka sa všetkých. Je to priestor pre nezištnosť, ktorý sa nám vytráca, či nie? Otázkou je: čomu chceme dať prednosť? Nedeľa bez práce – s výnimkou nevyhnutných služieb – je potvrdením, že prioritou nie sú ekonomické záujmy, ale ľudské, nezištné; vzťahy nie komerčné, ale rodinné, priateľské; pre veriacich je to priorita vzťahu s Bohom a so spoločenstvom. Snáď je tu vhodný moment aj položiť si otázku, či práca v nedeľu je skutočnou slobodou. Lebo Boh, ktorý je Bohom prekvapení a ktorý rozbíja schémy, aby sme sa my mohli stať slobodnými, je Boh, ktorý oslobodzuje.

Drahí priatelia, dnes by som chcel pripojiť môj hlas k hlasu toľkých pracujúcich a podnikateľov tohto regiónu a žiadať o uzatvorenie „zmluvy v prospech práce“. Videl som, že v Molise je snaha hľadať odpovede na drámu nezamestnanosti spájaním síl konštruktívnym spôsobom. Mnohé pracovné miesta by mohli byť obnovené za pomoci stratégie zosúladenej s orgánmi na celoštátnej úrovni – skrze „zmluvu v prospech práce“, ktorá by sa dokázala chopiť možností ponúkaných národnou a európskou legislatívou. Vyzývam vás ísť ďalej touto cestou, ktorá môže priniesť dobré ovocie tu ako aj v iných regiónoch. Chcel by som sa vrátiť k jednému slovíčku, ktoré si povedal: dôstojnosť. Nemať prácu neznamená len nemať to nevyhnutné na prežitie. Nie. Každý deň sa môžeme nejako zasýtiť: zájdeme do Charity, do tej či onej asociácie, do klubu, zájdeme tam, a tam nám dajú najesť. Ale problém nie je v tomto. Problémom je nepriniesť do domu chlieb: toto je závažné a toto odníma dôstojnosť! Toto odníma dôstojnosť! Najzávažnejším problémom nie je hlad, ten je len jedným z problémov. Najvážnejším problémom je dôstojnosť. Preto potrebujeme pracovať a obraňovať našu dôstojnosť, ktorú prinavracia práca.

Nakoniec vám chcem povedať, že sa ma dotkol fakt, že ste mi darovali obraz, ktorý znázorňuje práve „materstvo“. Materstvo so sebou nesie ťažkosti, no pôrodné ťažkosti sú zamerané na život, sú spojené s nádejou. Preto vám nielen ďakujem za tento dar, ale omnoho viac vám ďakujem za posolstvo, ktoré nesie: ťažkosť naplnená nádejou. Ďakujem! Chcel by som dodať jednu skutočnosť z minulosti, ktorú som zažil. V čase, keď som bol provinciálom jezuitov, bola potreba poslať niekoho ako kaplána do Antarktídy na desať mesiacov v roku. Premyslel som si to... a išiel jeden. No, aby ste rozumeli, dotyčný sa narodil v Campobasse, bol odtiaľto... Ďakujem!

(Preklad: Martina Korytiaková)