Katechéza Svätého Otca: Byť kresťanom znamená príslušnosť k Cirkvi

Pri generálnej audiencii v stredu 25. júna sa Svätý Otec František v katechéze zameral na ďalší aspekt Cirkvi, ktorým je rozmer príslušnosti k spoločenstvu. Ako povedal, kresťanmi sa nestávame sami, ale vždy v spoločenstve Cirkvi. Svätý Otec sa najprv stretol s chorými v Aule Pavla VI. a potom už jeho kroky smerovali na Námestie sv. Petra, aby sa zvítal s veriacimi. Pred vstupom na námestie prijal dar zo Slovenska, veľkú sochu anjela s erbom mesta Košíc. Pápež František ako zvyčajne najprv prechádzal pomedzi veriacich na námestí a požehnával ich z otvoreného džípu. Potom predniesol katechézu, ktorú uvádzame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je tu prítomná ešte iná skupina pútnikov, ktorá je s nami spojená v aule Pavla VI. Sú to pútnici z radov chorých. Kvôli tomuto teplému a zároveň veľmi pravdepodobne daždivému počasiu bolo rozumnejšie, aby zostali tam. Sú však s nami spojení prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky. A tak sme pri tejto audiencii navzájom zjednotení. Všetci sa dnes budeme modliť osobitne za nich, za ich choroby. Ďakujem.

V prvej katechéze o Cirkvi, minulú stredu, sme vychádzali zo skutočnosti iniciatívy Boha, ktorý chce sformovať ľud, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Začne Abrahámom a potom, s veľkou trpezlivosťou – a Boh jej má veľa, veľmi veľa – pripravuje tento ľud Starého zákona, až kým ho v Ježišovi Kristovi ustanoví za znak a nástroj spojenia ľudí s Bohom a medzi nimi navzájom (porov. Lumen gentium, 1). Dnes sa chceme pristaviť pri význame, aký má pre kresťana príslušnosť k tomuto ľudu. Budeme teda hovoriť o príslušnosti k Cirkvi.

1. My nie sme izolovaní a nie sme kresťania každý na vlastnú päsť, to nie. Naša kresťanská identita je príslušnosťou. Sme kresťanmi, pretože patríme do Cirkvi. Je to akoby priezvisko. Ak naše meno znie «som kresťan», priezvisko je «patrím k Cirkvi». Je veľmi pekné všimnúť si, ako je táto príslušnosť vyjadrená aj v mene, ktoré Boh pripisuje sám sebe. V odpovedi Mojžišovi v podivuhodnom príbehu o horiacom kríku (porov. Ex 3,15), sa definuje ako Boh otcov. Nehovorí «Ja som Všemohúci», ale «Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba». Týmto spôsobom sa predstavuje ako Boh, ktorý uzavrel zmluvu s našimi otcami a ostáva vždy verný svojej zmluve a volá nás, aby sme vstúpili do tohto vzťahu, ktorý tu bol už pred nami. Tento vzťah Boha s jeho ľudom predchádza nás všetkých, keďže pochádza z oných čias.

2. V tomto zmysle naše vďačné myšlienky v prvom rade smerujú k tým, ktorí nás predišli a ktorí nás prijali do Cirkvi. Nik sa nestane kresťanom sám od seba. Je to jasné? Nikto sa nestane kresťanom sám od seba! Kresťania sa nevyrábajú v laboratóriu. Kresťan je súčasťou ľudu, ktorý prichádza zďaleka. Kresťan patrí k ľudu, ktorý sa volá Cirkev, a táto Cirkev z neho robí kresťana, v deň krstu a neskôr v priebehu katechézy, a tak ďalej. Ale nikto sa nestane kresťanom sám od seba. Ak veríme, ak sa vieme modliť, ak poznáme Pána a môžeme načúvať jeho slovu, ak cítime, že je nám nablízku a spoznávame ho v bratoch, je to preto, lebo iní pred nami žili vieru a odovzdali nám ju. Vieru sme prijali od našich otcov, od našich predkov, oni nás jej naučili. Ak sa hlbšie zamyslíme, kto vie, koľko drahých tvárí sa nám vybaví pred očami v tejto chvíli. Môže to byť tvár našich rodičov, ktorí pre nás žiadali krst, alebo tvár našich starých rodičov či iného príbuzného, ktorý nás naučil znak kríža a odriekať prvé modlitby. Ja si vždy pripomínam tvár rehoľnej sestry, ktorá ma učila katechizmus a vždy mi príde na myseľ – je iste v nebi, pretože to bola svätá žena –, avšak vždy si na ňu spomínam a vzdávam Bohu vďaku za túto sestru. Alebo tvár pána farára či iného kňaza, inej sestry, katechétu, ktorí nám odovzdali obsah viery a umožnili nám vyrásť ako kresťanom... Toto je teda Cirkev: veľká rodina, do ktorej sme prijatí a učíme sa žiť ako veriaci a ako učeníci Pána Ježiša.

3. Túto cestu môžeme prežívať nie iba vďaka iným, ale aj spolu s inými. V Cirkvi neexistuje «urob si sám», nejestvujú «nezávislí hráči». Koľkokrát pápež Benedikt opísal Cirkev ako ekleziálne «my»! Zavše sa stáva, že počujeme niekoho povedať: «Verím v Boha, verím v Ježiša, ale Cirkev ma nezaujíma...». Koľkokrát sme to už počuli? A toto nie je v poriadku. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že môžu mať osobný, priamy a bezprostredný vzťah s Ježišom Kristom mimo spoločenstva a
sprostredkovania Cirkvi. Sú to pokušenia nebezpečné a prinášajúce škodu. Sú to, ako vravieval veľký Pavol VI., absurdné dvojkoľajnosti. Je pravda, že kráčať spoločne je náročné a miestami sa môže zdať namáhavé. Môže sa prihodiť, že nejaký brat či sestra nám spôsobia problém alebo nás pohoršia. Avšak Pán zveril svoje posolstvo spásy ľudským bytostiam, všetkým nám, aby sme boli svedkami; a v našich bratoch a sestrách s ich kvalitami i ohraničeniami nám prichádza v ústrety a dáva sa spoznať. A toto znamená príslušnosť k Cirkvi. Zapamätajme si dobre: byť kresťanom znamená patriť do Cirkvi. Nosíme meno «kresťan» a priezvisko «patrím k Cirkvi».

Drahí priatelia, poprosme Pána na príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi o milosť, aby sme nikdy neupadli do pokušenia myslieť si, že sa zaobídeme bez druhých, že sa zaobídeme bez Cirkvi, že sa môžeme spasiť sami, že sme kresťanmi z laboratória. Práve naopak, nemožno milovať Boha bez toho, aby sme milovali bratov, nemožno milovať Boha mimo Cirkvi, nedá sa byť v spoločenstve s Bohom bez toho, aby sme boli v spoločenstve s Cirkvou, a nemôžeme sa stať dobrými kresťanmi, ak nie spolu so všetkými tými, ktorí sa snažia nasledovať Pána Ježiša ako jeden ľud, ako jedno telo, a toto je Cirkev. Ďakujem.
(Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ)