Pápež František o prežívaní radosti z kňazstva a o kráse bratstva
Príhovor Svätého Otca Františka kňazom diecézy Cassano all´Ionio v juhotalianskom
regióne Kalábria, ktorý im adresoval počas svojej pastoračnej návštevy
21. júna 2014 pri stretnutí v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie:
Drahí
kňazi,
ďakujem vám za vaše prijatie! Veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami,
ktorí denne nesiete bremeno práce vo farnosti.
Chcel by som sa s vami najprv
podeliť o radosť z toho, že sme kňazmi. Je to vždy nové prekvapenie z toho,
že sme boli povolaní, a to povolaní Pánom Ježišom. Povolaní nasledovať ho, byť s ním,
aby sme mohli ísť k druhým a priniesť im ho, jeho slovo, jeho odpustenie... Pre človeka
neexistuje nič krajšie než toto, nie je tak? Keď sme my kňazi pred svätostánkom a
pozastavíme sa tam na chvíľku v tichu, potom znovu cítime Ježišov pohľad smerujúci
k nám a tento pohľad nás obnovuje, oživuje...
Iste, niekedy nie je ľahké zotrvať
pred Pánom; nie je to ľahké, lebo sa zaoberáme mnohými vecami, mnohými osobami...
A niekedy to nie je ľahké, lebo cítime istú nechuť, Ježišov pohľad nás tak trochu
znepokojuje, vyvoláva v nás tiež krízu... Ale toto nám prospieva! V tichu modlitby
nám Ježiš dáva vidieť, či pracujeme ako dobrí pracovníci, alebo či sme sa naopak možno
nestali tak trochu „zamestnancami“; či sme „kanálmi“ otvorenými, štedrými, cez ktoré
bohato preteká jeho láska a milosť, alebo či naopak staviame do centra seba samých
a tak namiesto toho, aby sme boli „kanálmi“, stávame sa „tienidlami“, ktoré nenapomáhajú
stretnutiu sa s Pánom, so svetlom a silou evanjelia.
Druhou vecou, o ktorú
sa túžim s vami podeliť je krása bratstva: krása toho, že sme spoločne kňazmi,
že nasledujeme Pána nie osamote, nie po jednom, ale spoločne, aj keď vo veľkej rôznorodosti
darov a osobností; toto práve obohacuje kňazské spoločenstvo, táto rozmanitosť pôvodu,
veku, talentov... A to všetko prežívané v spoločenstve, v bratstve.
Ani toto
nie je ľahké, nie je to okamžité, ani samozrejmé. Predovšetkým pre to, lebo aj my
kňazi sme ponorení do subjektivistickej kultúry dneška, do tejto kultúry, ktorá vyvyšuje
„ja“ až do tej miery, že z neho robí modlu. A tiež kvôli určitému pastoračnému individualizmu,
ktorý je žiaľ v našich diecézach rozšírený. Preto na toto musíme reagovať urobením
rozhodnutia pre bratstvo. Zámerne hovorím o „rozhodnutí“. Nemôže to byť len vec ponechaná
na náhodu či priaznivé okolnosti... Nie, je to voľba, ktorá zodpovedá realite, ktorá
je naším základom, zodpovedá daru, ktorý sme prijali, ale ktorý je vždy treba prijať
a pestovať: spoločenstvo v Kristovi v kňazskom spoločenstve, okolo biskupa. Toto spoločenstvo
si vyžaduje, aby sme ho žili hľadajúc konkrétne formy prispôsobené časom a miestnej
situácii, ale vždy v apoštolskej perspektíve, s misionárskym štýlom, bratstvom a prostotou
života. Keď Ježiš hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa
budete navzájom milovať» (Jn 13,35), hovorí to zaiste všetkým, ale predovšetkým to
hovorí Dvanástim, tým, ktorých si povolal, aby ho nasledovali viac zblízka.
Radosť
z toho, že sme kňazmi a krása z bratstva. Toto sú dve veci, ktoré som cítil ako najdôležitejšie
mysliac na vás. Naznačím už len jednu poslednú vec: povzbudzujem vás vo vašej práci
s rodinami a pre rodiny. Je to práca, ktorú od nás Pán osobitne požaduje v tomto čase,
ktorý je ťažkým či už pre rodinu ako inštitúciu, ako aj pre rodiny samotné, a to kvôli
kríze. Ale práve v ťažkých časoch Boh dáva pocítiť svoju blízkosť, svoju milosť, prorockú
silu svojho Slova. A my sme povolaní byť svedkami, prostredníkmi tejto blízkosti rodinám
a tejto prorockej sily pre rodinu.
Drahí bratia, ďakujem vám. A poďme vpred,
vedení spoločnou láskou k Pánovi a k matke Cirkvi. Panna Mária nech vás ochraňuje
a sprevádza. Zostávame spojení v modlitbe. Ďakujem!