Vatikán 18. júna - Boží plán s Cirkvou bol utvoriť ľud, ktorý bude prinášať jeho požehnanie
všetkým národom na zemi – povedal pápež František počas dnešnej generálnej audiencie,
na ktorej začal sériu katechéz o Cirkvi po tom, čo minulý týždeň dokončil cyklus o
siedmich daroch Ducha Svätého. „Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva
o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke,
o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani
súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť
zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán...“ Takto začal Svätý Otec svoje rozprávanie
o Cirkvi.
Dav tisícov ľudí vítal pápeža na Námestí svätého Petra. Vyslovil
im uznanie za to, že prišli v takom počte napriek neistému počasiu. „Dúfajme, že
do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochraňuje!“ – zažartoval Svätý Otec
pred samotným začiatkom katechézy. Ešte pred príchodom na námestie pozdravil rodičov
s deťmi, chorých a zdravotne postihnutých ľudí, ktorí boli zhromaždení vnútri Auly
Pavla VI. pre prípadnú nepriazeň počasia. „Modlite sa, aby nepršalo“ – povedal im,
mysliac na ľudí na námestí. Dnešná búrka skutočne vyčkala do popoludňajších hodín.
V závere generálnej audiencie pápež František pripomenul, že na piatok 20. júna
pripadne Medzinárodný deň utečencov a v tejto súvislosti vyslovil výzvu, aby sme boli
nablízku miliónom ľudí, ktorí musia utiecť zo svojich domovov: „Buďme im nablízku,
zdieľajúc s nimi ich strach a obavy z budúcnosti, a buďme konkrétni
v uľahčovaní ich utrpenia.“ „Mária, matka utečencov,
oroduj za nás!“ – dodal pápež po modlitbe Zdravas´, Mária, ktorú sa na tento úmysel
pomodlil s celým zhromaždením na Námestí sv. Petra. -jk-
Plné znenie katechézy
Drahí
bratia a sestry, dobrý deň! A uznanie za to, že ste odvážni, a prišli ste v tomto
počasí, keď nevieme, či bude alebo nebude pršať. Nuž, ste znamenití! Dúfajme, že do
konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochráni.
Dnes začínam cyklus katechéz
o Cirkvi. Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine.
Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie
je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou,
a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán... „Cirkev
si myslí, že...“ – „Ale veď Cirkev sme my všetci! O kom to hovoríš?“
– „No o kňazoch!“ Isteže, kňazi sú súčasťou Cirkvi, avšak Cirkev
sme my všetci! Nezužujme ju na kňazov, na biskupov, na Vatikán. Oni sú článkami Cirkvi,
ale Cirkev tvoríme my všetci, všetci sme rodina, s matkou. Cirkev je skutočnosť oveľa
širšia, ktorá sa otvára celému ľudstvu a nevzniká v laboratóriu. Cirkev sa nezrodila
v laboratóriu, nezrodila sa sčista-jasna. Založil ju Ježiš, no je ľudom, ktorý má
za sebou dlhú históriu a prípravu, ktorá sa začala oveľa skôr ako prišiel sám Kristus.
1. Táto história, či «prehistória» Cirkvi sa nachádza už na stránkach Starého
zákona. Počuli sme z Knihy Genezis, ako si Boh vyhliadol Abraháma, nášho otca vo viere,
a žiadal ho, aby odišiel a zanechal svoju pozemskú vlasť a vybral sa do inej zeme,
ktorú mu Boh neskôr ukáže (porov. Gn 12,1-9). Týmto povolaním Boh nevolá Abraháma
osamotene, ako jednotlivca, ale od začiatku do toho zahŕňa aj jeho rodinu, jeho príbuzných
a všetkých, ktorí slúžia v jeho dome. Vybral sa teda na cestu – áno, takto sa začalo
putovanie Cirkvi - a potom Boh ešte viac rozšíri obzor a naplní Abraháma svojím požehnaním,
prisľúbiac mu početné potomstvo, ktorého bude ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom
brehu. Prvým dôležitým údajom je toto: počnúc Abrahámom Boh formuje ľud, aby niesol
jeho požehnanie všetkým rodinámzeme. A v strede tohto ľudu sa narodil Ježiš.
Je to Boh, kto vytvára tento ľud, tieto dejiny, túto Cirkev na ceste, a tam sa narodí
Ježiš, v tomto ľude.
2. Pristúpme k druhému prvku. To nie Abrahám vytvoril
okolo seba národ, ale bol to Boh, ktorý tento ľud povolal do života. Zvyčajne sa človek
obracal na božstvá v snahe preklenúť vzdialenosť, zvolávajúc posilu a ochranu. Ľudia
sa modlievali k bôžikom, k božstvám. Avšak v tomto prípade sa udialo čosi neslýchané:
sám Boh preberá iniciatívu. Len si to uvedomme! Sám Boh zaklope na Abrahámove dvere
a hovorí mu: choď, odíď zo svojej vlasti, vykroč na cestu a ja z teba urobím veľký
národ. Toto je počiatok Cirkvi a v tomto ľude sa narodil Ježiš. Boh preberá iniciatívu,
svojím slovom sa obracia na človeka, vytvoriac puto a nový vzťah s ním.
„Ale
otče, ako to? Boh k nám hovorí?“ – „Áno.“ – „A my môžeme hovoriť k Bohu?“
– „Áno.“ – „A môžeme sa s Bohom pozhovárať?“ – „Áno.“ – Toto sa
nazýva modlitba, a je to Boh, kto takto konal od počiatku. Boh vytvára ľud zo všetkých,
ktorí počúvajú jeho slovo a vydávajú sa na cestu v dôvere v neho. Jedinou podmienkou
je dôverovať Bohu. Ak dôveruješ Bohu, načúvaš mu a vydáš sa na cestu, znamená to vytvárať
Cirkev. Toto znamená tvoriť Cirkev. Božia láska všetko predchádza. Boh je vždy prvý,
je pred nami, predchádza nás. Prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nespomínam si presne,
jeden z týchto dvochprorokovhovorieval, že Boh je ako mandľový kvet,
pretože mandľovník je strom, ktorý na jar zakvitá ako prvý. Akoby sme povedali, že
Boh zakvitá pred nami. Keď my prichádzame, on nás už čaká, volá nás, umožňuje nám
kráčať. Je vždy v predstihu. Toto sa volá láska, pretože Boh na nás vždy čaká. „Ale
otče, neverím tomu, pretože keby ste poznali môj život, bol taký nepekný, tak
ako si môžem myslieť, že Boh ma očakáva?“ – „Boh
ťa čaká. A ak si bol veľkým hriešnikom, očakáva ťa ešte viac a s toľkou
láskou, pretože on je ten prvý.“ V tomto je nádhera Cirkvi, ktorá nás vedie
k tomuto Bohu, ktorý nás očakáva! Predchádza Abraháma, predchádza aj Adama.
3.
Abrahám a jeho blízki počúvajú Božie volanie a vydajú sa na cestu napriek tomu, že
presne nevedia, kto je tento Boh a kam ich chce viesť. Je to pravda, pretože Abrahám
sa vyberá na cestu tohto Boha, ktorý k nemu prehovoril, avšak nemal žiadnu teologickú
knihu, z ktorej by študoval, kým by tento Boh mohol byť. Spolieha sa, dôveruje láske.
Boh mu dáva pocítiť lásku a on sa spolieha. To však neznamená, že tento ľud bol vždy
presvedčený a verný. Práve naopak, už od začiatku sa v ňom prejavuje odpor, zameranie
na seba samého a vlastné záujmy, pokušenie vyjednávať s Bohom a riešiť veci podľa
seba. Sú to zrady a hriechy, ktoré poznačujú cestu tohto ľudu počas celých dejín spásy,
ktoré sú dejinami vernosti Boha a nevernostiľudu. Boh sa však neunaví, Boh
je trpezlivý, veľmi trpezlivý a v priebehu času neustále vzdeláva a formuje svoj ľud
ako otec vlastného syna. Boh kráča s nami. Prorok Ozeáš hovorí: «Kráčal som s tebou
a učil som ťa chodiť, ako otec učí chodiť svojho syna». Nádherný obraz Boha. A tak
je to s nami. Boh nás učí kráčať. Ten istý postoj má aj voči Cirkvi. Aj my, napriek
nášmu predsavzatiu nasledovať Pána Ježiša, denne skusujeme sebectvo a tvrdosť nášho
srdca. Keď však uznáme, že sme hriešni, Boh nás naplní svojím milosrdenstvom a svojou
láskou. A odpúšťa nám, vždy nám odpúšťa. Práve vďaka tomu vzrastáme ako Boží ľud,
ako Cirkev. Nie pre našu šikovnosť, nie pre naše zásluhy, veď sme nepatrní. Nejde
o to, ale o každodennú skúsenosť ako veľmi nás Pán má rád a ako sa o nás stará. Vďaka
tomu cítime, že sme naozaj jeho, v jeho rukách a môžeme rásť v spoločenstve s ním
a medzi nami. Byť Cirkvou znamená cítiť sa byť v rukách Boha, ktorý je otec a miluje
nás, pohládza nás, očakáva a prejavuje nám svoju nežnosť. A toto je veľmi pekné!
Drahí
priatelia, toto je Boží plán, projekt, však? Boh, keď povolával Abraháma, zamýšľal
sformovať ľud požehnávaný jeho láskou, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom
zeme. Tento plán sa nemení, je vždy aktuálny. V Kristovi sa naplnil a aj dnes Boh
pokračuje v jeho uskutočňovaní v Cirkvi. Prosme si teda milosť, aby sme ostali verní
v nasledovaní Pána Ježiša a v načúvaní jeho slovu, pripravení vykročiť každý deň ako
Abrahám v ústrety zemi Boha a človeka, do našej pravej vlasti, a stali sa tak požehnaním,
znamením lásky Boha ku všetkým jeho deťom. Páči sa mi jedno synonymum, iné meno, ktoré
by sme mohli nosiť my kresťania. Mohlo by znieť takto: títo mužovia a ženy sú ľud,
ktorý dobrorečí. Kresťan má svojím životom neprestajne dobrorečiť, dobrorečiť Bohu
a dobrorečiť aj nám všetkým. My kresťania sme ľudia, ktorí dobrorečia, ktorí vedia
dobrorečiť. Je to nádherné povolanie!