Zamyslenie P. Bubáka k 7. veľkonočnej nedeli

„Za koho kráčam?“ – Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 7. veľkonočnej nedeli cyklu A (Jn 17,1-11a)

Spomínam si, ako som kedysi dávno, ešte ako mladý kňaz, navštívil jedného môjho spolužiaka, spolubrata v kňazskej službe vo farnosti, v ktorej pôsobil. Keď sme vošli do jeho bytu, do očí mi udrel nápis, ktorý mal nad posteľou na stene: „Nech sa nesklamú vo mne tí, čo dúfajú v teba, Pane, Bože zástupov, nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí, čo ťa hľadajú, Bože Izraela.” Bol to vlastne 7. verš zo Žalmu 69. Pýtam sa ho na dôvod, prečo tam tento žalm má. Hovorí mi: „Oslovil ma, keď som sa nedávno modlil breviár. A tak si ho zvolil za motto. Vieš,“ hovorí mi, „pre mnohých ľudí, je to, čo hovoríme, a to čo žijeme silné, oni nám uveria a nám sa ich podarí získať pre Pána. Naše svedectvo môže byť pre nich tak silné, že ich presvedčíme. Ľudia uveria v Pána pre nás, pre naše svedectvo, pre našu hodnovernosť. A teraz si predstav, že my sklameme. Že začneme robiť veci, ktoré sú v silnom rozpore s tým, o čom sme týchto ľudí učili. Dokonca, že stratíme vieru, alebo budeme hovoriť proti viere. Máme veľa príkladov na takéto správanie sa. Čo sa stane? Tí, ktorých sme priviedli k Pánovi, môžu začať pochybovať. Ich viera sa môže začať otriasať. Preto som si tu dal tento citát z Písma, aby som toto nebezpečenstvo mal stále pred očami.“ A mal pravdu. Aj keď si povieme, že zrelá viera by takto dopadnúť nemala, lebo ak človek vo svojej viere rastie, bude sa snažiť postaviť ju na iných základoch, než bola viera toho, kto ho k nej priviedol, predsa negatívne svedectvo toho, kto nás pre vieru získal má na nás silný dopad a spôsobuje často traumu. Don Bosco nie nadarmo povedal o kňazoch: „Kňaz nejde sám ani do neba ani do pekla.” Aj na jedno aj na druhé miesto idú za ním všetci tí, ktorých ovplyvnil. Keďže v Don Boscovej dobe výlučným evanjelizátorom bol kňaz, hovoril o kňazoch. My môžeme dnes toto slovo kňaz pokojne zameniť a dosadiť tam slovo: kresťan. Každý kresťan z titulu svojho krstu má byť apoštolom. A tí, ktorých ovplyvnil, ho sprevádzajú tam, kam ide aj on sám.

Preto nečudo, že v nedeľnom evanjeliu, ktoré je úryvkom z Ježišovej tzv. Veľkňazskej modlitby pri Poslednej večeri, sa Ježiš nemodlí za svet. Modlí sa za svojich učeníkov. Doslova hovorí: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji…” Na prvý pohľad by sme sa mohli diviť, prečo Ježiš neprosí za svet. Veď predsa vo svete je toľko toho, čo potrebuje byť zmenené. Vo svete je veľa ľudí, ktorí potrebujú modlitby. Vo svete je veľa biedy a bolesti a nespravodlivosti a chudoby… Za toto všetko sa treba modliť. Ježiš však neprosí za nič z toho. Ježiš neprosí za svet vôbec. Že by svet Ježiša nezaujímal? To nie je pravda. Ježiš sem prišiel preto, aby premenil svet. Prišiel svet vykúpiť. Svet potreboval a potrebuje vykúpenie. Ježišovi na svete záleží. V evanjeliu však neprosí zaň, ale za svojich učeníkov z jedného dôvodu: Svet sa neobráti bez jeho učeníkov. Božie slovo spásy potrebuje ohlasovateľov. A títo ohlasovatelia musia byť presvedčení, verní, sami dobre vo viere zakorenení. Ak títo jeho ohlasovatelia budú verní a plní ohňa Ducha Svätého, potom bude aj svet iný: aj svet sa premení.

Jedna vec musí byť pre nás istá: totiž že „stádo” nás Kristových nasledovníkov bude vždy „malé”, avšak posolstvo, ktoré sme boli povolaní niesť do sveta bude vždy pre svet dôležité, ak chceme žiť v pokoji, a ak chceme, aby sa rešpektovala dôstojnosť každého človeka. Súčasťou tohto posolstva je aj presvedčenie, že svojou vlastnou mocou nie sme schopní ani spasiť seba samých, o to menej priniesť liek svetu, ktorý je bičovaný hriechom a závislosťami. Ak existuje jedno jediné posolstvo, ku ktorému ako kresťania musíme priľnúť, tak to je celkom iste posolstvo „o úžasnej a ohromujúcej milosti”, bez ktorej nikto z nás nie je schopný odkryť najhlbší zmysel toho, kto sme a kam nás vedie Duch Boží.

Toto všetko si však vyžaduje tzv. „schopnosť k záväzku”. Táto schopnosť je to, čo robí človeka opravdivo zrelým a účinným. Bez záväzku, tzn. bez ochoty čomusi alebo komusi sa naplno a definitívne oddať, človek nedospeje. Záväzok však v sebe nutne zahrňuje riziko, lebo nikdy nevieme, čo z toho, čomu sme sa oddali vyjde a to je dôvod, prečo sa ľudia trvalým záväzkom bránia. Ktosi sa vyjadril, že ak by sme mali krátkym a výstižným slovom charakterizovať dnešnú dobu, tak by to bolo slovo kríza záväzku. Ľudia sa chvíľkovo nadchnú za veľa vecí, ale majú strach sa niečomu oddať natrvalo. Alebo ak sa aj oddali, dosť ľahko svoje záväzky opúšťajú a zanechávajú za sebou ľudí, ktorých zradili: a máme zradené deti, zradených manželov, zradených farníkov, ktorých opustil kňaz, či zradených rehoľníkov, ktorých opustil spolubrat, či spolusestra. Sú nadšení za niečo, avšak akonáhle vytriezvejú, odhodlanie pominie, a oni odchádzajú.

Často sa divím, keď tak skúmam mnohých mladých ľudí, ktorých som poznal kedysi ako skalných kresťanov, ako obstáli v živote, zisťujem, že to je bieda. Manželstvá nefungujúce, alebo dokonca rozpadnuté. Krízy vo viere a vôbec v základnom morálnom živote.

Kde je príčina? Možno v tom, že často nevieme „za čo” sme. Vieme možno „proti čomu” sme, nevieme však „za čo” sme. Je jasné, že žiť z „proti” sa nedá. Možno istý čas áno, ale nie natrvalo. Posolstvo Ježišovo je pozitívne. Aj pre nás, aj pre svet. Jeho posolstvo je „za”, nie „proti”. Iste aj „proti”, ale len ako dôsledok toho „za“.

V istej dedine v Rusku v minulom storočí bol taký zvyk, že bohatí ľudia, ktorí mali rozsiahle vlastníctvo, aby si ho uchránili pred zlodejmi, najali si ľudí, ktorí im naň dohliadali. V istú noc kráčal rabín Naftalis po okraji jedného takéhoto pozemku a náhle narazil na jedného zo strážnikov, ktorý práve obchádzal svoje teritórium. „Pre koho obchádzaš, mladý muž?” spýtal sa rabín. „A ty, pre koho obchádzaš ty, rabín?“ Toto slovo zasiahlo rabína ako letiaci šíp. Po dlhšom tichu s námahou odpovedal: „Práve v tejto chvíli neobchádzam pre nikoho”. Potom sa rabín pýta mladíka: „Si ochotný stať sa mojim služobníkom?” „Iste”, odpovedal mladík, „avšak čo bude moja úloha?” „Tvojou úlohou bude”, hovorí rabín, „pripomínať mi, za koho obchádzam” (chasidská tradícia).

A to je zmysel aj dnešného evanjelia: Pripomenúť nám, či spýtať sa nás, za koho kráčam životom. A keď to viem tak, už sa len modliť ako ten môj spolubrat, aby sme nikdy nezradili tých, ktorí sa na nás spoliehajú.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.