Pápež František odpovedal na otázky študentov z pápežských kolégií
Svätý Otec František sa 12. mája napoludnie stretol v Aule Pavla VI. s rektormi a
študentmi Pápežských kolégií a konviktov so sídlom v Ríme. Medzi niekoľkými tisíckami
prítomných boli aj slovenskí kňazi študujúci v Ríme, ktorí sú členmi Pápežského slovenského
kolégia sv. Cyrila a Metoda. Privítacie slová predniesol kardinál Beniamino Stella,
prefekt Kongregácie pre klerikov. Svätý Otec hneď na začiatku upozornil na prítomnosť
146 študentov, ktorí pochádzajú z krajín Blízkeho východu. Ich a tiež mladých kňazov
a bohoslovcov z Ukrajiny ubezpečil o svojom spolucítení s trpiacou Cirkvou v mnohých
častiach sveta: „Chcem vám povedať, že som vám veľmi blízko v tomto čase utrpenia,
naozaj veľmi blízko v modlitbe. Veľa sa trpí v Cirkvi a trpiaca
Cirkev je aj Cirkev prenasledovaná v niektorých častiach. Som vám blízko.“
Pápež
František pobudol medzi mladými klerikmi pobudol takmer jeden a pol hodiny. Stretnutie
prebiehalo spontánnym spôsobom, Svätý Otec postupne odpovedal na otázky siedmich študentov,
pochádzajúcich z rozličných kolégií.
Američan Daniel, diakon zo Severoamerického
kolégia sa opýtal, ako si udržať integrálnu vyváženosť svojej formácie napriek
tomu, že do Ríma klerici prichádzajú najmä kvôli akademickým štúdiám. Pápež František
skonštatoval, že existuje nebezpečenstvo ‚akademizmu‘, keď u kňaza titul zatieni jeho
kňazské poslanie. Pripomenul, že kňazská formácia musí stáť súčasne na štyroch pilieroch:
„Duchovná formácia, akademická formácia, komunitná a apoštolská formácia.
Je pravda, že tu v Ríme sa zdôrazňuje intelektuálna formácia, preto ste sem boli poslaní,
ale aj ostatné tri piliere treba kultivovať a všetky štyri sa
vzájomne podmieňujú. Ja by som nechápal kňaza, ktorý príde, aby
tu v Ríme získal titul, a nežil by v spoločenstve, alebo by nedbal o duchovný život,
každodennú svätú omšu, každodennú modlitbu, čítanie Svätého písma, osobnú modlitbu
s Pánom, alebo apoštolský život.“Akademický purizmus nie je dobrý, zdôraznil
Svätý Otec, a ešte raz študentom pápežských kolégií pripomenul podstatu kňazskej identity:
„Pán vás povolal, aby ste boli kňazmi. To je základné pravidlo.“
Seminarista
Tomáš z Číny, študent z rímskeho Kolégia Urbanianum, prosil Svätého
Otca o radu, ako urobiť z komunity miesto ľudského rastu a dozrievania v kňazskej
láske. Pápež František mu dal takúto odpoveď:
„Raz jeden starý latinskoamerický
biskup povedal: ‚Oveľa lepší je aj ten najhorší seminár, ako byť bez
seminára.‘ Keď sa niekto pripravuje na kňazstvo sám, bez komunity, toto
neprináša dobro. Život v seminári, teda život v komunite, je veľmi dôležitý.
Je to veľmi dôležité, pretože tam sa delíme s bratmi, ktorí kráčajú
smerom ku kňazstvu. Sú tam aj problémy, zápasy: mocenské, názorové, dokonca
skryté boje, a objavia sa aj tie spomedzi hlavných hriechov: závisť, žiarlivosť...
Ale sú tam aj dobré veci: priateľstvo, výmena nápadov, a to je dôležitou súčasťou
spoločenského života. Komunitný život nie je raj, je to prinajmenšom
očistec. [smiech, potlesk] Jeden svätý jezuita hovorieval, že najväčším pokáním
bol pre neho komunitný život. Je to tak? (...)
Som presvedčený,
že musíme pokročiť v komunitnom živote. Je zopár vecí, ktoré nám v tom
veľmi môžu pomôcť. Nikdy neohovárať druhých. Nikdy! Ak mám niečo proti niekomu, alebo
mám iný názor, tak z tváre do tváre! Ale my klerici sme v pokušení nehovoriť
priamo, byť diplomatickí, to je klerikálny jazyk, nie? Ale to nám škodí. Škodí
nám to! [potlesk] Klebety sú v komunite ako mor. Je potrebné hovoriť
do očí, a to vždy. A ak nemáš odvahu hovoriť otvorene, povedz to predstavenému alebo
spirituálovi, aby ti pomohol. Ale nechodievaj z izby do izby a neohováraj svojich
spoločníkov. Hovorí sa, že ženy klebetia, ale aj muži, je to tak? Aj my dosť klebetíme,
všakže? A to ničí komunitu.
Potom ďalšia vec je počúvať, počúvať rôzne
názory a diskutovať o nich, ale správne, hľadajúc pravdu, hľadajúc jednotu. To pomáha
komunite. Kedysi, keď som bol študentom filozofie, šiel som za
mojím duchovným otcom - bol to filozof, metafyzik, ale dobrý duchovný otec – prišiel
som za ním s problémom, ktorý som mal: hneval som sa na jedného. Z toho a toho dôvodu,
pre toto a tamto... Povedal som duchovnému otcovi všetko, čo som mal v mojom
vnútri. On sa ma iba opýtal: ‚Modlil si sa za neho?‘ Nič viac. A ja som povedal: ‚Nie.‘
A on zostal ticho. Skončili sme, povedal potom.[smiech,
potlesk]
Modlite sa, modlite sa za všetkých členov komunity,
ale predovšetkým sa modlime za tých, s ktorými máme problémy, alebo za tých, ktorých
nemáme radi, pretože nemať rád človeka je niekedy prirodzená vec, inštinktívna.
Ale modlite sa, a Pán sa postará o zvyšok. Ale vždy sa treba modliť. Modlitba
spoločenstva. (...) Uisťujem vás, že ak budete robiť tieto dve veci,
komunita bude napredovať, bude sa v nej žiť dobre. Takže, tieto dve
malé veci: neohovárať ostatných a modliť sa za tých, s ktorými mám problémy. Môžem
povedať viac, ale myslím, že to je dosť.“ [potlesk]
Ďalšiu otázku
položil Svätému Otcovi Mexičan Daniele z Kolégia Mater Ecclesiae.
Týkala sa „bdelosti” a osobnej disciplíny:
„Povedal si slovo bdelosť? To
je kresťanský postoj: bdelosť. Bdelosť nad sebou samým, nad tým, čo sa deje v mojom
srdci. Pretože kde je moje srdce, tam je môj poklad. Čo sa tam deje? Východní otcovia
hovoria, že musíme dobre vedieť, či je moje srdce v zmätku, alebo je pokojné. (...)
Ale ak je v turbulencii, nemôžeme vidieť, čo je vo vnútri. Rovnako ako v mori. Nevidieť
ryby, keď je more rozbúrené. Prvá rada východných otcov, keď je srdce v zmätku, je
rada ísť pod plášť Svätej Matky Božej. Kňaz, ktorý zabúda na Matku,
je sirotou! Dieťa vždy ide v ťažkých chvíľach za matkou. A my sme v duchovnom zmysle
deti, na to nezabúdajte!“
Filipínčan Ignazio z Pápežského filipínskeho
kolégia sa vo svojej otázke zameral na komunikatívnosť a schopnosť vodcovstva,
ktoré sa od kňaza v pastorácii vyžadujú: „Ako sa dá naučiť vodcovstvu v kňazskom
živote v duchu Krista, ktorý sa uponížil až po smrť?“ Svätý Otec okrem iného povedal:
„Existuje len jeden spôsob pre vodcovstvo, len jedna cesta: služba. Neexistuje
žiadna iná. Ak máš veľa daností, ale nie si sluhom, tvoje vodcovstvo padá, nie je
na nič, nedokáže nadchýnať. Je pravda, že pastier, ktorý hľadá sám seba, či už
na ceste peňazí, alebo na ceste márnivosti, nie je sluha, nemá žiadne vodcovstvo.
Pokora by mala byť zbraňou pastiera. Pokora vždy v službe. Boží ľud ti odpustí veľa
vecí, odpustí ti pošmyknutia na citovom poli. Odpustí ti, keď ujdeš v pití vína. Ale
neodpustí ti priľnutie k peniazom a samoľúbosť, pretože ješitný pastier nezaobchádza
dobre s ľuďmi. Teda peniaze, samoľúbosť a pýcha. Tieto tri schodíky vedú ku všetkým
hriechom. Boží ľud chápe naše slabosti a odpúšťa ich, ale lipnutie na peniazoch a
zlé zaobchádzanie s ľuďmi pastierom neodpúšťa. A proti týmito defektom musíme bojovať,
aby sme ich nemali.“
Ďalšia z otázok, ktorú položil novokňaz Fernando
z Mexického kolégia, sa týkala profilu kňaza pre novú evanjelizáciu.
Evanjelizácia predpokladá vyjsť zo seba, predpokladá transcendentný rozmer, odpovedal
Svätý Otec:
„Vyjsť zo seba! Podľa mňa toto je jadro evanjelizácie. Vyjsť
zo seba znamená ísť k niekomu, teda blízkosť. Keď nevyjdeš zo seba, nikdy nebudeš
blízko iným. Nedá sa evanjelizovať bez blízkosti. Blízkosť, ale úprimná, z lásky,
aj fyzická blízkosť. Problém nudných homílií je v tom, že chýba blízkosť.
Práve v homílii sa odráža blízkosť pastiera k svojmu ľudu. Keď hovoríš v homílii
20, 25, 30, dokonca 40 minút, nie si blízko ľuďom (...) Pozornosť odchádza po ôsmich
minútach. Homília dlhšia ako osem až desať minút nie je dobrá. Má byť
krátka a silná!“
Poslednú otázku položil kňaz Wojciech z Poľského
kolégia a týkala sa ľudských kvalít potrebných na to, aby kňaz podľa vzoru
Dobrého pastiera dokázal žiť „mystiku stretnutia“.
„Stretnutie...
Schopnosť stretnúť sa, schopnosť vnímať, načúvať iným ľuďom. Schopnosť
spoločne hľadať cestu, spôsob a iné veci. Toto je stretnutie. A znamená to aj nedesiť
sa, nebáť sa vecí. Dobrý pastier sa nemá ľakať. Môže snáď pociťovať
strach, ale nikdy nemá byť prestrašený. Vie, že mu pomáha
Pán. Toto znamená stretnutie s ľuďmi, ktorým pastoračne slúžiš. (...)
Predovšetkým vám však chcem povedať, že je dôležité stretávanie sa medzi
vami kňazmi. Kňazské priateľstvo. Nie všetci môžu byť dôvernými priateľmi. Ale kňazské
priateľstvo je krásne. Je krásne, keď sa kňazi poznajú ako bratia a hovoria spolu
o problémoch, radostiach, očakávaniach a pod. Kňazské priateľstvo, hľadajte ho, je
dôležité. A to je to, čo vám prajem.“ -jk-