Homília 12. mája: Duch Svätý vedie Cirkev k nepredstaviteľným rozhodnutiam

Ktože sme my, aby sme zavreli dvere Duchu Svätému? Túto otázku dnes, v pondelok 12. mája, opakovane položil pápež František vo svojej homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vychádzal z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 11, 1-18), ktoré hovorí o obrátení prvých pohanov na kresťanstvo. Svätý Otec zdôraznil, že Duch Svätý je ten, kto vedie Cirkev poza ohraničenia, vždy ďalej.

Duch vanie kam chce, ale jedným z najčastejších pokušení u tých, čo majú vieru, je pokušenie zahatať mu cestu a dirigovať ho, aby išiel určitým smerom a nie iným. Toto pokušenie nebolo neznáme ani v ranom období Cirkvi, ako to ukazuje skúsenosť sv. Petra. Komunita pohanov prijme hlásanie evanjelia a Peter je očitým svedkom, ako na nich zostúpil Duch Svätý. Najprv sa zdráha mať kontakt s tým, čo vždy považoval za „nečisté“, a
neskôr podstupuje tvrdú kritiku od jeruzalemských kresťanov, ktorí sú pohoršení tým, že ten, kto je na ich čele, jedol s neobrezanými a dokonca ich aj pokrstil. Svätý Otec túto vnútornú krízu prvých kresťanov priblížil s nádychom irónie:

„Bolo to niečo nepredstaviteľné. Keby tak napríklad zajtra prišla expedícia Marťanov a niektorí z nich by prišli za nami... Marťania, nie? Zelení s dlhým nosom a veľkými ušami, ako ich zvyknú kresliť deti... A jeden z nich by povedal: ‚Chcel by som prijať krst!‛ - Čo by sa stalo?“

Svätý Otec ďalej pripomenul, že Peter pochopil svoj omyl vtedy, keď mu videnie osvetlilo základnú pravdu: to, čo Boh očistil, nikto nemôže volať „nesvätým“. A
keď o tom rozpráva davu, ktorý ho kritizuje, napokon všetkých upokojí týmto tvrdením: „Ak im teda Boh dal rovnaký dar ako aj nám, aby uverili v Pána Ježiša, ktože som ja, aby som kládol prekážky Bohu?“

„Keď nám Pán ukáže cestu, kto sme my, aby sme povedali: ‚Nie, Pane, to nie je rozumné! Nie, urobíme to takto‛... A Peter v tejto prvej diecéze – prvou diecézou bola Antiochia – urobí takého rozhodnutie: ‚Ktože som ja, aby som kládol prekážky?‛ Sú to slová dobré pre biskupov, kňazov a tiež kresťanov. Ktože sme my, aby sme zatvárali dvere? V antickej Cirkvi existovala služba ostiárov, ba i dnes jestvuje. A čo robil ostiár? Otváral dvere, prijímal ľudí, nechal ich vstúpiť. Ale nikdy tu nebola služba zatvárača dverí, nikdy!“

Ako pokračoval pápež František, aj dnes Boh ponecháva vedenie Cirkvi v rukách Ducha Svätého. Pripomenul, že Duch Svätý nás podľa Ježišových slov naučí všetkému a dá, aby sme si pamätali to, čo nás naučil Ježiš:

„Duch Svätý je živou prítomnosťou Boha v Cirkvi. Je tým, kto uschopňuje Cirkev, aby išla, je ten, kto jej pomáha putovať. Vždy viac, poza ohraničenia, vždy ďalej. Duch Svätý so svojimi darmi Cirkev vedie. Nemožno porozumieť Ježišovej Cirkvi bez tohto Parakléta (Utešiteľa), ktorého nám z tohto dôvodu Pán posiela. Robí tieto nepredstaviteľné rozhodnutia, skutočne nepredstaviteľné! Použijem slová svätého Jána XXIII.: Práve Duch Svätý je ten, kto aktualizuje [tal. „aggiorna“ - pozn. prekl.] Cirkev: naozaj, doslovne ju aktualizuje a uschopňuje ju ísť vpred. A my kresťania musíme prosiť Pána o milosť poddajnosti Duchu Svätému. Poddajnosť tomuto Duchu, ktorý hovorí k nášmu srdcu, ktorý k nám hovorí cez životné udalosti, hovorí k nám prostredníctvom cirkevného života, prostredníctvom kresťanských komunít, vždy k nám hovorí.“ -zk-