Nedávno som čítal
o tzv. „nedeľnom syndróme“. Odborníci v oblasti sociologických výskumov ho popisujú
ako neschopnosť človeka prežívať nedeľný odpočinok. Neuróza spôsobená faktom, že človek
má zrazu po namáhavom pracovnom týždni čas pre seba a pre tých, ktorí s ním žijú v
rodine. Počas týždňa odchádzajú väčšinou ľudia v produktívnom veku skoro ráno do práce,
odkiaľ sa vracajú neskor podvečer. A tento kolotoč sa opakuje. A potom zrazu príde
nedeľa. No a človek zostáva v neistote. A najväčšou skúškou je komunikácia s manželom,
či manželkou, či deťmi. Veľa mladých ľudí rieši tento fenomén tzv. „reštartom“. Najmä
vo väčších mestách to je posedávanie po baroch, nie zriedka končiacich spitím sa na
mol.
Keď som čítal o tomto novom fenoméne západnej spoločnosti, uvažoval som
nad faktom nedele. V rodine to bol vždy čas rodiny. Dobrého obeda i spoločne stráveného
času. Nedeľa má však zmysel aj od veľkej udalosti Veľkonočného rána. Vzkriesenie.
Počas mojich pobytov vo Svätej Zemi si väčšinou počas voľného času v Bazilike Božieho
hrobu v Jeruzaleme zvyknem sadnúť pred vchod do Ježišovho hrobu. Pozorujem ľudí, ktorí
čakajú na vstup do prázdneho hrobu. Jedni sa modlia, iní si pripravujú fotoaparáty
a tablety, iní sa bavia, niekedy i dosť hlučno. Je zaujímavé pozorovať tie isté tváre,
keď opúšťajú priestor hrobu spred viac ako dvetisíc rokov. V absolútnej väčšine prípadov
je tvár zmenená a poznačená akousi zvláštnou sústredenosťou, či dojatím.
Hrob,
ktorý zostal prázdny. Práve tento fakt je základom našej viery i dôvodom svätenia
nedele. Ak prijímame vieru v Ježišovo vzkriesenie, je tým poznačené aj naše prežívanie
nedele. Vtedy je úplne prirodzené, že k nedeli patrí sprítomnenie zmŕtvychvstania
na nedeľnej svätej omši. A odtiaľ je už zvyčajne iba krôčik, aby sme vedeli prežívať
nedeľu v spoločenstve rodiny, známych i priateľov. Nebudeme potrebovať zapĺňať prázdno
nedele návštevou nákupných centier, nudou, či alkoholom. Nedeľa bude dňom, na ktorý
sa budem tešiť, nie dňom, z ktorého budem mať stres.
Vzkriesenie je spojené
s večnosťou. Ako sa zvykne hovoriť, všetko je dočasné, iba večnosť je naveky. Ako
ľudia sme však v ponímaní večnosti značne obmedzení. Sme zvyknutí počítať roky na
desiatky. V prípade archeológie a dejín na stovky, či tisícročia. Ako však vyjadriť
trvanie večnosti? V miliardách rokov? Aj to je málo. Večnosť je jednoducho naveky.
Fascinujúca predstava. My ľudia sme určení na život vo večnosti. Teda sme určení pre
život naveky. Práve preto tak veľmi potrebujeme, aby nám tieto skutočnosti niekto
neustále pripomínal, inšpiroval nás a motivoval. Aby sme nestrácali nádej. A z tohto
zorného uhla je Kristovo vzkriesenie istotou. Úspešnou skúškou správnosti v niekedy
náročnej rovnici nášho života.
No a keďže Veľká Noc je o radosti, dovolím si
pripomenúť úsmevný teologický vtip. Hovorí o nespokojnosti príbuzných Jozefa z Arimatie,
ktorý prenechal svoj hrob Ježišovi. Jeho manželka a deti sa na neho vraj namrzeli
a vyčítali mu, že to bol hrob určený celej ich rodine. Jozef sa nachvíľu zamyslel
a odpovedal im: „Ale nebláznite, veď je to iba na víkend“... Naozaj to bolo iba na
víkend. Po troch dňoch zostal hrob prázdny. A stal sa najnavštevovanejším hrobom na
svete. A navyše- prázdnym! Požehnanú Veľkú Noc, drahí poslucháči.