Pápežský kazateľ na Veľký piatok: Judáš a Ježišove milosrdenstvo
Vatikán 18. apríla 2014 - Veľkopiatkové obrady slávenia pamiatky utrpenia a smrti
Pána, ktoré dnes viedol Svätý Otec v Bazilike svätého Petra, sa začali o 17. hodine.
Po úvodnej prostrácii v momente hlbokého ticha nasledovala bohoslužba slova, ktorej
dominovali Pašie podľa sv. Jána. Homíliu predniesol kazateľ pápežského domu, páter
Raniero Cantalamessa. Zameral sa v nej na postavu apoštola Judáša, pričom tragický
príbeh jeho zrady ukázal vo svetle Kristovej lásky a milosrdenstva. Pri otázke, prečo
sa Judáš stal zradcom, pápežský kazateľ poukázal na vážne ohrozenie ľudského srdca
naviazanosťou na peniaze, vychádzajúc zo slov Jánovho evanjelia, ktoré hovorí, že
Judáš, ktorý nosil mešec, bol zlodejom (porov. Jn 12,6). Láska k peniazom, ako hovorí
Písmo, je koreňom všetkého zla (porov. Tim 6,10), pripomenul ďalej kazateľ:
„Za
každým zlom v našej spoločnosti sú peniaze, alebo prinajmenšom „aj“
peniaze.“ Peniaze sa stavajú na miesto Boha, stávajú sa opakom, akýmsi „anti-bohom“
a nastáva tak zákerné prevrátenie všetkých hodnôt: «Všetko je možné tomu, kto verí»,
hovorí Písmo (Mk 9,23), zatiaľ čo svet hovorí: Všetko je možné tomu, kto má peniaze!
Ony sú tým biblickým Molochom, ktorému prinášali na obetu malé deti (porov. Jer 32,35),
alebo tým Aztéckym bohom, ktorému bolo potrebné denne priniesť určitý počet ľudských
sŕdc, pokračoval pápežský kazateľ. Dal to do súvisu s viacerými súčasnými prejavmi
túžby po hromadení majetkov, ktorá neváha ničiť ľudské životy ťažením z predaja zbraní
a obchodovania s ľudskými orgánmi, pričom pripomenul aj súvislosť honby za ziskom
so vznikom súčasnej hospodárskej krízy.
To, že falošný boh peňazí nakoniec
človeka sám zničí, ilustroval páter Cantalamessa na tragickom príbehu o smrti boháča,
ktorý sa zachoval z rozprávania sv. Františka z Assisi. Boháča, ktorý pri svojej smrti
nemá z čoho vrátiť to, o čo obral druhých, nakoniec preklínajú ešte aj jeho príbuzní
a priatelia za to, že im nezanechal viac.
„Judášova zrada pokračuje
v dejinách a ten, kto je zradený, je naďalej Ježiš. Judáš zapredal
toho, ktorý je hlavou, jeho nasledovníci zapredávajú jeho telo, pretože chudobní sú
Kristovými údmi. «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších
bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).No Judášova zrada nepokračuje len
tými vykričanými prípadmi, o ktorých som sa zmienil. Hoci je pre nás pohodlné
si to myslieť, nie je to tak.“
Pripomenul pritom nasledovné slová
z homílie známeho talianskeho kazateľa dona Prima Mazzolariho na tému „Náš brat Judáš“:
«Dovoľte mi, aby som chvíľu premýšľal nad Judášom, ktorého mám vo svojom
vnútri, nad Judášom, ktorého azda máte vo vnútri aj vy.» Ježiša možno
zradiť aj pre iné odmeny ako tridsať strieborných. Krista zrádza ten, kto zrádza
vlastného manžela či manželku. Ježiša zrádza Boží služobník, ktorý nie je verný
svojmu stavu, alebo ktorý miesto toho, aby pásol stádo, pasie sám seba. Ježiša zrádza
každý, kto zrádza vlastné svedomie.“ Raniero Cantalamessa napokon
v súvislosti s Judášovou smrťou poukázal na evanjeliové posolstvo o nespochybniteľnosti
Božieho milosrdenstva: „Kto môže povedať, čo sa odohrávalo v jeho
duši v posledných momentoch jeho života? «Priateľu», to bolo posledné
slovo, ktorým sa na neho Ježiš obrátil v záhrade, na ktoré nemohol zabudnúť,
tak ako nemohol zabudnúť na jeho pohľad.“
Páter Cantalamessa sa
podelil aj s nasledovnou skúsenosťou: „Ako každý rok som si chcel v predvečer
Veľkej noci vypočuť „Matúšove pašie“ od Bacha. Obsahujú jeden detail, pri ktorom
sa zakaždým zachvejem. Pri ohlásení Judášovej zrady sa všetci apoštoli Ježiša pýtajú:
«Som to ja, Pane?» «Herr, bin ich´s?». Predtým, než sa započúvame do Kristovej
odpovede, rušiacej každú vzdialenosť medzi udalosťou a jej pripomienkou,
tam skladateľ vkladá chorál, ktorý sa začína takto: «Som to ja, ja som
zradcom! Ja musím konať pokánie!» «Ich bin´s, ich sollte büßen». Ako všetky chorály
tohto diela, aj tento vyjadruje pocity ľudu, ktorý počúva; je to pozvanie, aby sme
aj my vyznali svoj hriech.“
„To, čo je najväčšie na Judášovom príbehu,
nie je jeho zrada, ale to, ako na ňu Ježiš odpovedá... Tak ako vyhľadal Petrovu tvár
po jeho zapretí, aby mu odpustil, ktovie, či azda nehľadal aj tú Judášovu tvár počas
svojej cesty s krížom. Keď z kríža prosí: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia»
(Lk 23,34). Porovnanie s apoštolom Petrom pápežský kazateľ uzavrel týmito slovami:
„Najväčším Judášovým hriechom nebolo to, že Ježiša zradil, ale že
pochyboval o jeho milosrdenstve. Ak sme ho, kto viac a kto menej, nenasledovali v
zrade, nenasledujme ho v tomto jeho nedostatku dôvery v odpustenie. Jestvuje
sviatosť, v ktorej je možno spoľahlivo zakúsiť Kristovo milosrdenstvo:
sviatosť zmierenia. Aká nádherná je to sviatosť! Je príjemné
zakusovať Ježiša ako učiteľa, ako Pána, no ešte väčšia slasť je zakúsiť
ho ako Vykupiteľa: ako toho, kto ťa vyťahuje z priepasti, ako Petra z mora,
kto sa ťa dotýka, tak ako to urobil s malomocným, a povie ti: «Chcem,
buď uzdravený»!“ (porov. Mt 8,3). Spoveď nám umožňuje zakúsiť na sebe samých
to, čo Cirkev hovorí o Adamovom hriechu vo veľkonočnom Exultete: «Ó, šťastná vina,
pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!»“ -mf, jb-