Homília pri svätení olejov: Tajomstvo kňazskej radosti
Vatikán 17. apríla 2014 – Pri slávnostnej Omši svätenia olejov na Zelený štvrtok so
začiatkom o 9.30 v Bazilike sv. Petra za koncelebrácie kardinálov, biskupov, kňazov
prítomných v Ríme a za hojnej účasti veriaceho ľudu sa Svätý Otec v homílii zameral
na tajomstvo kňazskej radosti. Táto radosť podľa jeho slov preniká do hĺbky tak ako
pomazanie, je neskaziteľná a prejavuje sa misionárskym zápalom. Ako vysvetlil, kňaz
čerpá radosť od Pána, ktorému slúži, a tiež od Božieho ľudu, uprostred ktorého plní
svoje poslanie. Pápež František dal za vzor kňazského postoja Pannu Máriu, ktorá
bola obdarená radosťou uprostred svojej poníženosti a bola ochotná ísť všade, kde
to bolo potrebné, vnímavá na potreby ľudí. Ako povedal, kňazskú radosť sprevádzajú
jej „tri sestry“: chudoba, vernosť a poslušnosť. V závere homílie sa Svätý Otec obrátil
k Pánu Ježišovi Kristovi s osobitnými prosbami za kňazov v rozličných štádiách svojej
služby i za nové povolania. Nasleduje plné znenie homílie:
Drahí bratia
v kňazstve!
V dnešný Zelený štvrtok, keď nás Kristus miloval až do krajnosti
(porov. Jn 13,1), pripomíname si šťastlivý deň ustanovenia kňazstva a deň našej kňazskej
vysviacky. Pán nás v Kristovi pomazal olejom radosti a toto pomazanie nás pozýva prijať
a niesť tento veľký dar: radosť, túto kňazskú radosť. Radosť kňaza je vzácnym dobrodením
nielen pre neho, ale pre všetok ľud verný Bohu: ten veriaci ľud, spomedzi ktorého
je kňaz povolaný, aby bol pomazaný, a ku ktorému je poslaný udeľovať pomazanie.
Pomazaní
olejom radosti, aby pomazávali olejom radosti. Kňazská radosť má svoj prameň v Otcovej
láske, a Pán túži, aby radosť tejto lásky «bola v nás» a aby «bola úplná» (Jn 15,11).
Páči sa mi uvažovať nad radosťou kontemplovaním Božej Matky: Mária, «matka živého
evanjelia, je prameň radosti pre maličkých» (Evangelii gaudium, 288), a verím,
že nezveličujeme, keď povieme, že kňaz je osobou veľmi maličkou: nesmierna veľkosť
daru, ktorý je nám daný pre službu nás odsúva medzi najmenších z ľudí. Kňaz je najchudobnejším
z ľudí, ak ho Kristus neobohacuje svojou chudobou, je najneužitočnejším sluhom, ak
ho Ježiš nevolá priateľom, najhlúpejším z ľudí, ak ho Ježiš trpezlivo nevyučuje tak
ako Petra, najbezbrannejším z kresťanov, ak ho Dobrý Pastier neposilňuje uprostred
stáda. Niet menšieho od kňaza, ktorý je ponechaný iba na svoje vlastné sily. Preto
naša modlitba na obranu pred každým úkladom Zlého je modlitbou našej Matky: som kňazom,
pretože On dobrotivo zhliadol na moju malosť (porov. Lk 1,48). A počínajúc v tejto
malosti prijímame do seba našu radosť. Radosť v našej malosti!
Nachádzam tri
podstatné charakteristiky našej kňazskej radosti: je to radosť, ktorá nás robí pomazanými
– nie mazanými, okázalými ani domýšľavými –, je to radosť neskaziteľná a je to radosť
misionárska, ktorá vyžaruje na všetkých a všetkých priťahuje, počínajúc paradoxne
od tých najviac vzdialených.
Radosť, ktorá nás robí pomazanými.
To znamená, že prenikla do intimity nášho srdca, usporiadala ho a sviatostne upevnila.
Znaky liturgie vysviacky nám hovoria o materinskej túžbe, v ktorej Cirkev odovzdáva
a komunikuje všetko, čo nám Pán dal: vkladanie rúk, pomazanie svätou krizmou, oblečenie
do posvätného odevu, bezprostrednú účasť na prvej vysviacke... Milosť nás napĺňa a
rozlieva sa celostná, prekypujúca a plná v každom kňazovi. Pomazaní až do kostí...
a naša radosť, ktorá prýšti zvnútra, je odozvou tohto pomazania.
Radosť,
ktorá je neskaziteľná. Celistvosť daru, z ktorej nikto nemôže nič
odobrať ani k nej nič pridať, je neutíchajúcim zdrojom radosti: radosti neskaziteľnej,
o ktorej Pán prisľúbil, že ju nikto nebude môcť odňať (porov. Jn 16,22). Môže byť
uspatá alebo pridusená hriechom alebo ustarostenosťou života, no v hĺbke zostáva nedotknutá
ako uhlíky zhoreného pňa pod popolom, a vždy môže byť obnovená. Pavlovo odporúčanie
Timotejovi zostáva vždy aktuálne: Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý
je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk (porov. 2 Tim 1,6).
Radosť,
ktorá je misionárska. S touto treťou charakteristikou sa chcem osobitne podeliť
a ju zdôrazniť: radosť kňaza stojí v dôvernom vzťahu so svätým ľudom verným Bohu,
pretože ide o radosť v najplnšom zmysle misionársku. Pomazanie sleduje cieľ pomazávať
svätý ľud verný Bohu: krstiť, birmovať, uzdravovať a zasväcovať, požehnávať, utešovať
a evanjelizovať.
A pretože ide o radosť, ktorá prúdi iba vtedy, keď je pastier
uprostred svojho stáda – a to aj v tichu modlitby: pastier, ktorý adoruje Otca, nachádza
sa uprostred svojich ovečiek –, je to radosť udržiavaná samotným týmto stádom. Aj
vo chvíľach smútku, keď sa všetko zdá byť zastreté a zvádza nás závrat z izolovanosti,
v tých apatických a otupných chvíľach, ktoré na nás neraz v kňazskom živote doľahnú
– a ktorými som aj ja prešiel – dokonca i v týchto chvíľach je Boží ľud schopný udržiavať
radosť, je schopný ťa chrániť, objať ťa, pomôcť ti otvoriť srdce a nanovo objaviť
radosť.
Radosť je uchovávaná stádom a chránená tiež troma sestrami, ktoré
ju obklopujú, chránia a obraňujú: sestrou chudobou, sestrou vernosťou a sestrou poslušnosťou.
Kňazská
radosťje radosť, ktorá má za sestru chudobu. Kňaz je chudobný na radosť
čisto ľudskú: mnohého sa vzdal! A pretože je chudobný, on, ktorý dáva mnoho ostatným,
musí svoju radosť prijímať od Pána a od verného Božieho ľudu. Nemusí si ju sám zaobstarávať.
Vieme, že naši ľudia sú veľmi štedrí v prejavoch vďačnosti voči kňazom aj za najmenšie
gestá požehnania a zvlášť za sviatosti. Hovoriac o kríze kňazskej identity mnohí zabúdajú,
že identita predpokladá prináležitosť. Niet identity – a teda ani radosti zo života
– bez aktívnej a záväznej prináležitosti k Božiemu ľudu (porov. Evangelii gaudium,
268). Kňaz, ktorý sa usiluje nájsť svoju kňazskú identitu introspektívnym skúmaním
vlastného vnútra, asi nenájde iné, než signály, ktoré hovoria „vyjdi“: vyjdi zo seba,
vyjdi a hľadaj Boha v adorácii, vyjdi a daj svojim ľuďom, čo ti bolo zverené, a tvoji
ľudia sa postarajú o to, aby si zakúsil a ocenil, kto si, ako sa voláš, aká je tvoja
totožnosť, a umožnia ti tešiť sa z toho stonásobku, ktorý Pán sľúbil svojim služobníkom.
Ak zo seba nevyjdeš, olej sa stáva zatuchnutým a pomazanie nemôže prinášať ovocie.
Vyjdenie zo seba si vyžaduje zrieknuť sa seba samého, čoho súčasťou je chudoba.
Kňazská
radosťje radosť, ktorá má za sestru vernosť. Nie
natoľko v zmysle, že by sme všetci boli ‚bez poškvrny‘ – kiež by s Božou milosťou
takými boli! –, ale keďže sme hriešnici, je to skôr v zmysle stále novej vernosti
jedinej Neveste, Cirkvi. Tu je kľúč k plodnosti. Duchovné deti, ktoré Pán dáva každému
kňazovi, tie, ktoré pokrstil, rodiny, ktoré požehnal a pomohol im napredovať, chorí,
ktorých povzbudzuje, mladí, ktorých sprevádza cez katechézu a formáciu, chudobní,
ktorým pomáha, sú tou „Nevestou“, ktorú má to šťastie považovať za svoju vyvolenú
a jedinú lásku a byť jej vždy nanovo verný. Je to živá cirkev, s menom a priezviskom,
o ktorú sa kňaz stará vo svojej farnosti alebo v poslaní, ktoré mu je zverené. Ona
mu dáva radosť, keď jej je verný, keď robí všetko, čo má robiť, a zanecháva všetko,
čo má zanechať, aby zostal uprostred oviec, ktoré mu Pán zveril slovami: «Pas moje
ovce» (Jn 21,16.17).
Kňazská radosťje radosť, ktorá má za
sestru poslušnosť. Poslušnosť Cirkvi v hierarchii, ktorá znamená, takpovediac,
nielen vonkajší rozmer poslušnosti: farnosť, do ktorej som poslaný, potrebné oprávnenia
pre ministérium, osobitné poverenie..., ale tiež spojenie s Bohom Otcom, od ktorého
pochádza každé otcovstvo. Znamená to však aj poslušnosť Cirkvi v službe: disponibilitu
a pripravenosť slúžiť všetkým, vždy a čo najlepšie, podľa vzoru ochoty Panny Márie
(„Nostra Signora della prontezza“, porov. Lk 1,39: meta spoudes), ktorá sa
ponáhľa poslúžiť svojej príbuznej a je pozorná na potreby kuchyne v Káne, kde chýba
víno. Disponibilita kňaza robí z Cirkvi dom s otvorenými dverami, útočisko pre hriešnikov,
rodinný krb pre tých, ktorí žijú na ulici, ozdravovňu pre chorých, tábor pre mládež,
katechetickú miestnosť pre prvoprijímajúce deti... Kde má Boží ľud nejakú túžbu alebo
potrebu, tam je kňaz, ktorý dokáže počúvať (ob-audire) a cíti mandát Kristovej
lásky, ktorý ho posiela milosrdne prichádzať na pomoc týmto potrebám alebo podporovať
tie dobré túžby kreatívnou láskou.
Ten, kto je povolaný, nech vie, že existuje
v tomto svete skutočná a plná radosť: radosť byť vybraný spomedzi ľudu, ktorý dotyčný
miluje, aby bol k nemu poslaný ako rozdávateľ darov a útechy pochádzajúcich od Ježiša,
jediného Dobrého Pastiera, ktorý plný hlbokého súcitu voči všetkým maličkým a odstrčeným
tejto zeme, unaveným a skleslým ako ovce bez pastiera, chcel zapojiť mnohých do svojej
služby, aby on sám zostal a pracoval v osobe svojich kňazov pre dobro svojho ľudu.
V
tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal mnohým mladým objaviť tú zapálenosť
srdca, ktorá vzápätí roznecuje radosť, len čo človek šťastlivo naberie odvahu k pohotovej
odpovedi na jeho volanie.
V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby udržiaval
radostnú iskru v očiach novo vysvätených, ktorí idú, aby sa stali pokrmom pre svet,
aby sa nechali stravovať uprostred verného Božieho ľudu, ktorí majú radosť z prípravy
prvej homílie, prvej omše, prvého krstu, prvej spovede... Je to radosť môcť sa s úžasom
po prvýkrát ako pomazaní deliť s pokladom evanjelia, a cítiť, že veriaci ľud ti vracia
pomazanie iným spôsobom: svojimi požiadavkami, skláňajúc hlavu na požehnanie, stiskom
ruky, predstavujúc svoje deti, pozývajúc k svojim chorým... Zachovaj, Pane, vo svojich
mladých kňazoch tú počiatočnú radosť, aby všetko robili ako nové, radosť z vynakladania
vlastného života pre teba.
V tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby
upevňoval kňazskú radosť tých, ktorí majú za sebou už viac rokov služby. Tú radosť,
ktorá bez toho, aby zmizla z očí, spočíva na pleciach tých, ktorí nesú ťarchu tejto
služby, kňazov, ktorým sa už pri práci zvýšil pulz, zbierajú svoje sily a obnovujú
si výstroj: ‚naberajú nový dych‘, ako hovoria športovci. Nech Pán zachováva hĺbku
a múdrosť zrelej radosti vyzretých kňazov. Aby sa dokázali modliť ako Nehemiáš: Radosť
z Pána je moja sila (porov. Neh 8,10).
Napokon v tento Kňazský štvrtok prosím
Pána Ježiša, aby dal zažiariť radosti kňazov starých, zdravých či chorých. Je to
radosť z kríža, ktorá sa šíri z poznania, že máme neporušiteľný poklad v hlinenej
nádobe, ktorá sa rozpadá. Aby sa vedeli dobre cítiť na akomkoľvek mieste, cítiac v
pominuteľnosti času chuť večnosti (Guardini). Aby pociťovali radosť z odovzdávania
pochodne, radosť vidieť, ako rastú ich detné deti a s úsmevom a tichým pokojom mohli
zamávať v ústrety prísľubom, v tej nádeji, ktorá nesklame.
Preklad:
Jaroslava Kochjarová CJ, Jozef Bartkovjak SJ