Pápež sa prihovoril akademickým inštitúciám vedeným jezuitmi

Vatikán 10. apríla 2014 - Pápež František dnes napoludnie prijal na audiencii v Aule Pavla VI. profesorov, zamestnancov a študentov troch pápežských inštitúcií, vedených Spoločnosťou Ježišovou. Ide o Pápežskú Gregorovu univerzitu, Pápežský biblický inštitút a Pápežský východný inštitút. Stretnutie otvoril generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej páter Adolfo Nicolás.

Tri spomenuté inštitúcie Spoločnosti Ježišovej v roku 1928 združil do konzorcia pápež Pius XI. Ako povedal Svätý Otec, z ich spoločného úsilia byť k dispozícii pápežovi, námestníkovi Krista na zemi, vyplýva nevyhnutnosť „rozvíjania ich spolupráce a synergickej súčinnosti, uchovávajúc historickú pamäť, ujímajúc sa zodpovednosti za prítomnosť a pozerajúc do budúcnosti s kreativitou a fantáziou v úsilí o globálny pohľad na situáciu a aktuálne výzvy, a v spolupráci na ich riešení, hľadaním nových ciest bez strachu“.

Svätý Otec ďalej pokračoval: „Prvá vec, ktorú by som chcel zdôrazniť, uvažujúc o vašom úsilí, a to ako vyučujúcich, tak aj študentov a tiež zamestnancov, je uvedomovať si hodnotu samotného miesta, na ktorom pracujete a študujete, teda mesta Ríma a hlavne Cirkvi Ríma. Má svoju minulosť a má svoju prítomnosť. Tu sú korene viery: pamäť apoštolov a mučeníkov. A je tu „súčasnosť“ Cirkvi, aktuálna cesta tejto cirkvi, ktorá predsedá v láske a v službe jednote a univerzálnosti. To všetko by nemalo byť brané ako samozrejmosť! Má to byť prežívané a oceňované s istým záväzkom, ako inštitucionálnym, tak aj osobným, podľa iniciatívy každého z vás. Vy sem však súčasne prinášate rôznorodosť svojich cirkví, svojich kultúr, z ktorých pochádzate. To je jeden zo vzácnych pokladov rímskych univerzít. Poskytuje cennú príležitosť k rastu vo viere a otvorenosti mysle a srdca horizontu katolicity. V tomto horizonte dialektika medzi centrom a perifériami nadobúda svoju vlastnú podobu, podobu evanjeliovú, podľa logiky Boha, ktorý prichádza z periférie do centra a vracia sa späť na perifériu.

Ďalší aspekt, o ktorý by som sa chcel podeliť, je vzťah medzi štúdiom a duchovným životom. Vaša intelektuálna angažovanosť vo výučbe a výskume, v štúdiu a v širšej formácii, bude o to plodnejšia a efektívnejšia, o čo viac bude oživovaná láskou ku Kristovi a Cirkvi, o koľko bude pevnejší a harmonickejší vzťah medzi štúdiom a modlitbou. Toto nie je čosi zastaralé, je to čosi podstatné!

Je to jedna z výziev našej doby: odovzdávať vedomosti a ponúknuť spolu nimi kľúč k porozumeniu životu, nejde o zhromažďovanie vedomostí bez vzájomného prepojenia. Je potrebná pravá evanjeliová hermeneutika pre lepšie pochopenie života, sveta, ľudí, nie nejaká syntéza, ale akási duchovná atmosféra výskumu a istota, postavená na pravde rozumu a viery. Filozofia a teológia vám umožnia nadobudnúť presvedčenie, ktoré utvára a posilňuje inteligenciu a osvecuje vôľu. Ale toto všetko je plodné len vtedy, ak sa to robí s otvorenou mysľou a na kolenách. Ten teológ, ktorý sa uspokojuje so svojím myslením ako čímsi kompletným a ukončeným, je podpriemerným teológom. Dobrý teológ a filozof má myslenie otvorené, teda nekompletné, vždy otvorené pre Božie ‚viac‘ a podľa pravdy stále vo vývoji, v súlade s pravidlom, ktoré sv. Vincent Lerinský opisuje takto: «annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate» (Commonitorium primum, 23: PL 50, 668): upevňuje sa rokmi, rozširuje sa v priebehu času, prehlbuje sa vekom. Toto je teológ, ktorý má otvorenú myseľ. A teológ, ktorý sa nemodlí a ktorý neadoruje Boha, končí ponorený v nechutnom narcizme. Toto je cirkevná choroba. Narcizmus teológov, učencov narobí veľa zla, je nechutný.

Účel štúdií na každej pápežskej univerzite je cirkevný. Výskum a štúdium by mali byť integrované do osobného i komunitného života, do misijného úsilia, do bratskej lásky a delenia sa s chudobnými, do starostlivosti o vnútorný život vo vzťahu s Pánom. Vaše inštitúty nie sú stroje na výrobu teológov a filozofov. Sú komunitami, v ktorých sa rastie, ako v rodine. Univerzitná rodina v sebe obsahuje charizmu riadenia, zverenú nadriadeným, a je tam diakonia nepedagogických pracovníkov, ktorá je nevyhnutná pre vytvorenie rodinného prostredia v každodennom živote, a tiež pre vytvorenie postoja ľudskosti a konkrétnej múdrosti, ktorá z dnešných študentov urobí ľudí schopných budovať ľudstvo, odovzdávať pravdu v ľudskej dimenzii, aby vedeli, že keby im chýbala dobrota a krása v začlenení sa do rodiny pracoviska, dopadnú ako intelektuáli bez talentu, etici bez láskavosti, myslitelia bez prejavov krásy a ľudia zamaskovaní do formalizmu. Úctivý a každodenný kontakt s tvrdou prácou a svedectvom mužov a žien, ktorí pracujú vo vašich inštitúciách, vám dá potrebný rozmer realizmu, aby vaša veda bola vedou ľudskou, nie laboratórnou.“

V závere dnešného stretnutia pápeža Františka s akademickou obcou troch jezuitských univerzít, sídliacich v Ríme, na ktorom sa zúčastnilo okolo 5-tisíc jej členov, Svätý Otec dodal:

„Drahí bratia, zverujem každého z vás, vaše štúdium a vašu prácu príhovoru Panny Márie, Sídla múdrosti, sv. Ignáca z Loyoly a vašich svätých patrónov. Žehnám vás a modlím sa za vás. Aj vás prosím, modlite sa za mňa!“ -jk-