Témou výsostne aktuálnou nielen počas pôstneho obdobia je sviatosť zmierenia. Svätý
Otec František o nej neraz hovoril vo svojich príhovoroch v súvislosti s výzvou k
obráteniu a povzbudením k dôvere v Božie milosrdenstvo. Vo Vatikáne a v Ríme, ale
aj na mnohých iných miestach sa registruje zvýšený počet ľudí, ktorí prichádzajú na
svätú spoveď aj po viacerých rokoch. Pokorne sa postavia do radu pred spovednou miestnosťou.
Stretnú sa tam s kňazom, ktorý bude pre nich skutočným nástrojom Božieho milosrdenstva?
O
tom, aký by mal byť spovedník a čo je jeho úlohou hovoril Svätý Otec minulý piatok
28. marca, keď sa stretol s približne šesťsto účastníkmi formačného kurzu pre začínajúcich
spovedníkov, najmä novokňazov a diakonov pred kňazským svätením. Pri osobitnej audiencii
v Sále požehnaní pápež František poďakoval predstaviteľom Apoštolskej penitenciárie
pod vedením kardinála Maura Piacenzu za prípravu podujatia, ktoré každoročne prispieva
k formácii dobrých spovedníkov. Všimnime si myšlienky pápeža Františka, ktoré adresoval
spovedníkom pri tomto stretnutí:
„Predovšetkým hlavným aktérom služby zmierenia
je Duch Svätý. Odpustenie, ktoré sviatosť udeľuje, je nový život, ktorý odovzdáva
vzkriesený Pán prostredníctvom Ducha Svätého: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte
hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,22-23). Ste preto
povolaní byť vždy „mužmi Ducha Svätého“, radostnými a silnými svedkami a ohlasovateľmi
Pánovho vzkriesenia. Toto svedectvo sa číta z tváre, cíti sa z hlasu kňaza, ktorý
vysluhuje s vierou a „pomazaním“ sviatosť zmierenia. Prijíma penitentov nie s postojom
nejakého sudcu, ani nie ako len jednoduchý priateľ, ale s Božou láskou, s láskou otca,
ktorý vidí, ako sa syn navracia a ide mu v ústrety, s láskou pastiera, ktorý našiel
zatúlanú ovečku. Srdce kňaza je srdce, ktoré sa dokáže pohnúť, nie zo sentimentálnosti
alebo len čisto emocionálne, ale „z hlbín Pánovho milosrdenstva“! Ak je pravda, že
tradícia nám poukazuje na dvojitú rolu spovedníka ako lekára a sudcu, nezabudnime
nikdy, že ako lekár je povolaný uzdravovať a ako sudca je povolaný rozhrešovať.
Druhý aspekt: ak sviatosť zmierenia odovzdáva nový život vzkrieseného Pána
a obnovuje krstnú milosť, potom vašou úlohou je štedro ju rozdávať bratom. Darovať
túto milosť. Kňaz, ktorý sa nestará o túto časť svojej služby, či už sa to týka rozsahu
venovaného času alebo duchovnej kvality, je ako pastier, ktorý sa neujíma zatúlaných
ovečiek. Je ako otec, ktorý zabudol na strateného syna a vzdal sa už vyčkávania na
neho. No milosrdenstvo je srdcom evanjelia! Toto nezabudnite: milosrdenstvo je srdcom
evanjelia! Je to dobrá zvesť, že Boh nás miluje, že vždy miluje hriešneho človeka
a touto láskou ho priťahuje k sebe a pozýva ho k obráteniu. Nezabúdajme, že veriaci
často len s prekonaním ťažkostí pristupujú k tejto sviatosti, či už z praktických
príčin, alebo z prirodzenej ťažkosti vyznať druhému človeku vlastné hriechy. Z tohto
dôvodu je nám treba veľa pracovať na sebe, na našej ľudskosti, aby sme nikdy neboli
na prekážku, ale vždy nápomocní prístupu k milosrdenstvu a k odpusteniu.
Koľkokrát
sa stane, že nejaký človek príde a povie: „Nebol som pri spovedi mnoho rokov, mal
som tento problém, zanechal som spoveď, pretože som natrafil na kňaza, ktorý mi toto
a toto povedal.“ A z toho, o čom dotyčná osoba rozpráva, sa vidí nemúdrosť, nedostatok
pastoračnej lásky. A ľudia sa vzďaľujú pre jednu zlú skúsenosť so spoveďou. Ak je
tu tento postoj otca, ktorý vychádza z Božej dobroty, takáto vec sa nikdy nestane.
Treba
sa tiež vyvarovať dvoch protichodných extrémov: rigorizmu a laxizmu. Ani jeden z nich
nerobí dobrotu, pretože v skutočnosti sa vyhýbajú starostlivosti o osobu penitenta.
Naopak, milosrdenstvo opravdivo načúva s Božím srdcom a chce sprevádzať dušu na ceste
zmierenia. Spoveď nie je tribunál na vynesenie odsúdenia, ale skúsenosť odpustenia
a milosrdenstva!
Napokon, všetci poznáme ťažkosti, s ktorými sa často spoveď
potýka. Majú mnoho príčin, či už historických alebo duchovných. Predsa však vieme,
že Pán chcel darovať Cirkvi tento nesmierny dar, čím ponúkol pokrsteným istotu Otcovho
odpustenia. O toto ide: o istotu Otcovho odpustenia. Preto je veľmi dôležité, aby
sa vo všetkých diecézach a farských spoločenstvách osobitne dbalo na slávenie tejto
sviatosti odpustenia a spásy. Je dobre, aby v každej farnosti veriaci vedeli, kedy
môžu nájsť kňaza k dispozícii. Keď je tu dôslednosť, ovocie sa vidí. Toto platí osobitne
pre kostoly v správe rehoľných komunít, ktoré môžu zabezpečiť stabilnú prítomnosť
spovedníkov.“ -jb-