Zamyslenie P. Bubáka k 4. pôstnej nedeli

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 4. pôstnej nedeli cyklu A (Jn 4, 5-42): Slepý vidí, vidiaci oslepli
Ktorí pravidelne počúvate naše piatkové zamyslenia nad liturgickými čítaniami nasledujúcej nedele, možno si spomeniete, ako sme si pred viac ako rokom meditovali nad základnou víziou Ježišovej verejnej činnosti ako sa ona nachádza u evanjelistu Lukáša. Znela takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.”

Povedali sme si vtedy, že tento text je mimoriadne zaujímavý a to nielen z obsahového hľadiska, ale aj z hľadiska štylistického, tzn. formy akou je napísaný. Keď sa naň pozrieme bližšie, Ježiš totiž uvádza päť cieľov, kvôli ktorým prišiel. Po úvodnom oznámení, že je nad ním Duch Svätý a že tento Duch Svätý ho pomazal hovorí, že ide splniť týchto päť vecí: 1) hlásať evanjelium chudobným, 2) oznámiť zajatým, že budú prepustení, 3) slepým, že budú vidieť, 4) utláčaných prepustiť na slobodu a 5) ohlásiť milostivý rok Pánov.
A hneď na to sme si položili otázku: Ktorý z týchto piatich cieľov je najdôležitejší? Kvôli ktorému Ježiš prišiel v prvom rade? Ak by niekto trval na tom, že kvôli všetkým rovnako, zaiste by mal pravdu, ale odborníci na Sväté písmo nám hovoria predsa čosi iné. Hovoria, že tento Ježišov text má formu pyramídy, kde na najvyššom bode je to, čo je najdôležitejšie. K záveru, že to je pyramída nás privedie to, keď začneme Ježišove výroky analyzovať a porovnávať, zistíme, že prvý a piaty výrok sú rovnaké; podobne sú rovnaké aj druhý a štvrtý výrok. Iba tretí výrok nemá pár, vyníma sa na samom vrcholci a preto tento je vraj najdôležitejší.

Pozrime sa na celý text – už z tohto nového pohľadu – ešte raz: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.”

Vidíme, že prvý cieľ – „hlásať evanjelium chudobným“ a piaty cieľ – „ohlásiť Pánov milostivý rok“ sú rovnaké. Oba sú o hlásaní: hlásať evanjelium chudobným a ohlásiť Pánov milostivý rok. Druhý cieľ – „poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení“ a štvrtý cieľ – „utláčaných prepustiť na slobodu“, znova, sú rovnaké. Oba sú o prepustení na slobodu: zajatí budú prepustení a utláčaní budú prepustení. Jasne sa tu vyníma teda tretí cieľ a to: „oznámiť ... slepým, že budú vidieť.“ A tak to, že slepí začnú vidieť je prvý a najdôležitejší dôvod príchodu Ježiša Krista na tento svet.

Že by sa tento cieľ nezdal až taký dôležitý? Je množné, že niektorí z nás by sme pokladali za dôležitejšie čosi úplne iné. Podľa mňa však nejestvuje dôležitejší cieľ, ako vidieť, alebo po slepote znova dostať zrak. Samozrejme, reč je nielen o zraku telesnom. Ten je pre život veľmi dôležitý a preto nešťastný je ten, kto ho nemá. No ešte horšia, ako slepota telesná, je slepota duchovná a duševná.

Prečo sme sa potrebovali vrátiť k tomuto textu? Preto, lebo bez neho ťažko pochopíme evanjelium nasledujúcej nedele, ktoré nám hovorí o uzdravení slepca. Tento príbeh je však zvláštny: zatiaľ čo slepec pod vplyvom Ježišovým nadobúda zrak, iní ho postupne strácajú. Slepec sa stáva vidiacim a vidiaci slepnú.

Pozrime sa naň zbližša. Ježiš na začiatku príbehu uzdraví slepého od narodenia. Tento skutok vykoná symbolickým aktom. Potom, po tomto skutku, nasleduje v živote uzdraveného slepca séria veľmi dramatických skutočností, v ktorých slepec získava stále viac zraku a ľudia okolo neho ho zasa naopak strácajú. Dráma slepcova – alebo možno lepšie povedané dráma tých okolo – sa odvíja v štyroch dejstvách.

V dejstve prvom sa uzdravený slepec snaží vrátiť naspäť domov, no nejde to. Jeho zmena je taká radikálna, že keď sa objaví medzi svojimi susedmi, namiesto radosti, oslavy, vítania doma to u nich splodí len otázky a pochybnosti. Keď trvá na tom, že on je ten istý človek, ktorého poznali, vyvolá tým len zmiešané reakcie. Neveria vlastným očiam. Nechcú veriť. Ľudia – tí, ktorí patrili medzi najbližších slepca – jeho novú identitu neprijímajú. Museli by totiž k nemu zmeniť svoj postoj. A to nechcú. „Kto si ty? Kto je ten Ježiš?“, pýtajú sa ho, avšak bez záujmu dostať odpoveď. Srdce im zaslepila žiarlivosť a závisť.

V druhom dejstve uzdraveného slepca zavlečú pred náboženských predstaviteľov. Títo sa vždy živo zaujímajú o všetky zázraky, ktoré sa stanú v ich okolí, hlavne však o tie, ktoré vykonajú ľudia, ktorí nemajú na to od nich oprávnenie. A už úplne špeciálne sa zaujímajú o tie, pri ktorých je prestúpený nejaký zákon. A presne toto je prípad uzdravenia slepca. Uzdravenie sa totiž stalo v sobotu. „Si si istý, že vidíš? Bol si naozaj slepý? Kto to urobil?“, pýtajú sa. Ani oni však nemajú záujem dozvedieť sa pravdu, lebo aj oni by museli zmeniť veľa zo svojich postojov. Rozum im zaslepila náboženská neohybnosť.

V treťom dejstve sa nachádzajú rodičia slepca. Sú moržovaní náboženskými predstaviteľmi. „Áno, je to náš syn! Áno, narodil sa slepý! Nie, nevieme, čo sa stalo! Nie, nevieme, kto to urobil!“ Otázky autorít ich vyčerpávajú i desia. Ich radosť, ktorú naisto mali, keď videli svojho slepého syna uzdraveného, je utopená v strachu. Vylúčenie zo synagógy a spoločenské znemožnenie je cena príliš vysoká za to, aby boli na svojho syna, ktorého Boh požehnal výnimočným požehnaním hrdí. Neboli ochotní túto cenu zaplatiť. Srdce im zaslepil strach.

V poslednom dejstve je bývalý slepec šikanovaný zo strany náboženských predstaviteľov už po druhýkrát a tento raz ešte intenzívnejšie. Autority, ktoré stoja pred nespochybniteľnými dôkazmi, že naozaj išlo o uzdravenie, sa snažia donútiť bývalého slepca, aby Ježiša označil za hriešnika. Aby ho jednoducho poprel, aby sa ho zriekol, a ho zradil. Úbohý chlap, jediné čo má je len osobná skúsenosť a zdravá logika. A tieto dve mu akosi nedovolia uveriť, že by hriešnik bol schopný mať Božiu moc. Nemôže predsa zaprieť nos medzi očami. Hnev a frustrácia autorít sa dostávajú do bodu varu: bývalého slepca vyhodia a spolu s Ježišom ho označia za hriešnika. Srdce im zaslepila zloba.
Naozaj vidiaci z príbehu odchádza len slepec. Ostaní odchádzajú zaslepení a slepí. Slepec dostal nielen zrak telesný, ktorý mu chýbal, ale o zrak duchovný, tzn. vieru, ktorá mu naozaj poskytla videnie a poznanie vecí, o ktorých sa mu dovtedy ani len nesnívalo. Hlavne však spoznal Ježiša ako svojho spasiteľa a vykupiteľa.

Prečo tento príbeh končí takto? Keď sa pozrieme na našu pyramídu zo začiatku, vidíme že zrak, ktorý je najvrcholnejším Božím darom sa dostáva len cez kráčanie po tých predchádzajúcich schodíkoch: človek, ktorý chce vidieť musí byť otvorený na zvestovanie radostnej zvesti, t.j. musí načúvať niečomu inému, než len sebe samému a potom musí sa oslobodiť od všetkých predsudkov a iných stereotypov, ktoré ho zotročujú a robia nehybným. Zo všetkých ľudí v príbehu iba slepec bol na všetko toto tvorený a preto iba on jediný skončil ako vidiaci.
Brat, sestra, ako by si skončil ty v tomto príbehu?