Zamyslenie P. Bubáka k 2. pôstnej nedeli

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. pôstnu nedeľu má názov Odíď.

Sú dva dôvody, prečo sa ľudia vyberajú na cestu: buď idú za niečím alebo od niečoho utekajú. Ten prvý dôvod, ísť za niečím, je témou mnohých príbehov, mýtov, rozprávok a legiend, ktoré sú určené hlavne pre mladých ľudí, aby v nich vzbudili idealizmus a túžbu pre „viac“: to znamená aby sa neuspokojili s tým, čo majú, ale aby šli ďalej, objavovali nové možnosti a horizonty a kráčali za nimi.
No ten druhý dôvod vydania sa na cestu je trocha iný. Týka sa tých, ktorí žijú v situáciách, ktoré sú pre nich neúnosné, ktoré ich deformujú a rozkladajú. Alebo aj keď nie, títo ľudia cítia, že nie je pre nich únosné pridať sa k mase, ktorá sa správa podľa pravidiel, ktoré sú v rozpore s dobrom, s integritou ľudskej osoby a často i so zdravým rozumom.
Do tejto skupiny patrí Abrahám, o ktorom sme si čítali v dnešnom prvom čítaní. Možno vo všeobecnosti jeho príbeh takto nevnímame. Skôr by sme ho zaradili do tej prvej skupiny: Abrahám bol povolaný vykročiť na cestu za niečím, o čom nemal ani vôbec jasnú predstavu, skôr videl hmlu. Uveril však Božiemu slovu a vybral sa za niečím „väčším“. No aj keď toto je pravda, zdá sa, že táto interpretácia nepopisuje celú podstatu jeho príbehu. Pozrime sa na Abrahámov príbeh zblízka.
Abrahám žil so svojim otcom Tárem v Chaldejskom meste Úr. Toto mesto, v ktorom Abrahám prežil svoju mladosť, je nám dnes pomerne dobre známe vďaka vykopávkam. Nachádzalo sa asi 200 km južne od dnešného Bagdadu. Bolo to mesto s vysokou kultúrou a s najstaršími súdmi a parlamentom, ktorý poznajú dejiny. Tu sa formovali prvé sociálne zákony. Aj technika poľnohospodárstva dosiahla v Úre takej úrovne, ako nikde inde. V Úre sa nachádzal chrám, v ktorom miestni obyvatelia uctievali boha Sina. Tohto boha si maľovali ako starého muža so šedivou bradou, ktorého tvár bola namodralá ako mesiac. Tamojší poľnohospodári naň pozerali ako na symbol všetkých metafyzických síl rozprestierajúcich sa nad svetom. Keď archeológovia robili v tomto chráme vykopávky, stretli sa s veľmi podivným zvykom, ktorý sa tu praktizoval. Tomuto bohu Sinovi miestni obyvatelia obetovali deti, aby si tak zabezpečili úrodnosť v časoch sucha.

Keď čítame knihu Genezis, nájdeme tam zmienku o tom, ako jedného dňa Táre vzal svojho syna Abrama aj s jeho manželkou Sárou, svojho vnuka Lóta (syna svojho zomrelého syna Arana) aj s jeho matkou, aby opustili spoločne toto mesto Úr a odsťahovali sa inde, do krajiny Kanaán, do mesta Haranu (čo bolo asi 1500 km na sever od Úru v dnešnom Libanone). Pýtame sa prečo? Čo sa stalo? Biblia nepodáva žiadne ďalšie vysvetlenia. Existuje však jedna nekanonická, veľmi stará hebrejská kniha, ktorá sa volá Kniha Jubileí. Táto kniha má v sebe aj zmienku o tom, prečo Abrahámov otec odišiel aj so svojimi blízkymi príbuznými z Úru. Kniha hovorí, že Táre musel odtiaľ odísť preto, lebo jeho syn Abram urazil miestneho boha Sina v jeho vlastnom chráme. V skutočnosti chrám vypálil (Book of Jubilees, kap. 12, v. 12). Je to zaujímavé. Abram, hoci bol súčasťou úrskej kultúry, sa proti niektorým jej prejavom vzbúril. Jedným z nich bolo aj obetovanie detí bohu Sinovi. Abrama môžeme teda označiť za rebelanta alebo čiernu ovcu, ktorá sa nedokázala zmieriť s niektorými prejavmi svojej vlastnej kultúry a spoločenského i súkromného života.
Odišli teda do iného mesta, do Háranu. Lenže keď došli na nové miesto, do Háranu, bohužiaľ aj tu našli tú istú tradíciu. A bolo to práve na tomto meste, kde bol Abram konečne povolaný, aby opustil svoju krajinu, svoju rodinu, dom svojho otca „a odišiel do krajiny, ktorú mu Boh ukáže.” Abrahám odišiel, ako mu Pán povedal a Boh ho požehnával pre jeho veľkú vieru.
Z tohto vidíme, že prvotným motívom, prečo Abrahám odišiel z domu, bol zhnusenie sa nad praktikami, ktoré sa tam vykonávali. Abram neostal len pri zhnusení, ale aktívne reagoval proti tomu, čo sa mu zdalo perverzné. No jeho zotrvávanie na tomto mieste sa mu po čase zdalo byť neúnosné. Možno preto, lebo vedel, že nemá žalúdok tu zostať. A možno aj preto, lebo miestni obyvatelia ho vypudili. Ktovie. Faktom je, že po tomto všetkom odišiel aj s celým svojím klanom, včetne otca. Odišiel teda od niečoho. Nevedel, kam ide, vedel však, čo zanecháva. Aj keď, samozrejme, to bola zmes: zanechával istoty, svoju rodnú zem, svojich priateľov a možno i istý a dobre vynášajúci biznis. No vedel, že musí vyjadriť protest, musí odísť a tak dať najavo postoj, ktorý neskôr vyjadril Ježiš slovami: „nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. A vnútorne sa tým disponoval na povolanie ísť za niečím. Na ďalšom mieste – v Hárane – nenašiel nič lepšieho. No pre Boha bol až overeným kandidátom na to, aby ho povolal na čosi veľké, a aby ho použil pre svoje ciele.

Pod vplyvom tohto Abrahámovho príbehu by sme si dnes mali aj my všetci klásť otázky, ako jednotlivci i ako spoločenstvo: V čom žijeme? V čo sme chytení? Vyhovuje nám stav, v ktorom sa nachádzame? Nemali by sme sa vzbúriť, keď inak nie, aspoň tým, že sa vydáme na cestu k niečomu inému? A keď nie fyzicky, tak aspoň vnútorne?
Nežijeme napríklad osobne v neduhu, z ktorého nás nedostane nič iné, iba opustenie prostredia, priateľstiev, tradícií, zvyklostí? Niektorých nerestí sa inak zbaviť nedá.
Alebo nežijeme v prostredí, kde sa potrebujeme vyjadriť a povedať, čo si naozaj myslíme. Niektoré prostredia nám pripadajú, ako keby sa všetci ľudia zbláznili. Pekne to popisuje Žalm 13: „Blázon si v srdci hovorí: «Boha niet.» Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha. Všetci poblúdili, všetci sa skazili; nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb?“ Niekedy, keď pozorujeme ľudí a ich správanie, máme dojem, ako keby stratili súdnosť a rozum. Davová psychóza a davové popletenie hodnôt nás vedú k tomu, že nie sme schopní už za seba ani myslieť. Nedávno sa tak vyjadril jeden kritik o talianskej televíznej kultúre: ľudia sa celé dni len zabávajú. Všetok svoj voľný čas venujú sledovaniu interaktívnych televíznych programov, telefonujú do nich alebo sa priamo na nich zúčastňujú a otvárajú tam pred verejnosťou svoje vnútorné žumpy. Na tom by, samozrejme, nebolo nič zlé, ale robia to zo zábavy, bez najmenšej štipky ľútosti alebo pokánia nad tým, čo vykonali, či pravdivej sebareflexie.

Niektorí možno aj vieme, kde je sever, no nemáme odvahu povedať, čo si myslíme. Pripomína nám to tú známu Andersenovu rozprávku o cisárových nových šatách. Všetci vieme, že kráľ je nahý, ale všetci sa tvárime, že je oblečený. Je to viditeľné na mnohých debatách a diskusiách o otázkach, ktoré hýbu súčasnou spoločnosťou. Niektoré nenormálne veci sa tvária ako normálne a všetci sa tvárime, že sú normálne, hoci každý vie svoje. Čo nám bráni povedať na plné ústa, čo si myslíme? Snáď to, že nikto z nás nie je nevinný ako dieťa v spomínanej rozprávke! To je pravda, iba nevinní môžu poukazovať na pravdu. Ale čo tak dať sa na pokánie? Nedala by sa niekde nabrať odvaha?
Nič si nevyčítajme. Všetci sme rovnako chytení. No Božie slovo nás dnes provokuje. Čo urobíme? Aj o tejto otázke je Pôstne obdobie.
Želám vám požehnanú nedeľu.