Kardinál Jozef Tomko: Služba za siedmich pápežov

Keď sa s Božou pomocou čochvíľa dožívam veku deväťdesiatich rokov, tak je len prirodzené, že sa pozerám na minulosť. Najviac rokov som strávil v Ríme, - obrazne ale za dlhú dobu aj doslovne - „v tieni svätopeterskej kupoly“, v službe nástupcov sv. Petra na čele Katolíckej cirkvi, rímskych biskupov - pápežov. Od 24. novembra 1945 sa Rím stal mojím stálym domovom, najprv ako študenta na rímskych univerzitách, kde som neskôr aj prednášal ako mimoriadny profesor, potom ako druhého vicerektora v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého; roku 1961 som nastúpil službu na kongregáciách pre učenie viery a pre biskupov, roku 1979 ma Ján Pavol II. vymenoval za generálneho tajomníka Synody biskupov a vysvätil ma za arcibiskupa, následne v máji 1985 som sa stal prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a kardinálom. Už keď som bol od roku 2001 „na penzii“, viedol som malý Pápežský komitát pre medzinárodné eucharistické kongresy a mal som aj niektoré zvláštne poslania.

To všetko spomínam len preto, aby som poukázal, aké udalosti som v Ríme prežíval a aké rôznorodé úlohy som vykonával v službách siedmich pápežov za môjho čoskoro sedemdesiatročného rímskeho pobytu. Za takú dlhú dobu sa nazbieralo v pamäti veľa spomienok, ktoré sa viažu na rímskych biskupov – pápežov. Z nich vyberám len niekoľko.

Mohutným dojmom zapôsobil na mňa ako mladého seminaristu pápež Pius XII., keď ho v slávnostnom sprievode priniesli na stoličke do baziliky sv. Petra za zvuku Gounodovej pápežskej hymny. Eugenio Pacelli pochádzal z rímskej váženej rodiny a šľachetnosť mal priam v povahe. Jeho štíhla postava, asketická tvár so živými očami a s miernym úsmevom, dodávali celej oslave, - napriek spontánnemu, pestrému nadšeniu veriacich - posvätný ráz. Rimania nemohli zabudnúť, že po bombardovaní rímskej štvrti a baziliky sv. Vavrinca, Pius XII. sa objavil ako ich biskup medzi ustrašenými ovečkami. Cez vojnu zachraňoval židov, dal príkaz skryť prenasledovaných v kláštoroch. Zaslúžil si názov „defensor Civitatis“ – „obranca Mesta“, to je Ríma. Jeho prejavy na nabitom námestí sv. Petra, ktoré predniesol vždy bez papiera zvonivým hlasom, zapaľovali a posmeľovali v dobe, keď na taliansku verejnosť tlačila zvnútra najsilnejšia komunistická strana v Európe a zvonku socialistický blok. Veľa Židov z cudziny aj z Izraela prichádzalo ďakovať mu za pomoc a záchranu. Až ku koncu jeho pontifikátu vyšiel nemecký literát Hochhut s falošnou obžalobou proti Piovi XII. v dráme „Stellvertreter“ (Zástupca), že sa málo zasadil za Židov a že bol celkove necitlivý. Môžem však dosvedčiť z vlastnej skúsenosti, že ľudia odchádzali po krátkom rozhovore s pápežom dojatí, aj so slzami v očiach. Aj k nám bol veľmi milý, keď som viedol k nemu púť amerických Slovákov alebo skupinu kňazov.

Po Piovi XII. bol roku 1958 zvolený už takmer sedemdesiatsedemročný Angelo Roncalli; vybral si meno Ján XXIII. Bol pápežom nie celých päť rokov, mal otcovské srdce, ako to ukázal aj našej skupine kňazov odchovancov Nepomucéna. Rimanov si získal najmä svojím krátkym prejavom večer po návrate z apoštolskej cesty, keď z okna vatikánskeho paláca za svitu mesiaca pozdravil zástup a prosil veriacich, aby odovzdali bozk od pápeža svojim deťom. Prešiel do histórie ako „papa buono“, ale predovšetkým tým, že mal odvahu zvolať Druhý vatikánsky koncil. Roku 2000 bol blahoslavený a v apríli tohto roku bude kanonizovaný spolu s Jánom Pavlom II.

Po ňom nastúpil v júni 1963 s menom Pavol VI. šesťdesiatšesťročný milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini, ktorý dlhé roky predtým pracoval v ústrednej správe Cirkvi vo Vatikáne. Človek vysokej inteligencie a jemnej povahy, ktorý priviedol k zakončeniu Druhý vatikánsky koncil. Vážili si ho tak vzdelaní ľudia, ako nám to prejavil jeho priateľ filozof Jean Guitton, ale aj jednoduchí veriaci. Jeho prejavy mali vysokú úroveň, ale keď odložil papier, jeho slová získali oheň a zápal pastiera. Mám vzácnu spomienku na jeho slová, ktorými ma prijal ako nového podsekretára Kongregácie pre biskupov.

Usmievavý pápež Ján Pavol I., Albino Luciani, bol pred zvolením za pápeža (roku 1978) generálnym vikárom v Bellune, potom biskupom vo Vittorio Veneto a patriarchom v Benátkach. Bol vždy veľmi ľudský. Stretol som ho viackrát v Bellune a pamätám sa, ako v Benátkach očaril celú medzinárodnú ekumenickú komisiu; voľakto to nazval „ekumenizmus srdca“. Zomrel však náhle po necelom mesiaci na stolci sv. Petra.

Hovorí sa, že tento jeho krátky pontifikát otvoril dvere netalianskym kandidátom. 16. októbra 1978 bol zvolený krakovský arcibiskup Karol Wojtyla, ktorý mal iba 58 rokov. Všetci si pamätáme jeho výzvu na ľudstvo pri začiatku pontifikátu: „Nebojte sa Krista!“ Keď krátko po voľbe za hlavu Cirkvi navštívil Kongregáciu pre biskupov, prišiel aj do mojej pracovne. Ja som vyložil na stôl krásnu knihu fotografií Vysokých Tatier zo slovenskej i poľskej strany. Listoval v nej a k jednotlivým končiarom mal svoje poznámky. On po poľsky a ja po východniarsky, pri čom sa okolo stojaci kolegovia len divili. Tie naše spoločné hory nám obom chýbali. Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie 15. septembra 1979 ma osobne vysvätil za arcibiskupa v Sixtínskej kaplnke. Jeho ruky stále cítim na svojej hlave. Potom prišlo šesť rokov úzkej spolupráce na sekretariáte biskupskej synody a od roku 1985 na čele svetových misií. Dňa 2. apríla 2005 som bol hádam posledný, keď som krátko po smrti bozkal sinavú ruku tohto nášho veľkého priateľa. Naplnil dvadsaťsedem rokov pontifikátu obrovským dielom, tvorbou, cestami a príhovormi. Na jeho pohrebe sa už ukázali v dave ľudí nápisy: „Santo subito!“ (Svätý ihneď!) Túžba sa už plní!

Tak sme vstúpili do doby pápežov – našich súčasníkov. Roku 2005 voľba sedemdesiatosemročného kardinála Josepha Ratzingera, ktorý si vybral meno Benedikt XVI., bola rýchla. Osobne som ho poznal ako mladého, ale už váženého profesora teológie, keď sa tvorila Medzinárodná teologická komisia pri Svätej stolici, aj keď ho Ján Pavol II. menoval za mníchovského arcibiskupa a neskôr za hlavného relátora pre biskupskú synodu o manželstve a rodine, a za prefekta Kongregácie pre učenie viery. Jeho zrieknutie sa vykonávania pápežskej služby prišlo ako hrom z jasného neba, ale chápali sme jeho dôvody i jeho odvahu. Žije v ústraní vo vatikánskych záhradách. Od marca 2013 spravuje Katolícku cirkev pápež František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, ktorý sa narodil v Argentíne. Duch Svätý i naďalej vedie Kristovu Cirkev.