Zamyslenie s názvom
Náboženstvo k čítaniam 1. pôstnej nedele pripravil P. Milan Bubák SVD
Neviem,
či ste sa už niekedy zamýšľali nad otázkou: „Čo je zmyslom náboženstva?“ Ak sa pokladáme
za veriacich a teda stúpencov náboženstva, potom by to pre nás mala byť otázka kľúčová.
Je veľa odpovedí na túto otázku, pretože jestvuje veľa náboženstiev. Skúsme si ju
však zúžiť a nakoľko sme kresťania, obmedziť sa iba na náboženstvo kresťanské. Takže
pýtajme sa znova ako kresťania: „Čo je zmyslom nášho náboženstva?“ Mnohí sa nazdávajú,
že zmyslom náboženstva je cez praktizovanie nábožných úkonov a zachovávanie prikázaní
zabezpečiť si nesmrteľnosť, teda večný život s Bohom. Aj keď toto je pravda, je to
iba pravda čiastočná. Zmyslom zdravého náboženstva sú vzťahy. Človek nemôže žiť bez
vzťahov. Nikto z nás nie je ostrov. Sme súčasťou systému. Bez tohto systému nemôžeme
jestvovať.
Poďme si toto tvrdenie vysvetliť. Vysvetlenie nám poskytujú čítania
nasledujúcej Prvej pôstnej nedele a tiež samotné slovo náboženstvo. Začnime
od neho. V slovenčine nám slovo náboženstvo síce povie dosť, ale nie všetko.
Hlavne však nenesie v sebe podstatu, ako slovo pre náboženstvo v iných jazykoch.
Slovenské slovo náboženstvo nám napovedá, že to je spôsob, ako si ctiť Boha.
Nábožný alebo náboženský človek je človek, ktorý vo svojom živote uznáva existenciu
a prítomnosť Boha a na tohto Boha sa sústreďuje pre neho samého a nie pre výhody,
ktoré by z toho mohol mať on. Boh je Boh a preto mu patrí zo strany človeka úcta bez
ohľadu na to, či to tomu človeku čosi prinesie alebo nie. Toto je myšlienka dobrá,
ba vlastne vo svojej podstate je cieľom našej duchovnej cesty: Boha si ctíme nie pre
to, že nám to čosi prinesie, ale preto, že Bohu takáto úcta z našej strany, zo strany
jeho stvorenia patrí. V tomto slove však chýba myšlienka vzťahu, ktorú v sebe
nesie latinské slovo pre náboženstvo a po ňom všetky jazyky románske, jazyk
anglický, nemecký ba dokonca poľský. Je to slovo religio. Odborníci hovoria,
že toto slovo pochádza zo spojenia slov „re“ a „legare“, čo znamená znova spojiť.
„Re“ je znova a „legare“ je spojiť. Spomeňme si v tomto zmysle na slová ako legát,
alebo delegát, čo je človek, ktorý je spojkou alebo zástupcom niekoho na nejakom mieste,
alebo dokonca na slovo lego, čo je známa hra pre deti, kde skladajú malé čiastočky
dohromady a vytvárajú z nich celky v podobe povedzme domu, auta, vlaku, a pod. Náboženstvo
alebo religio, religion bude potom podľa etymológie týchto jazykov znamenať
znova spájať, alebo znova napojiť či dať dohromady, čo bolo už raz na seba napojené,
ale toto napojenie sa rozbilo, či rozpadlo. Toto slovo nám tak vskutku vyjadruje podstatu
náboženstva a zmysel našej duchovnej cesty.
Čo to vlastne je, čo bolo pohromade
a čo sa neskôr rozpadlo? Veľmi presne nám to popisujú čítania nasledujúcej Prvej pôstnej
nedele. Apoštol Pavol vysvetľuje Rimanom dôvod stavu, v ktorom sa nachádzame. Ľudia
všetkých časov, ak sú dobrými pozorovateľmi, cítia, že tento svet, vrátane nás samých,
nie je v poriadku a že sa niečo, niečo veľmi zlé s ním muselo stať. Svet je plný zla
a zlo sa ľuďom pácha ľahšie ako dobro. Pavol vysvetľuje, že to je pre hriech, ktorý
prišiel do sveta skrze Adama, prvého človeka a z neho prešiel na všetkých ľudí.
Prvé
čítanie z knihy Genezis nám túto myšlienku rozvíja ďalej. Predstavuje nám stvorenie
také, aké bolo na počiatku, také ako vyšlo z Božích rúk. V nedeľu si síce nečítame
celý príbeh o stvorení, ale ak by sme si našli chvíľku času a prečítali si ho súkromne,
videli by sme, ako svet na počiatku, pred stvorením, vyzeral. Bol to svet dobrý. Boh,
ktorý ho stvoril, si dal záležať, aby veci ktoré stvoril spolu súviseli, tzn. aby
boli na seba navzájom napojené. Na počiatku všetko, čo Boh stvoril, vytváralo jednotu
a harmóniu, nič nebolo s ničím v rozpore. Najlepším popisom tejto harmónie bolo slovo:
raj. V raji si ľudia rozumeli s inými ľuďmi, s Bohom, so sebou samými, ba i s celým
božím stvorením. Aj my ešte dnes používame slovo raj na popis miesta blaženosti, kde
je pokoj, porozumenie, zhoda. Je to miesto, kde nie je stres, pretože nikto nikoho
neohrozuje ani nežiada, aby konal niečo, čo je ponad jeho únosnosť. Raj je miesto,
kde každý každého chápe, každý chce každému dobre, každý má o každého záujem, každý
každému slúži, každý sa z každého teší. V raji niet deštrukcie, využívanie a zneužívanie,
manipulácia a klamstvo. Teda v raji vidíme štyri typy vzťahov alebo napojení. Vzťah
človeka k Bohu, vzťah človeka k človeku, vzťah človeka k sebe samému a vzťah človeka
k Božej prírode. Toto sa však hriechom rozbilo, zrútilo, rozpadlo. Hriech bol ako
bomba, ktorá po výbuchu zanechala po sebe spúšť a črepiny. V Písme je to naznačené
skutočnosťou, že človek bol vyhnaný z raja. Takto potom – mimo raja – žil v stave
rozbitosti, nenapojenosti a disharmónie. Prišlo k vraždám (spomeňme si na Kaina a
Ábela), k rúhaniam, k neužívaniam a začalo sa páchať zlo. Ľudia sa stavali proti
ľuďom, a ubližovali si. Začali sa stavať proti Bohu a popierať ho. Začali byť vnútorne
rozbitými a odcudzenými dokonca svojmu najhlbšiemu ja. A ako vidíme, ani príroda neostala
ušetrená. Čím ďalej, tým viac vidíme zneužívania i voči Božiemu stvoreniu, ktoré je
bázou nášho bytia a tým si sebe a hlavne budúcim pokoleniam pilujeme konár, na ktorom
sedíme. Svet potreboval a potrebuje vykúpenie. A vykúpenie naozaj aj prišlo. Boh poslal
medzi nás svojho Syna Ježiša Krista a jeho úlohou bolo znova nastoliť harmóniu, jednotu
a napojenie, ktoré tu fungovalo na počiatku.
Na túto úlohu sa chystá Ježiš
v dnešnom evanjeliu o pokúšaní na púšti. Ježiš po tom, čo bol pokrstený Jánom Krstiteľom,
a čo zaznel hlas z neba, ktorý ho predstavil, sa pod vplyvom Ducha Svätého vybral
do púšte, aby sa tam pripravil na svoju rolu Vykupiteľa. Do tohto významného okamihu,
keď sa ide uskutočniť reparácia sveta a nastolenie pôvodného stavu, je zaangažovaná
celá Trojica. Prichádza Ježiš, aby svojím učením a svojím dielom – hlavne svojou smrťou
a zmŕtvychvstaním – znova spojil to, čo už raz bolo spojené, no čo sa rozpadlo. Svojím
vykúpením znovu napája rozpojené.
Milí priatelia, proces však, ktorý Ježiš
začal, nie je automatický. Ako to povedal sv. Augustín: „Ježiš ťa vykúpil bez teba,
no bez teba ťa nespasí!“ Spása, tzn. osobné prijatie vykúpenia, je vecou slobodného
rozhodnutia. A presne o tom je náboženstvo, religio. O znova napájaní sa: na
Boha, na seba samých, na svojich blížnych a na celé Božie stvorenie. Aj keď toto je
našou celoživotnou úlohou, nech sme na konci tejto pôstnej doby aspoň o trošku bližšie
k raju. Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.