Zamyslenie P. Milana Bubáka k 8. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie s názvom Nebuďte ustarostení! pripravil P. Milan Bubák SVD

Snáď vám už niekedy napadlo, milí priatelia, ako by to bolo, keby sme žili v inej dobe, ako je tá naša, napríklad zopár stoviek rokov dozadu. Niektorí ľudia si myslia, že by žili jednoduchším a menej komplikovaným životným štýlom, ako je ten náš, a že jedinou ich starosťou by bolo počasie a úroda, a jediným ich vyrušením z každodennej rutiny by bol cudzinec, ktorý by práve prišiel do našej dediny alebo by ňou náhodou prechádzal. Toto znie ako pekná idylka, lenže je pochybné, že jestvuje alebo jestvovalo miesto či doba, kedy alebo kde by bol život takto jednoduchý. O čom však nie je pochybnosť je to, že svet, v ktorom žijeme dnes my, je veľmi komplikovaný a jeho komplikovanosť rastie každým dňom. A čím komplikovanejším sa náš svet stáva, tým neistejšími sa stávame i my ohľadom našej budúcnosti. Vytvorili sme si systémy, ktorými sme si chceli zaistiť istejšiu budúcnosť a uľahčiť život, no týmto systémom čím ďalej, tým menej veríme, pretože zisťujeme, že sa obracajú proti nám, alebo že nás vo chvíli, kedy sme ich práve potrebovali zradili. Napríklad dôchodkový systém, alebo systém zbierania informácií. Ten prvý sa rozpadáva práve vo chvíli, keď máme využívať jeho výhody a ten druhý sa obracia proti nám, a my cítime, že sme sledovaní a mapovaní na každom kroku, a že v našom živote vlastne nejestvuje súkromie alebo oblasti, ktoré by nemohli by zneužité proti nám. Preto mnohí dobu, v ktorej žijeme, nazývame dobou úzkosti, dobou, ktorej charakteristikou sú nepokoj a obava.

Máme veľa foriem úzkosti. Prvou z nich je takzvaná sociálna úzkosť, kedy cítime, že nie sme schopní kontrolovať napríklad používanie rôznych foriem atómovej energie, ktoré sme vytvorili, alebo zaistiť si istotu práce a tak trvalosť príjmov, vysporiadať sa s násilím a terorizmom, alebo si zabezpečiť spoľahlivosť služieb v našich spoločenstvách, či spravodlivosť, ktorá by bola rovná pre všetkých. Ďalej je tu úzkosť, ktorú nazývame náboženskou. Tá sa týka zmien v cirkvi, alebo otázok utrpenia vo svete, ktorý stvoril Boh, alebo sa týka budúcnosti samotnej viery. Ďalšou úzkosťou je úzkosť osobná, ktorá je snáď najhoršia: týka sa vývoja nášho života, jeho kvality a smeru, našej rodiny, možnosti upadnutia do ťažkej choroby, tomu, že budeme trpieť alebo že budeme niekomu na obtiaž, týka sa tiež možnosti rozpadu dôležitých vzťahov v našom živote a toho, že my ostaneme osamelými a opustenými, zabudnutými či všetkými pohŕdanými.

Jestvuje mnoho ľudí, ktorí by si nepriznali, že svoj život žijú v úzkosti, ich úzkosť je často skrytá, či dobre maskovaná, a oni sa ani nezamýšľajú, čo to presne je, čo ich máta alebo deptá. Vedia však naisto, že ich život nie je úplne slobodný, a teda ani radostný. Spisovateľ W. H. Auden sa snažil podchytiť tento stav vo svojej básni Vek Úzkosti. Hovorí v nej o veciach, ako je „...tento náš hlúpy svet, kde bohmi sú nám prístroje, cez ktoré sa rozprávame a rozprávame, mnohí bez konca, a aj napriek tomu ostávame sami, živí ale osamelí, patriaci – kde vlastne? – nepripútaní tak, ako stepní bežci k ničomu.“ Stepní bežci sú rastliny, ktoré sa, keď dorastú, utrhnú z koreňa, a potom sa za pomoci vetra zrolujú do formy veľkého chumáča (či gule) a sú ním unášané bezcieľne z miesta na miesto.

V prvom čítaní nasledujúcej nedele, ktoré pochádza z pera proroka Izaiáša, budeme počuť, ako Izraela trápil pocit, že bol síce živý avšak aj napriek tomu osamelý, a že vlastne nepatril nikam. Bol bez koreňov. Počas svojho babylonského zajatia sa židia nachádzali v hlbokej úzkosti a strachu, presvedčení, že Boh na nich zabudol, a že ich opustil. Prorok Izaiáš však túto ich úzkosť adresuje a svoj ľud uisťuje, že Boh ich nikdy neopustí, že Boh je vernejší, než je matka voči svojmu nemluvňaťu. Máme tu tak veľmi zriedkavý obraz Boha vo Svätom písme, kde Boh je prirovnávaný k žene-matke. A Boh je tu lepší, dokonca ako matka. A následne nám po tomto obraze, ktorému zaiste každý rozumie, zaznievajú slová útechy: „...ja na teba nezabudnem!“
V evanjeliu sa Ježiš vyjadruje podobne: „Nebuďte ustarostení.“ „Hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jest, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ Tento Ježišov hlas je silný a presvedčivý, no aj napriek tomuto pravdepodobne každý z nás cíti v sebe ešte iný hlas, ktorý nám hovorí: „To je v poriadku, sú to pekné slová. No čo, keď tak matka nebude mať pre svoje dieťa dosť jedla alebo šaty? Nestačí predsa meditovať o nebeských vtákoch a poľných ľaliách a svoje deti nechať hladné a nahé! Keď deti nekŕmime, zomrú od hladu, a keď sú nahé, zomrú od zimy alebo od hanby. Ak je človek chudobný alebo hladný, je vždy v úzkosti, pretože si nie je nikdy istý, či a kedy sa nasýti, či počas svojho dňa dostane ten svoje „každodenný chlieb“. Chudoba a úzkosť sú nerozlučný párik.

Ježiš však nikde neučí, že ak sa staneme jeho učeníkmi, náš život sa stane bezstarostným a bez nutnosti zháňať si veci každodennej potreby. Také niečo nejestvuje. Ani on sám nebol ušetrený od strachu a úzkosti: najviac sa to prejavilo, keď na neho v Getsemanskej záhrade doľahli udalosti konca jeho života s plnou silou. Úzkosť, pred ktorou nás Ježiš varuje, je iná úzkosť, je to úzkosť, ktorá nás pojedá. Keď Ježiš visel na kríži, Bohu dôveroval určite viacej, než by mu to dovolilo jeho bežné chápanie kríža. Ježiš svoj strach z kríža neignoruje, ale kladie ho do kontextu svojej viery v Boha a tá ho učí, že poslednou realitou jeho života nie je kríž. Poslednou a konečnou realitou jeho života je BOH.
Ježiš nás – podobne ako svojich učeníkov – vyzýva, aby sa náš pohľad, keď sa zaoberáme skutočnosťami a potrebami svojho života, nezastavil len na nich, ale aby sme šli ponad ne a zahľadeli sa na Boha, ktorý nás pozná a ktorý si každého jedného z nás váži. Toto nie je ľahké. Lebo keď sme v strachu a úzkosti, je veľmi ťažké venovať pozornosť iným veciam, než len tým, o ktoré sme ustarostení. Je veľa ľudí, ktorí sú bojom o každodenné starosti svojho života tak vyčerpaní, že pre Boha im neostáva už žiadna energia. Ježiš nás ale žiada, aby sme svoju úzkosť položili do širšej perspektívy, do perspektívy Božieho kráľovstva a tak svoje starosti vložili do Božích rúk a zverili ich do jeho starostlivosti; tak, ako nám to hovorí známa náboženská pieseň: „Zlož svoju starosť na Pána a on sa už postará!“. Ak naše srdce bude v prvom rade nastavené na Božie kráľovstvo, potom na všetko, čo sa nám stane a prihodí, budeme hľadieť vo svetle tejto priority svojho srdca.

Nič na svete nie je schopné Božiu lásku voči nám zmeniť. Nič. A to je dôvod, prečo sa vždy, počas každej sv. omše, po tom, čo sme slovami Pána Ježiša prosili o príchod Božieho kráľovstva, modlíme: „Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom (úzkosťou), kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho spasiteľa Ježiša Krista.“

Priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.